V súvislosti s vydaním koncertného filmu, „40 Live – Curætion-25 + Anniversary“, sa spevák The Cure zamyslel nad históriou kapely, nad ich najväčšími hitmi a porozprával nám o chystanom novom albume, s pracovným názvom „Live From The Moon“
Čo pre Teba znamenalo samotné pristátie na Mesiaci?
Čo to reprezentovalo pre moju generáciu – vtedy som bol na vrchole premeny v skutočnú osobnosť – jednoducho to bola možnosť sa tam naozaj dostať. Javilo sa to ako taký klik, kedy sa svet zrazu zmenil. Je to až znepokojivé. Ja dúfam, že príde generácia, ktorá sa postará o nejakú zmenu. Dnes sa to javí tak, akoby sa to už dialo. Glastonbury festival bol v tomto roku veľmi politický. Mal som pocit, akoby tam bola generácia, ktorá má už všetkého dosť. Fakt v to dúfam, pretože na také niečo už čakám príšerne dlho a aj to vo mne vyvoláva pocit staroby: čakanie.
Ako toto súvisí s novým albumom?
Pôvodne som myslel, že to by to mohlo vyjsť na samotné výročie pristátia, komplet s vecami ako záznamy z NASA a podobne. Do štúdia som nazvlákal kadejaké pamätihodnosti z roku 1969, ktoré som si kedysi odložil ako spomienku na pristátie na Mesiaci a povešal to na stenu. Uprostred štúdia nám visela žiariaca guľa pripomínajúca Mesiac, celé to bolo v takom retro štýle. Dokonca som si kúpil gitaru z roku 1969, aby som na nej zahral iba z dôvodu akéhosi pocitu z toho obdobia.
Povedané s humorom, pokúšal som sa zachytiť nostalgiu sveta, ktorý nikdy nenastal. A myslím, že stále po takom svete túžim. Preto aj trochu zápasím s textami. Po hudobnej stránke to máme, myslím, hotové. Je to len o textoch, musím mať istotu, že to funguje.
A funguje to?
Ukončili sme takmer štvrotýždňové sedenie v štúdiu vo Walse, s názvom Rockfield. Teraz sa stalo doslova svetoznáme, pretože je to presne to štúdio, kde Queen skomponovali „Bohemiam Rhapsody“, takže zrazu o tom vie každý. Mal som pocit, že sme hotoví, začal som dokončovať vokály a chystáme sa to zmixovať. No zrazu, ešte než sme tie skladby chceli zahrať na festivaloch, sa zrazu objavil pocit, že by sme niektoré veci mali prerobiť, hlavne tie, ktoré sme úplne nedotiahli. Dosiahli sme totiž bod, kedy sme tie veci boli schopní zahrať lepšie, než sme ich zahrali na začiatku roka.
Nemyslím si, že sa zmení ich zvuk, skôr si myslím, že sa v niektorých miestach zmení štruktúra. Namiesto toho, aby som tie veci zeditoval v počítaci, sme ich radšej zahrali a nahrali znova.
Preto sme sa rozhodli po koncerte v Paríži alebo Los Angeles ešte zarezervovať ďalších 10 dní v štúdiu. Bude to trochu v zhone. A je to celé už naozaj len na mne, aby som dokončil texty. Niektoré bude zrejme potrebné prepísať. Nemyslím si, že by som bol k niektorým totálne zviazaný. Väčšinu skladieb som už naspieval, ale myslím, že by to mala byť naša najlepšia vec. Nemôžem to odbiť len strohým „ok, urobím to“. Nikdy som také niečo necítil pri žiadnom albume The Cure, ale v tomto prípade … čakali sme viac ako 10 rokov, takže to nemôžem vypustiť len tak. Je to zložité, pretože to celé porovnávam so skladbami z albumu „Pornography“ a „Disintegration“, a možno aj „Bloodfowers“. Pre mňa osobne je „Bloodflowers“ jednoducho jeden skvelý album. Nakoniec sme ho nahrali presne tak, ako som chcel.
A kedy teda vyjde?
