Chalani z XFM rádia (dnes nesie názov Crisp X) neverili vlastnému šťastiu, keď zakopli o nahrávky konverzácie dvoch hudobných legiend, Roberta Smitha A Davida Bowieho. Rozhovor sa odohral v ich štúdiu, niekedy koncom roku 1995.
Možno práve to „X“, ktorým bola označená krabica s nahrávkami, sa stalo inšpiráciou nového názvu rádia. Smith a Bowie, v tej dobe už dávno slávni hudobníci, niektorí by síce mohli argumentovať, že svoje kariéry vybudovali skôr na výstrednostiach v ich tvorbe, sa v rozhovore nevenovali len triviálnym témam, ako napr. počasie alebo či je lepšie biele alebo červené víno. Táto dvojica totiž využila príležitosť, aby zistila, ako vlastne žije ich náprotivná strana. Výsledkom je tak skvelý rozhovor o hudobných albumoch a Veľkej Británii.
V podstate sa Smith a Bowie bezprostredne pustili do diskusie o živote v Anglicku. Smith, ktorý sa v rozhovore presadil ako sentimentálnejšia osobnosť, vyhlásil, že by si „nedokázal predstaviť život mimo UK, hlavne kvôli rodine,“ na čo Bowie zareagoval, že v podstate v Británii už nežije od roku 1974. Napriek tomu, pokračoval, že sa zrazu ocitol v pozícii hlavy štvorčlennej rodiny, takže „ide vlastne o nový začiatok“. Bowie však cíti akúsi „vnútornú potrebu“ vrátiť sa do Británie, aby „znovu objavil svoje korene“. V UK musí byť zrejme niečo, čo volá po rodinnom živote. Jednako však uviedol, že atmosféra v Spojenom kráľovstve je opäť očarujúca, čo mu zaručuje, že „kedykoľvek sa vrátim do Londýna, je to vždy vzrušujúci zážitok“.
Smith sa naopak Londýnu vzdialil, uprednostňujúc viac vidiecke bývanie v Sussexe. Po tom, čo nejaký čas, v 1980tych rokoch, žil v Londýne, si už návrat do hlavného mesta nevie predstaviť. Večne zvedavý Bowie vníma za Smithovou neochotou nudu alebo prehnané väzby k rodine, Smith však namiesto toho poukáže na rozdiel medzi Londýnom a zvyškom Anglicka. „Každý z kapely žije niekde inde a keďže sa pravidelne navštevujeme, tak vidíme aj väčší kus krajiny, nielen Londýn. Až pri dnešnej ceste do Londýna som si uvedomil, aké príšerné to vždy bolo.“ Bowie, ktorý vyrastal na predmestí Londýna, sa v tom momente so Smithovým pohľadom na vec stotožnil. „Myslím, že je to v Londýne všetko akési sivé“ a následne dodal: „Bola to akási kamenná Orwellovská spoločnosť vytvorená človeka. Celá moja generácia odtiaľ chcela utiecť.“ V tej vete akoby Bowie zanalyzoval vlastné dôvody túžby stať sa Ziggym Stardustom, človekom z vesmíru. Jeho túžba uniknúť z dystopických predmestí, prelínaná s neobmedzenou fantáziou, ho viedla k nazeraniu za obzor.
Napriek nájdenému pohodliu mimo Londýna, s tým, že „ľudia sa na križovatkách bežne porozprávajú,“ Smith pripustil, že v Sussexskej komunite nie je vítaný s otvorenou náručou. „Celkovo tam nie som akceptovaný, ale ja na to kašlem. Dokonca to vnímam ako výhodu,“ dodal. „V Londýne by pre mňa nebol žiaden problém niekam vyraziť a zapadnúť, kdežto tam, kde bývam, si udržujem anonymitu.“ Gothské božstvo zostalo verné svojej poloľudskej, polopavúčej povahe. „Miestni ma k sebe neprijali. Skôr by ma však desilo, keby sa tak stalo,“ dodal. Ono, asi by každého prekvapilo, keby, čo i len Robertova prechádzka po miestnej pláži bola u miestnych prijímaná s absolútnou radosťou.
V diskusií o hudobných albumoch sa Bowie opäť chopil úlohy reportéra. Spýtal sa, „Komponuješ albumy s predstavou publika v mysli alebo v štýle, aby si uspokojil svoje vlastné potreby?“ Smith sa v prvom momente zarazí a odpovie opatrne: „Nie, nie, budem si musieť odpoveď premyslieť.“ Nakoniec však uviedol nasledovné: „Pravdepodobne som s úplnou vážnosťou redefinoval to, komu som to vlastne písal, čo vlastne vedie k odpovedi áno, v určitom okamihu musím pripustiť, že som skladby písal s myšlienkami na iných. Sprvu som nemyslel … Nemyslím si, že by niekto niekedy veril, že ho raz bude počúvať toľko ľudí, aby na to všetkom záležalo.“ Smith svojou skromnosťou trochu miatol, je doslova ťažké uveriť, že by vôbec niekedy mal obavy, či stále má, z veľkosti publika. Sotva by sa našla ľudská bytosť, ktorá by presne dokázala predpovedať svoj vlastný úspech, dokonca ani Starman nie. To by malo byť motiváciou pre každého hudobníka.
Rozhovor pokračoval ešte ďalšiu hodinu, počas ktorej si Smith s Bowiem naďalej vymieňali vlastné pohľady jeden na druhého a okolitý svet. Najväčším prekvapením však bola skutočnosť, ako tieto dve postavy, ktoré väčšinu svojej kariéry a života, ďaleko presahujúceho hranice, v ktorých pôsobí väčšina „normálnych“ ľudí, sú pod povrchom normálne, tak ako každý iný. Obavy z úspechu a integrácie, túžba byť zbožňovaný vlastným publikom a stále aktuálna túžba tomu všetkému uniknúť.
Far Out Magazine