Prvá časť exkluzívneho rozhovoru s Robertom Smithom, ktorý poskytol magazínu NME po fenomenálnom vystúpení The Cure na festivale Glastonbury.
Chystáte vydanie DVD z príležitosti 40.výročia fungovania kapely. Bude jeho súčasťou aj dokument o The Cure, o ktorom sa v minulom roku zmienil Tim Pope?
Nie, síce mal byť, ale keď sme si nedávno ten film pozreli, uvedomili sme si, že to s tými koncertami spolu nefunguje, alebo dokonca ani nedáva zmysel. Doslova ten film pôsobil ako predhovor koncertu. Ale s Timom stále na tej histórii pracujeme. Všetko, čo sme kedy urobili bolo zdigitalizované; všetky vystúpenia, všetko, čo sme kedy zahrali, rovnako aj všetko, čo mám doma v archíve. Je skutočne len otázkou času, kedy sa v tom poriadne povŕtame.
Takže stále je to v procese spracovania?
Natočil som niekoľko rozhovorov pred kamerou, rovnako nahovoril niekoľko sprievodných komentárov, ale doteraz sme sa nerozhodli, aký to bude mať výsledný formát. Momentálne premýšľam o tom, či to nerozdelíme na štyri dekády. Hoci, podľa môjho názoru sme hudobne viac produkovali v 1970-tych a hlavne 1980-tych rokoch, naozaj som si nie istý, akú to bude mať podobu. Vrátim sa k tomu asi až po skončení tohto letného turné, k tomu som chcel pracovať aj na nových veciach, takže hlavne preto to šlo bokom. Napadlo ma, „No moment, veď takto to vyzerá, akoby sme končili a toto rozhodne koniec ešte nie je“. Chcel som do toho začleniť aj to, s čím chceme v histórii The Cure pokračovať. V súvislosti s kapelou existuje až príliš veľa mylných predstáv. Sú to myľné predstav z môjho uhla pohľadu a myslím, že sa k tomu práve dostávam.
Máš pocit, že okolo The Cure vzniklo niekoľko mýtov, ktoré potrebuješ objasniť?
Myslím, že by to bolo nemožné! Už sú až príli hlboko zakorenené. V súvislosti s kapelou existuje až príliš veľa mylných predstáv. Sú to myľné predstavy z môjho uhla pohľadu a myslím, že sa k tomu práve dostávam. Nakoniec, všetko čo robíme, tak sú to nakoniec The Cure z mojej perspektívy. Bude to o tom, aká by naša kapela mala byť, čo sme dokázali, aká bola a je moja pozícia v tom všetkom, ako som jednotlivé veci urobil a hlavne prečo.
Takže až potom to bude definitívny pohľad na históriu The Cure?
Neexistuje také niečo ako „definitívna“ história kapely. Existujú fakty a predstavy, ale každý z nás má absolútne iné spomienky, trebárs len na udalosti tohto leta. Teraz sme sa rozprávali o koncerte z minulého týždňa a každý z nás mal na tú udalosť úplne iný pohľad. A žiaden z nich nebol mylný. Samozrejme, že pre mňa existuje len jeden jediný pravdivý príbeh a to je ten môj, ale beriem to tak, že to bude len môj pohľad na vec. Nechcem sa však obzerať za niečím, čo ešte nie je ukončené a ani sa na to necítim momentálne pripravený.
Keď už hovoríme o veciach odložených bokom, všimol si si Morrisseyho nedávne ospravedlnenie za svoj podiel viny na Vašom niekdajšom spore?
Áno, bol som na to upozornený. Prišlo mi to trochu divné, pretože ja som si na to, za posledných 20-30 rokov, prakticky ani nespomenul. Neviem. Dokonca aj v tom konkrétnom období som nechápal v čom bol problém. Nie je to pre mňa vôbec dôležité.
Tim Pope má na svojom konte 37 vašich videí. Čo má v sebe, že ku Vám tak pasuje?