Ak budem realista, tak v novembri, pretože nie je šanca, že by sme to zmixovali za menej ako tri týždne. Nie je spôsob, ako by sme vydanie urýchlili, hoci chcem, aby to vyšlo na vinyle. Som rozhodnutý, že to bude riadny dvojalbum. Ďalšia vec je, že sme spracovali iba moje demá, pritom mi kapela dodala vlastné demá, aby som si ich vypočul a urobili by sme z nich skladby. Lenže som sa k tomu nedostal. Takže mám pocit, že by sme im pár dní v štúdiu mali venovať, spolu si ich zahrať a zistiť, či sa z toho dá niečo získať. Taká „Lovesong“ bola jedným zo Simonových nápadov, takže možno je medzi tým všetkým niečo, čo som prehliadol.
Chcem, aby to spolu fungovalo ako spolu fungujú albumy The Cure, moje obľúbené albumy The Cure. Chcem, aby to ľudia počúvali od začiatku do konca a boli vtiahnutí do obdobia, kedy to celé vznikalo. Nie som však fixovaný na to, ako som vnímal svet v období nášho uvedenia do Siene slávy, ale mám v hlave presnú predstavu o tom, ako by to malo znieť.
Nikdy si sa veľmi politicky neprejavoval. Roger Waters, ktorý vystupoval v Hyde Parku deň pred Vami, sa prezentoval množstvom anti-Trump odkazov. Máš pocit, že dnes by mali byť umelci viac politicky angažovaní?
Nemyslím si, že v tomto smere existuje nejaké pravidlo. Niektorí umelci sú v tomto veľmi dobrí. Vyžaduje si to však množstvo iných vecí. Jednou z nich je samotná hudba, ktorá má podporovať to, čo robíte a čo hovoríte. Ja som sa od mlada držal toho, čo by sa malo zvažovať z hľadiska socialistického pohľadu na svet. Preto odjakživa bedákam proti nerovnosti. To, čo sa vo svete deje v zásade súvisí s nerovnosťou. Ale to nereflektuje s tým, ako si predstavujem The Cure. Chcem, aby The Cure boli niečím, kam by som mohol uniknúť. Pre mňa bola hudba vždy únikom z tohto sveta. Zoberte si také video k „The Lovecats“, kde som hladkal malé mačiatka. V takom zábere sa predsa nemôžem otočiť a povedať, „Mimochodom, poviem Vám, čo je na tomto svete zlé.“ Bolo by to absurdné. Aj keď v štádiu, v akom sa teraz nachádzame, by aj hladkanie mačiek bolo považované za politický postoj.
Ale tak, nakoniec ste politicky angažovaní.
Mimo scény boli The Cure vždy politicky aktívni, ale obyčajne absolútne anonymne. Súvisí to s tým, ako samotná kapela pracuje a všetci sú s tým absolútne spokojní, netúžia sa prejavovať verejne. Niekedy dokonca až zúfajú, keď si doprajem zopár pív, hráme koncert a začnem to zo seba chŕliť. To ma hneď okríknu, „Prosím, nezačínaj s tým.“ Pretože už keď raz začnem, je veľmi ťažké ma stopnúť. Myslím, že je skvelé, keď máte schopnosť sa postaviť pred ľudí a presviedčať ich o tom, čo je správne a čo nie, hoci záleží na tom, koho považujete za správneho a ako nie.
Tvoj starý rival, Morrissey, na seba v poslednej dobe upozornil podporou kontraverznej anglickej politickej strany For Britain.
Zasa nesledujem úplne všetko, ale toto som si všimol, pretože ma niekoľkokrát upozornili na fakt, že sa ospravedlnil za veci, ktoré kedysi o mne narozprával. Ale nie je to niečo, čo by ma vytrhlo zo spánku. Možno sú ľudia z neho sklamaní iba preto, že do neho investovali veľa energie a záujmu. Neviem. Nechápem, ako môže byť niekto orientovaní na pravo a mať pravdu. Myslím, že vpravo od stredu je to vždy zlé a to je asi moje verejné politické stanovisko.
Premýšľaš často o tom, ako The Cure pasujú do roku 2019?
