Jeden zo zakladateľov a niekdajší bubeník The Cure, Lol Tolhurst, sa porozprával s reportérom mexického portálu Excélsior, počas prezentácie jeho knihy na festivale CDMX.
Lol je už tretí deň chodí v Mexiku oblečený v čiernej, popíja kávu, čaj, tu a tam si dopraje sušienky a robí všetko preto, aby neodolal chuti červeného vína, piva a alkoholových nápojov, s ktorými bojoval počas jeho pôsobenia v The Cure.
„Aj by som si tento rozhovor užil viac, ale tieto štyri steny neposkytujú žiaden pekný výhľad,“ začne s humorom rozhovor, ktorý sa odohral vo vnútorných priestoroch vydavateľstva Malpaso, v súvislosti s uvedením španielskej mutácie jeho knihy „Cured: The Tale Of Two Imaginary Boys“, ktorá bola nedávno uvedená na mexický trh.
Je to príbeh The Cure v jeho spomienkach, o tom, ako v tom neustále mrholivom počasí, typickom pre jeho rodné Crawley a Anglicko, založili s Robertom kapelu a kniha je zároveň akousi jeho prosbou o odpustenie za všetky tie impertinencie spôsobené nekontrolovateľnou konzumáciou alkoholu, čím trpeli vzťahy s priateľmi a rodinou.
Tak sme sa ho spýtali takú zvláštnu otázku. Ak by jeho otec, inak veterán 2.svetovej vojny, nebol alkoholikom, čo ospravedlňoval posttraumatickým stresom, a neodlučoval sa od rodiny, či by nikdy nepovedal, že polovica albumu „Disintegration“ je odpad, Robert by ho z kapely nikdy nevylúčil a možno by 8.októbra vystúpil s The Cure na štadióne For Sol.
„Asi by ste mali vedieť, že ja si dodnes nespomínam na deň, kedy môj otec zomrel,“ povie a hľadí do prázdna, smerom k podlahe, „ani som si nie istý, či som s ním, ani po smrti mojej matky, niekedy súcitil, keďže trpel rakovinou.“
„Tiež som sa sám seba na toto nedávno spýtal, pretože aj v knihe uvádzam, že domácnosť, v ktorej žil Robert, bola úplne iná. Dokonca som u nich doma naslovo poslúchal, hoci som do ich rodiny nepatril. Na britskú rodinu tam vládlo dosť drsné prostredie. Pred pár mesiacmi Robertov otec zomrel. Napísal som Robertovi: „je to mi to veľmi ľúto. Je mi smutno, pretože Tvoj otec mi nahradzoval môjho skutočného otca, hlavne v puberte, keď som to potreboval najviac …“
Lol sa na chvíľu odmlčí, chytí si bradu a otvorene, s ľútosťou pokračuje: „Odkedy ma prvýkrát stretol, tak až do svojej smrti nikdy nezabudol na moje narodeniny, každučký rok si spomenul, vždy mi poslal pozdrav, hoci sme neboli v príbuzenstve. A to ani po dožitej 90tke, nikdy na mňa nezabudol. Možno by pre mnoho ľudí toto nemalo nejaký veľký význam, ale pre mňa to znamenalo všetko.“
Vyjadruje sa trochu pasívne, no nepriamo naznačuje vinu, ktorú cíti voči skutočnému otcovi, čo sa snažil vždy zakrývať takými skutkami, ako kúpou nového televízora, vždy keď sa ten predošlý pokazil.
S Robertom sa spoznali ako 5-roční. Ruka v ruke nastúpili spoločne do autobusu, ktorý ich viezol do školy. V mladosti založili kapelu Malice, z ktorej sa neskôr pretransformovali na Easy Cure a nakoniec The Cure; vzdorovali extrémne pravicovým skinheadom a v puboch znášali od tamojších štamgastov prezývky ako „buzíci“.
Kapitola za kapitolou rozoberá vzťah medzi ním a Robertom. Všade chodili spolu, až kým sa im do cesty nepostavila prekážka v podobe priepasti, do ktorej Lol spadol a nechal sa ovládať alkoholom. Fakty, na ktoré Lol v knihe poukazuje, naznačujú akúsi spoluzávislosť a aj keď s Robertom už nespolupracuje, často sa v rôznych rozhovoroch o ňom zmieňuje.
„Či ide o závislosť, alebo nie, netrúfam si to presne pomenovať. Poznáme jeden druhého viac ako 50 rokov a sami viete, čo takéto priateľstvo znamená, veď vlastne poznáte príbehy toho druhého od detstva až po dospelosť. Viete o tom druhom veci, ktoré nevie nik iný a o ktorých by som nemal ani odvahu porozprávať. A platí to aj naopak.“
„Dôvera je vec veľmi dôležitá, no zároveň deštruktívna. Je mi ako brat, milujem ho, aj po všetkých tých vzostupoch a pádoch, tak to predsa funguje v každom kamarátskom vzťahu …“ Na chvíľu zaváha, usmeje sa a potom uzná, „dobre, závislosť je asi to správne slovo.“ A zasmeje sa ešte viac.
