Robert Smith v exkluzívnom rozhovore pre prestížny hudobný magazín Rolling Stone, v ktorom sa obzrel za „najlepším albumom všetkých čias“ a prezradí nám, ako ho vníma dnes. Robert dozrel a zmieril sa so životom.
Keď v máji tohto roka zahrali The Cure svoj album „Disintegration“ (1989), v Sydney Opera House, v plnej dĺžke, mal z toho Robert Smith čudný pocit. Album patrí k najpredávanejším z produkcie kapely, v Spojených štátoch získal dvojplatinové ocenenie, v Billboard 200 dosiahol 12.pozíciu. Sám Robert si je veľmi dobre vedomý, čo tento album znamená pre ich fanúšikov, ale aj pre hudobný svet. Single ako „Lovesong“, „Fascination Street“, „Pictures Of You“ a „Lullaby“ sa zo zrejmého dôvodu stali jadrom ich koncertných setlistov. No jednako to bol neobyčajný večer, počas ktorého Smith a jeho spoluhráči zahrali všetky albumové skladby, rovnako ako b-strany albumových singlov.
„Počas celej našej koncertnej histórie sme z tých b-strán dovtedy zahrali naživo iba jednu jedinú,“ povie. „Takže bolo podivné, ale v dobrom slova zmysle, sa k nim vrátiť. Niektoré albumové skladby sme nehrali možno od roku 1989, takže to bolo tiež zvláštne.“
„Vcelku obtiažne bolo pre mňa zahrať „Untitled“,“ pokračuje, „pretože je to skladba s množstvom emócii … nadváha nie je to správne slovo, ktoré by to vystihlo. Pre mňa osobne je to veľmi dôležitá skladba. Ukázalo sa, že je pre mňa veľmi zložité ju spievať, pretože ma tá skladba vracia do obdobia a na miesta, kde som bol veľmi, veľmi nešťastný. Napriek tomu to boli výborné koncerty. Ako celok to fungovalo a celé mi to dalo nový zmysel.“
Keď sa pred časom s nami Smith zhováral o chystanom koncertom filme kapely, ktorý vyjde v októbri, ako aj o postupe prác na novom albume s pracovným názvom „Live From The Moon“, zauvažoval aj o 30.výročí vydania albumu „Disintegration“, ktorý bol pre kapelu míľnikom ich kariéry. Sám seba prekvapil, ako si užíval návrat v spomienkach.
„Mal som pocit, že sme dosiahli vek, kedy sa medzi nás vplazila akási nostalgia,“ povie. „Vtedy ma napadlo, ‚No, 40.výročie „Disintegration“ už asi oslavovať takto nebudeme.‘ Takže, áno, bolo fájn takéto niečo uskutočniť.“
V tomto roku oslávil album „Disintegration“ svoje 30.výročie. A vy ste v máji odohrali album v plnej dĺžke v Austrálii. Čím Ťa tie skladby zasiahli tentokrát?
Sú asi dva, či tri albumy, ktoré majú ďaleko väčší kultúrny dopad než tie, ktoré sa dajú označiť ako „ďalší Cure album“. Vznikol jednoducho v správnom čase a myslím, že sme zostavili správnu kombináciu skladieb, no a samozrejme, pre mnohých ľudí má tento album obrovský význam. Ja som vlastne pôvodne chcel osláviť 40.výročie albumu „Three Imaginary Boys“, lenže ostatní ma prehlasovali, tak sme odohrali „Disintegration“, čo sa ukázalo ako rozumnejšie.
Kedy si si naposledy náležite vypočul tento album?
Myslím, že to bolo v roku 2010, kedy som pracoval na jeho remastri. Vtedy som ho vlastne počul po prvýkrát od roku 1989. Napadlo mi vtedy, „Už chápem, čo na ňom ľudí tak fascinuje.“ Je to skutočne vyrovnané dielo plné veľkých a malých vecí, a to zábavným spôsobom. Drží pohromade spôsobom, akým by to v písanej podobe možné nebolo. A keď sme ho začiatkom roku opäť zahrali, ešte na skúškach, pocítil som to všetko opäť. Všetko sa mi to pripomenulo. Povedal som si, „Je to skutočne šikovne vystavané. Asi som to musel pochopiť veľmi rýchlo“.“
„Lovesong“ prespievalo množstvo umelcov, Adele počnúc a 311 končiac. Nepríde Ti čudné počuť Tvoju pieseň v podaní iných, obzvlášť, keď má pre Teba zvláštny význam? No, hoci vždy poviem, že som tú skladbu napísal ako svadobný dar pre Mary, ide tak trochu o krádež, keďže autorom bassovej linky je Simon. „Lovesong“ je jedna z dvoch skladieb na albume „Disintegration“, u ktorej je autorom hudby Simon. Bol to jeden z demosnímkov, ktoré som upravil. Mal „middle-8“ sekciu, ktorú som vzal, zjednodušil to, napísal k tomu slová a keď som to Simonovi následne prehral, len dodal, „fíha“.