Ja dúfam, že The Cure do roku 2019 nepasujú. Ani si nemyslím, že The Cure vôbec niekedy niekam pasovali, nakoniec, toto ma nikdy netrápilo. Ja som skôr ohromený láskou, ktorá sa dostáva The Cure, keď hráme po celom svete. Je to skutočne ohromujúce. Ani v tých najdivokejších snoch ma nikdy nenapadlo, že to budeme robiť tak dlho a dostane sa nám uznania od generácie, ktorá ani nebola na svete, keď sme začali s hraním. Myslím, že je tu niečo, čo oslovuje konkrétny druh osobnosti. Nemyslím si, že to súvisí s vekom alebo časom, či s čímkoľvek iným.
Za tie roky si sa niekoľkokrát zmienil tom, že to The Cure celé ukončia. Prečo si to teraz tak užívaš? Dnes hráte bežne 2 a pol hodinové koncerty.
Zrejme to bude tým uvoľneným tempom v tom, čomu sa venujeme. Tajomstvo bude asi v tom mať dostatok času na iné veci a skutočne žiť trochu mimo kapely. A čím ste starší, tak sa tie obdobia predlžujú, čím zasa kapela získava na výnimočnosti. Vďaka tomu si to užívam, pretože keď sa ku kapele vrátim, tak si poviem, „Možno že je to už naposledy.“ Pomáha to aj ostatným v tom, aby sa im darilo. Trvalo to celých 30 rokov, kým sme sa dopracovali do bodu, kedy môžeme vstúpiť na pódium s pocitom, že to bude naozaj dobré.
A je to až také dobré, že mám z hrania opäť skvelý pocit. Nikdy som nechcel, aby sa z hudby stala moja kariéra. Viem, že to znie trochu čudne, ale nikdy som nechcel, aby toto bola moja práca, takže z času na čas sa tomu všetkému vzdialim, pretože nechcem, aby to bolo niečo bežné, čo musím urobiť, ale chcem, aby som mal z toho pocit, že to musím urobiť. Nikdy som sa ale nezapredal myšlienke „musím to urobiť“. To nie, pretože ja si kľudne môžem sadnúť doma a zahrať si na gitare, prípadne výjsť von a zakričať si. Na to nepotrebujem publikum. Ale keď hráme s kapelou, ako The Cure, chcem dosiahnúť niečo, čo v druhých vyvolá určitý pocit. To nie je len o mne. V tom je tá iskra.
Koncert v Hyde Parku ste uzavreli skladbou „Killing An Arab“. A hoci je postavená na Camusovej poviedke „Cudzinec“, tak za tie roky čelila mnohým ostrým diskusiám. Ako tú skladbu, a všetko okolo nej, vnímaš dnes?
Už som mal obdobie, kedy som spieval „Killing Another“. Boli dve obdobia, kedy som ju opätovne zaradil do setu a vždy sa to stalo stredobodom pozornosti. Stále sa ma na ňu pýtajú. Jednoducho som to chcel napraviť. Povedal som si, že ak to nedokážem teraz, na 40. výročie, tak už nikdy. Čo mám akože robiť, predstierať, že som ju nikdy nenapísal? Ja som už dosiahol vek, kedy premýšľam spôsobom, že ak to ľudia nechápu, tak sa nebudem obťažovať im význam skladby vysvetľovať, inak by to bolo naprd. Už som sa vysvetľovania vzdal. Choďte a prečítajte si Camusa. A vlastne, prečítajte si ho aj tak, pretože on napísal niekoľko skvelých kníh. Bolo to defraudované a mal som pocit, že by som to mal celé vziať späť. Mal by som to prepísať do moderného jazyka? To by sa zasa našli takí, čo by vyhlasovali, „No jasné, aby sa o tom znovu hovorilo.“
Hrali sme v Londýne 7.júla, inak v deň výročia hrozného bombového útoku. A práve v Hyde Parku prebiehala ráno, v deň koncertu, spomienková udalosť. Takže tým, že som ju zaradil do setu, tak tomu všetkému pridala akúsi hanebnosť. Ukázal som setlist pred koncertom ostatným a oni reagovali v štýle, „Tebe úplne preplo?? Po všetkých tých dňoch a časoch zahrať toto?“ Tak som si s nimi sadol a začal vysvetľovať, „Nenechajme sa stiahnuť do pasce. Tá skladba predsa nie je o zabíjaní Arabov.“ Možno jedna z mála vecí, ktoré v živote ľutujem, je práve tá, že som tú skladbu nazval „Killing An Arab“. Ak by som ju nazval „Staring At The Sea“, žiadne polemiky by nikdy neboli. Nik by sa nikdy tou skladbou nezaťažoval.