V pokračujúcom rozhovore to nevedome potvrdzuje. Úplne prvú kópiu knihy „Cured“, ešte pred uverejnením, poslal Lol Robertovi a následne čakal na jeho pripomienky a spresnenia.
A Robert tak učinil, ale až po roku, aj to mailom. A „strapáč“ ho trochu sfúkol, jemu typickým spôsobom, a pripomenul mu obdobie, kedy prakticky ani nežil, až do momentu, kedy Lola Robert vyrazil z kapely a zaslal, v roku 1989, svojmu priateľovi list písaný vlastnou rukou.
Lol priznal, že mu na mail doslova odpovedal: „Och, prepáč, moja chyba.“ Tým sa len preukázalo, že vzťah medzi nimi naďalej pretrváva, čoho dôkazom bol Lolov krátky návrat do The Cure, v roku 2011 (turné „Reflections“), kedy bol okrem vlastnej triezvosti obklopený vlastnou aurou hlavy rodiny, manžela a otca, syna Greya, ktorý je inak tiež hudobníkom.
Posledných 15 minút rozhovoru venoval Lol aktuálnym záležitostiam The Cure. Vie, že o mesiac budú vystupovať v Mexiku. Počas jeho návštevy si nemohol nevšimnúť reklamy na tento koncert. Priznáva, že v tomto smere nič neplánoval, no rád by si koncert kapely pozrel.
Dodnes udržiava vzťahy s niekdajšími členmi kapely, okrem Perryho Bamonteho, ktorý pôsobil v kapele v rokoch 1991 – 2004.
Lol, myslíš, že je Robert frustrovaný, že sa mu nepodarilo prekonať rekord Bruce Springsteena v odohrení najdlhšieho koncertu hudobnej histórie?
„Viem o tom koncerte. Bolo to úžasné. Ako poznám Roberta, jeho takéto niečo netrápi. Nebol by som však prekvapený, ak by sa o to niekedy v budúcnosti predsalen nepokúsil, kto vie, možno práve budúci mesiac.“
Vtedy, 21.apríla 2013, v deň Robertových 53.narodenín, hrali The Cure na pódiu celé 4 hodiny a 3 minúty a len tri ďalšie minúty ich delili od rekordu, ktorý stanovil Springsteen.
Čas je neúprosný. Lol má pred sebou prezentáciu svojej knihy, čakajú ho fanúšikovia, ale aj promotér Héctor Mijangos. Podpisuje knihy, popíja kávu. Medzitým poznamenal, že by sa šiel rád poprechádzať do Mexico City. Neobťažuje ho, ak ho zastavujú fanúšikovia The Cure, ktorí oceňujú albumy z obdobia 1979 – 1989.
Lol, aj v 60tke sa cítiš ako Imaginárny chlapec?
„Samozrejme,“ povie dôrazne. „Ľudia považujú punk len za akúsi javiskovú scénu dospievania, ale pre mňa je to životný štýl, spôsob, ako čeliť tomuto svetu. Presne o tom je album „Three Imaginary Boys“. Na ňom sme sami seba považovali za akési subjekty tohto sveta, takže áno, stále som imaginárny chlapec.“
Pred odchodom si ešte uchlipne z kávy a povie: „Ak sa Vám táto kniha páči, počkajte si na pokračovanie. Možno o pár rokov … „
Iba pre fanúšikov
„Je pre mňa zložité, a obyčajne ani nepočúvam albumy The Cure z obdobia po mojom odchode, pretože s nimi necítim žiadnu spojitosť. Úprimne, naozaj po nich siahnem len veľmi veľmi zriedka,“ povedal Lol počas prezentácie svojej knihy fanúšikom v kníhkupectve El Sótano, keď zaznela otázka o albumoch kapely po roku 1989.
Dodal, že je celkom možné, že Robert Smith napíše knihu o histórii The Cure, no istý si celkom nie je. Neskôr s humorom dodal, že raz mu niekto daroval tričko s nápisom „Ja som pôvodný LOL“, čo súviselo s častým používamí skratky „lol“ (lots of laugh) v textovej komunikácii. Celé dve hodiny strávil Lol fotografovaním s fanúšikmi a podpisovaním, nielen knihy, ale aj starších albumov The Cure, na ktorých má Lol svoj podiel.
zdroj: excelsior.com.mx