Chcel som do tej albumovej temnoty vložiť dva svetelné body a „Lovesong“ je jedným z nich. Vtedy som začal premýšľať, že je to trojminútová skladba. Tak vytvorme druhú stránku tohto albumu. „Napriek všetkému, nikdy sa nezmením. Toto som skutočne ja.“ Keď ľudia naspievajú cover inej skladby, je to skvelé. Je jedno, či sa Vám to páči alebo nie. Je to od tých umelcov veľmi milé, a to platí rovnako keď ja nahrám cover skladby niekoho iného. Robím tak preto, že sa mi tá skladba páči. Rozhodne nie preto, že by z toho mohol byť hit.
Keďže aktuálne chystáte nový album, zmenil sa Tvoj pohľad na album „Disintegration“?
V tom istom čase, ako sme nacvičovali „Disintegration“ koncerty, sme pracovali na skladbách pre nový album a rovnako sme ich nahrávali. Myslím, že to kapele veľmi pomohlo. A mne osobne to osvetlilo cestu. Kým som si vždy myslel, že „Disintegration“ je skvelý album, nikdy ma nenapadlo uvažovať „ak by som urobil toto, kiežby som urobil tamto,“ pretože by to bolo čisté bláznovstvo, jednoducho som pochopil, ako to bolo celé vystavané. To nevzniklo s konkrétnym zámerom, no na druhej strane, ešte kým sme z neho zahrali vôbec prvú notu, mal som to v hlave dokonale premyslené, presne som vedel, ako začať, a vedel som, aký pocit z neho chcem mať na konci. A s touto informáciou sme začali nahrávať nový album. Takže, aj z tohto dôvodu mali tie „Disintegration“ koncerty zmysel.
A takisto to bolo veľmi pekné. Mám pocit, že sme dosiahli bod, kedy sa na takéto udalosti doslova tešíme. Tých 5 odohratých nocí v Sydney Opera House, to bolo niečo absolútne výnimočné. Hranie v tak malom priestore, pred publikom, to malo svoju zvláštnu intenzitu. Takmer som zabudol, že niektoré skladby majú dnes … napr. taká „Prayers For Rain“, má v sebe niečo neuveriteľne deprimujúce a rušivé. A v tom priestore fungovala neuveriteľne skvele.
Ako si na tom bol v samotnom období „Disintegration“? Užíval si vtedy veľa LSD?
Nie veľa, ale dosť. Počas 1980tych rokov boli asi tri obdobia „sebapoznávania“, teda, jemne povedané. Jednoducho som vždy potreboval zistiť, kam až dokážem zájsť. No a dovŕšenie 30tky bolo pre mňa skutočne ťažké. Vtedy som si pomyslel, „A je to. Posledná šanca vytvoriť niečo zmysluplné v mojom živote.“ Z dnešného pohľadu som bol vtedy trochu háklivý, možno trochu komplikovaný, komplikovanejší, než som mal a mohol byť. No na druhej strane som bol veľmi koncetrovaný a cieľavedomý. Takže mi bolo úplne jedno, čo si kto myslel, či je niečo dobré alebo nie, čo bola jedna z tých divných vecí. Ak to fungovalo, bolo to dobré, ak nie … áno, je to dosť hlúpy spôsob práce. Lenže ja som si bol absolútne istý tým, čo som chcel tým albumom dosiahnúť.
Myslím, že predošlý album, „Kiss Me …“ (1987) bol odviazanejší. Kapela ho nahrávala na juhu Francúzska, kde sme mali v zásobe ohromné množstvo vína. A celé to bola jedna veľká párty so zopár pauzami na vytriezvenie. A potom zrazu „sme tu znova“. Lenže „Disintegration“ sme nahrávali totálne koncentrovaní, na anglickom vidieku a na jeseň. Totálna melanchólia. Celá atmosféra nahránia bola úplne iná. Bolo to všetko veľmi pochmúrne.
A ja som ani nič nehovoril; ďalšia zábavná vec súvisiaca s albumom. Len som Rogerovi podával poznámky, počas jeho hry na klávesy, kde som mu vždy napísal, čo robí správne a čo nie. Jednoducho sa mi ani nechcelo rozprávať. Myslím, že niektoré z tých poznámok má odložené dodnes. Dnes to vyznieva neprirodzene, skutočne hlúpo, ale mal som pocit, že som chcel vytvoriť atmosféru, v ktorej by sme dokázali komunikovať neverbálne. Chcete mi ale naznačiť, že som vtedy bral acid? No ja som mal jednako pocit, že opísať to celé bolo samo o sebe zložité, čo samozrejme, nie je to isté. Jasné, že ľahšie a rýchlejšie by to šlo, keby som to na rovinu povedal. Ale mne sa to tak páčilo. Potom som sa zvykol vrátiť na izbu a tam som vždy vybuchol smiechom. Pomyslel som si, „už mi začína hrabať“. No po 2-3 týždňoch to začalo naberať konkrétnu podobu a myslím, že všetci si zrazu uvedomili, na čo to pracujeme. A pritom to bola len vec.