Zdá sa, že nakoniec tvorí prirodzený záver Vašich koncertov, vlastne odkedy vznikla.
V mojom prípade to je táto skladba a „10:15“, ktoré sa dostali na „double A-side“ singel – vlastne náš prvý. Ak by sme skončili koncert bez nich, prišlo by mi to ako mlátenie prázdnej slamy. V prvom rade som však chcel byť vždy umelcom a nie politickým komentátorom. „Killing An Arab“ je skladba o mnohých veciach, ale v samotnej podstate je o hodnote ľudského života a o hodnote, ktorú ostatní ľudia dávajú životu vlastnému a životu iných. Je to zložitá téma a veľmi ťažko ju spracovať do trojminútovej popovej skladby. Dnes by som to možno napísal lepšie, no nemyslím si, že by to bolo autentickejšie.
Dúfam, že si ma ľudia nebudú pamätať práve pre túto skladbu. Ale odmietam nátlaky na to, aby sme ju nehrali, a že sú dnes veľmi citeľné. Bolo obdobie, kedy sme ju prestali hrať v Amerike, pretože „Prichádza ďalšia posratá vojna v Perzskom zálive“. A to boli vždy dohady, „To som zvedavý, čo budú vlastne hrať“. Vždy to nakoniec vytiahli blbí rozhlasoví moderátori. Jednoducho, bola nuda, tak to oprášili, aby sa začalo niečo diať. Doslova som si vtedy od jedu trhal vlasy, čo to má do pekla byť? Ako to môžem ja ovplyvniť? Tak som si povedal, že najlepšie bude, ak ju začneme hrať opäť. A vtipné na tom je, že to celé ustalo … opäť sa z toho stala pieseň, nie je nejaký názov.
Než sme uskutočnili tento rozhovor, dostal som od Tvojho agenta mail, kde bolo uvedené, „Robert nie je fanúšikom slova „goth“, takže ho, prosím, v žiadnom zmysle nepoužívajte. Čo máš proti tomu slovu?
To je je odo mňa. To má skôr čo dočinenie s uvedením filmu. Vždy, keď sa pred vydaním čohokoľvek vytvorí upútavka, tak sa to musí „nafúknuť“. Než som otvoril súbor s návrhmi upútavok, tam som vedel, že to bude začínať slovami „goth“, „goth rock“, „goth father“, „gothfather“, „goth sem, goth tam“ … pomyslel som si, „Do prdele,“ pretože, no jasné, že to tam všetko bolo. Tak som filmovej spoločnosti napísal trochu ostrejší mail a pekne to tam napísal, „Do prdele, môžete …“ a podobne 🙂
Nemyslím si, že The Cure sú goth kapelou. Nikdy ani neboli. Vyrastal som vo svete, kde goth nebol tak prezentovaný, ako to poznáme dnes a ako to máme radi. Bol som súčasťou tej subkultúry iba preto, že som párkrát, so Severinom, navštívil klub Batcave. The Banshees boli nejaký čas slušnou goth kapelou. Ale ani oni neboli skutočnou goth záležitosťou. Samozrejme, že okolo nás sa goth kapely motali, tie skutočné, ktoré boli súčasťou toho hnutia. To boli goth kapely, my nie. V časoch, keď goth naplno prepukol, som nahral „Let´s Go To Bed“. Samozrejme, nahrali sme „Pornography“ a „Hanging Garden“, to má v sebe niečo z tej atmosféry, to súhlasím. Ale že by som bol ja zodpovedný za goth? Nie. Ak by som nakoniec bol, bol by som veľmi šťastný, ale naozaj, ja s tým nič nemám.
A zohral vôbec goth nejakú úlohu v histórii The Cure?