No, to je trochu zložitá otázka. Myslím, že má v sebe cit pre vizualizáciu, ktorá na konci toho, čo spolu urobíme, funguje. Teda okrem „The Cure In Orange“, čo bolo trochu bizarné video, pretože som si tam ostrihal hlavu bez toho, aby o tom vedel. Keď som sa zrazu objavil na pľaci, len zvolal, „Čo do riti je toto?“ Na začiatku som si nasadil parochňu a pred vstupom na pódium som ju zhodil. To už potom celá tá vec mala v sebe akúsi frašku. A to aj napriek tomu, že koncert samotný sa vydaril. Boli sme mladí a bolo to zábavné. Myslím, že až záznam z Hyde Parku je prvá naša spoločná vec, ktorú možno považovať za serióznu.
Takže zdieľate akúsi spoločnú pochabosť?
V podstate všetko, čo sme kedy urobili malo v sebe štipku čierneho a vyšinutého humoru. Oboch nás to baví. Jeho vizuálne práce a samotný spôsob práce ma vedia rozosmiať. Neviem ako, a ani prečo to robí. Jeho práce, ako aj naše skladby, sú plné povrchnej radosti, lenže potom sa započúvate do slov a poviete si, „no moment, predsa takéto texty by nemal spievať do takejto melódie.“ Myslím, že dokonale vystihol práve túto stránku našej kapely.
Nakoniec, „CURÆTION-25“ je dokonalým opakom hitparády. Zahrali ste z každého albumu jednu skladbu, v chronologickom poradí a potom ste to otočili späť.
Áno, v podstate som na tom trval. Celkovo zazneli z každého albumu dve skladby. Koncert v Hyde Parku bol okázalou záležitosťou, zatiaľ čo vystúpenie na Meltdown festivale bolo intímnou záležitosťou, po 10 dňoch, počas ktorých som videl koncerty mojich najobľúbenejších kapiel. Bol som v úplne inom stave mysle a kapela stále takisto v úplne inej zóne. Odohrali sme niekoľko ťažko zrozumiteľných skladieb.
A k tomu ste sa spojili s Nickom Wickhamom, ktorý ten záznam režíroval. V minulosti režíroval „Trilogy“, ako aj prenos koncertu zo Sydney Opera House. Čím prispel on sám k celkovému výsledku?
Nick v prvom rade pochopil, že to musí byť v absolútnom protiklade s vystúpením v Hyde Parku. Celkovo ide o menšiu záležitosť postavenú na detaile. Takisto je to, oproti Hyde Parku, veľmi psychedelické. Hyde Park je v podstate „cinema“ záležitosť, ako ju nazývajú média, čo pre mňa znamená „k smrti reálna“. Keď sme vošli do toho slnkom zaliateho priestoru, tak tam vidíte všetko a doslova zostanete v nemom úžase. Záznam v 4K rozlíšení som nikdy predtým nevidel a moja tvár bola vlastne úplne prvá, ktorú som zazrel v takom detaile. Okamžite som si v duchu povedal, „Ó môj Bože!“
Kdežto „Meltdown“ vystúpenie bolo viac …
Záznam z Meltdown je viac umeleckou záležitosťou. Funguje, na pozadí netreba nič hľadať, jednoducho ukazuje vývoj kapely a predchádza skrz kapelu, ktorá je na pódiu. Ja osobne tam vnímam skutočnosť, že sme zahrali zopár skladieb, ktoré by normálne spolu nefungovali. Má to svoj koncept, preto sme vystupovali pod názvom CUREATION 25 a nie The Cure. Povedal som si, „urobme to dôsledne, pretože to bude možno jediná konceptuálna vec, ktorú v mojom živote budem mať možnosť urobiť“. Bolo to veľmi dobré a absolútne odlišné od Hyde Parku, no takisto omnoho zložitejšie. Takisto som mal o to vystúpenie väčšie obavy, čo dnes vyznieva vcelku zábavne. Intímnejšie publikum totiž vzbudzuje väčšie obavy, než obrovský dav, a to z rôznych dôvodov. Medzi skladbami počujete jednotlivé hlasy ľudí, doslova sa tam objaví faktor provokovania, čoho sa od 65 000 davu nikdy nedočkáte.
>> pokračovanie