Takže album si vlastne zaslúžil takúto pripomienku?
Myslím, že to bolo vhodné, keď už je to výročie. Ale rozhodne by to pri každom albume, ktorý sme nahrali, nefungovalo. To by bolo trochu smiešne. To by sme potom hrali pravidelne výročné koncerty. Ale inak áno, malo to svoj význam. Veď to bol pre kapelu akýsi bod zlomu. A zároveň ten album reprezentuje koniec jedného obdobia kapely. Pre mňa osobne je ten album akýsi koniec The Cure 80tych rokov, hoci tá istá kapela nahrala ešte album „Wish“, ktorý bol omnoho viac, komerčne, úspešnejší. Ale vo svojom srdci som presne vedel, že tej kapele odzvonilo. Bolo len otázkou času, kedy to ukončíme. A bolo to vtedy po úplne prvýkrát, kedy som cítil, že sa to všetko skončí, pretože som si už ďalej nevedel predstaviť … kam ešte zájdeme? Hrali sme na obrovských štadiónoch. Už väčšie neboli. Tak čo potom urobíte? Máte album No.1 a čo ďalej? Pokúsite sa s tým istým urobiť ešte niečo viac?
Tak som povedal, „Srať na to!“ Je to môj život. A možno to dnes vyznie príšerne, ale premýšľal som spôsobom, „Bože, neviem si predstaviť nič horšie, než byť slávny. Kamkoľvek prídete, všetci Vás poznajú a všetci vedia, čo robíte. Fuj. Chcem vidieť samého seba.“ Mne vtedy trochu preskočilo, to si uvedomujem, keď sa dnes obzriem za tým, čo som urobil a povedal. Našťastie som sa z toho dostal. Mal som dostatok rozumu a hlavne ľudí okolo seba, ktorí nedovolili, aby som sa kompletne zničil. Väčšinu z toho som nasmeroval do tých dvoch albumov, „Disintegration“ a „Wish“. Nakoniec sa to vyplatilo.
Ako sa dnes vyrovnávaš s pocitmi depresie a temnoty?
Neviem. Dnes som dokonca depresívnejší, než kedysi, ale tým zábavným spôsobom. No hlavne som dnes omnoho šťastnejší. A nedáva to inak žiaden zmysel. Keď sa obzriem za časmi mojej mladosti, pomyslím si, „Prečo som sa vtedy, po celý čas, cítil tak zle?“ Bol to však akýsi pocit márnivosti, ktorý ma nikdy neopustil. Stále tu je prítomný. Ak tomu popustím uzdu, tak ma to stále dokáže pohltiť, no myslím, že dnes vyzerám omnoho viac v pohode, ako kedysi. Už nemám takmer žiadne obavy. Myslím, že som sa zmieril so životom. Jednoducho, asi je to proces dozrievania a všetko, čo s tým súvisí.
Takže, v čom je hlavný rozdiel?
Čítam viac, než som zvykol v minulosti. V mojej rannej mladosti som čítal všetko totálne dychtivo, ale to skončilo tak pred 20 rokmi. Odvtedy som toho veľa neprečítal. Počúval som som síce veľa hudby, ale na knihy veľa priestoru nezostalo. Dnes som sa k tomu vrátil. Za posledné roky som prečítal snáď všetky knihy, o ktorých som mal pocit, že ich musím prečítať. Dokonca som čítal diela od Tolstoja a podobných autorov, čo považujem za skvelé. Lenže, život je príliš krátky na prečítanie románu „Vojna a mier“. Neexistuje však dôvod, prečo nezačať.
Takisto sa venujem mnohým veciam, ktoré som chcel vždy skúsiť. Dnes som v pozícii, kedy vlastne ani nemusím pracovať. Môžem sa len venovať veciam, ktorým sa venovať chcem. Ale takto to funguje prakticky u každého: dosiahnete určitý vek a ľudia okolo Vás začnú nevyhnutne zomierať. Možno som si realitu len zvykol idealizovať, možno až jemne romantizovať, a takto to využiť pre umelecké zámery. Lenže, keď sa to okolo Vás naozaj začne diať, každých pár týždňov Vám niekto telefonicky oznámi, že niekto ďalší zomrel, stane sa z toho menej zaujímavý materiál, myslím pre umeleckú tvorbu. Samozrejme, nemusí to byť prípad úplne každého, ale môj prípad to určite je.
Takže, je mi jasné, že texty, ktoré píšem pre nové skladby nebudú príliš jednoznačné. Snažím sa písať poetickejšie o veciach, ktoré nie sú nevyhnutne depresívne, čo je samo o sebe výzva. Aj preto dnes viac čítam. Možno je to samo o sebe krádež, neviem. Z románu „Vojna a mier“ vyberám celé pasáže a tie vkladám do nových vecí. Je to veľký náklad 🙂
Rolling Stone, 28/09/2019