Samozrejme, že sa nedalo vyhnúť nejakým vplyvom. „Cold“, z albumu „Pornography“, podľa mňa znie gothicky, už len pre ten zvuk. Ja si uvedomujem, že sme v tom všetkom zohrali nejakú úlohu a myslím, že sme súčasťou histórie toho hnutia, to bez debaty, ale len ako „poznámka pod čiarou“. The Cure jednoducho nie sú goth kapelou. Keď mi to ľudia povedia, teda, že sme gothici, tak im odpoviem, že nás buď ešte nikdy nepočuli hrať alebo nemajú tušenia, o čom goth je. Jedna z tých možností bude pravdivá, pretože my nie sme goth kapela.
Dokonca si pamätám obdobie, kedy boli gothici doslova pobúrení tým, že nás ľudia majú za goth kapelu. Neznášali nás, pretože mali pocit, že sme opustili palubu. To hlavne preto, že sme nahrali veci v štýle albumu „Pornography“ a potom sme prišli s tými hlúpymi popovým singlami, „Let´s Go To Bed“, „LoveCats“ a „The Walk“. Lenže, oni akosi opomínali fakt, že pred „Pornography“ tu boli veci ako „Three Imaginary Boys“ a „Seventeen Seconds“. My sme nerobili nič, čo by malo s gothom niečo spoločné. Prechádzali sme jednoducho nejakou fázou a nahrali zopár vecí, ktoré mali k tomu blízko, a potom sa posunuli zasa k niečomu inému.
A máš vlastne rád gothickú hudbu?
Nikdy som nebol fanúšikom tohto štýlu. Ale milujem rôzne subkultúry. Mám rád tie veci, v ktorých majú ľudia víziu o tom, ako by mal svet vyzerať, akí by mali byť oni sami. To môže byť celkom pôvabné. Na subkultúrach je niečo jemne zlovestné, ale vo všeobecnosti ide o dobré veci. Dodáva to ľuďom pocit spolupatričnosti, hlavne v období, kedy cítia silnú potrebu k niekomu, či niečomu patriť. Mám radšej gothikov, než skinheadov. A takisto mám rád, že goth reprezentuje druh čohosi „iného“. Ale, je nebezpečné vyzerať ako gothik. Hlavne v určitých častiach Anglicka si potom koledujete o problém, či výprask, len preto, ako vyzeráte, čo mi príde až neskutočné. Takže, v tomto zmysle súcitím s gothikmi a inými subkultúrami, ktoré si zvolili iné alternatívy životného štýlu. Ale nikdy som sa nepovažoval za súčasť toho všetkého.
Povedal si, že nechceš, aby si Ťa ľudia pamätali cez skladbu „Killing An Arab“. Tak, ako vlastne chceš, aby si Ťa pamätali?
Úprimne, je mi to jedno. Nikdy som nepremýšľal nad nejakým odkazom. Na vlastnom pohrebe sa predsa nezúčastníte. Tak potom na tom predsa vôbec nezáleží, nie? Mám síce zoznam vecí, ktoré na mojom pohrebe odznieť nemajú, ale mimo toho sa o môj odkaz, či dedičstvo, nestarám.
Mojim jediným zámerom je jednoducho si užívať to, čo robím, pokiaľ to robím a takisto mať pocit, že robím to, čo robiť môžem. Ale, tak som bol vychovaný. Veci, ktoré sa oplatia, treba robiť poriadne. Je to síce staromódne, ale viac si veci užijete, ak do nich vložíte všetko. Viac z toho vyťažíte. Toto leto si kapela zaumienila, že bude hrať tak, akoby už žiaden zajtrajšok nebol. A ak už nič iné, tak to bude odkaz tejto kapely.
A pokiaľ ide o kapelu, myslím, že skutočnosť, že sme dosiahli určitý úspech a držali sa vlastných predstáv, by mohla byť práve tým odkazom, či dedičstvom, na ktoré by som mohol byť hrdý, keď úplne zostarnem. Tá hrdosť, že som bol toho súčasťou. Ale osobný odkaz, úprimne, to pre mňa nie je dôležité. Nemám deti, takže sa nemusím obávať toho, čo príde.
zdroj: Rolling Stone, 18/10/2019