Lol Tolhurst sa na svojom knižnom turné po Južnej Amerike vrátil, po viac ako 30tich rokoch, do argentínskeho Buenos Aires, kde poskytol rozhovor denníku La Nacion.
V Buenos Aires budeš vystupovať s kapelou Obscura. Aké to je, vystupovať na pódiu s tributovou kapelou The Cure?
Cítim sa vtedy ako Chuch Berry. On prišiel do mesta, vybral si kapelu a povedal, „Tak, poznáte moje piesne, naučte sa ich …“ Ale vážne, jedným z dôvodov, prečo som posledné dva, či tri roky na turné s mojou knihou je aj ten, že mám tak príležitosť vrátiť sa na miesta, kde som nebol už veľmi dlho. Veď v Buenos AIres som bol naposledy pred viac ako 30timi rokmi. Možnosť sa na tie miesta vrátiť a poďakovať ľuďom za to, že mi pomohli posunúť sa v mojom živote, to je pre mňa doslova odmena. A možnosť zahrať si s tributovou kapelou, to je zasa akési poďakovanie ľuďom, ktorí udržiavajú oheň kapely. Pre mňa je to niečo spirituálne, nemá to nič spoločné s mojim egom. V podstate si s nimi zahrám tak 3-4 skladby, viac nie.
Ako si vlastne spomínaš na prvé, chaotické vystúpenie The Cure v Argentíne, v roku 1987? Vtedy sa Argentína práve zbavila diktátorského režimu a všetko čo som vedel a počul bolo, že tunajší ľudia boli v ťažkej depresii a urgentne potrebovali dodať energiu. Čo si spomínam, boli sme vtedy iba jednou z hŕstky kapiel, ktoré v tom období v Argentíne vystúpili a tie koncerty sa stretli s rozporuplnými reakciami. Spočiatku som mal z toho pobytu hrôzu, ale samotný koncert bol potom fájn. Tí ľudia jednoducho The Cure milovali a chceli si to s nami riadne užiť. Ani ma nenapadlo, že to bude až také šialené, stane sa z toho legenda … dodnes majú tie koncerty u mňa výnimočné postavenie.
Vždy si tvrdil, že najradšej máš od The Cure album „Pornography“, prečo? Ja vnímam The Cure ako dve kapely. Trio, ktoré skončilo s albumom „Pornography“ a potom tú 5, či 6-člennú kapelu, ktorá nahrala albumy „Kiss Me …“, „Disintegration“, to už bolo omnoho muzikálnejšie. Ale to trio malo v sebe všetko, o čom boli The Cure. S odstupom času vnímam ten album ako vrchol toho tria. Mňa ten album napĺňa šťastím. Samozrejme, rovnaký pocit mám aj z albumu „Kiss Me …“, skvelý album, no podľa mňa nedocenený.
V tomto roku oslávil album „Disintegration“ 30 rokov od svojho vydania. Bol to zároveň posledný album The Cure, na ktorom si sa podieľal. Prednedávnom sa Robert Smith, pre magazín Rolling Stone, vyjadril, že počas nahrávania albumu so zvyškom kapely prakticky nekomunikoval, bol pod silným vplyvom LSD a mal pocit, že sa zblázni. Ako si spomínaš ty na nahrávanie toho albumu?
Myslím, že jeden z dôvodov, prečo už nežijem v Anglicku, je fakt, že sme ten album nahrávali v oblasti, kde má domov Dave GIlmor z Pink Floyd. A hoci to bol prekrásny kus zeme, vládla tam už vtedy prakticky zima a všetko bolo veľmi temné. Prakticky väčšinu albumu sme nahrali po nociach a boli to vlastne tri mesiace, počas ktorých sme prakticky nevideli denné svetlo. Nahrávali sme po nociach a cez deň spali. Bolo to celé veľmi temné a depresívne. Na druhej strane, nebol som na tom vtedy najlepšie, bol zo mňa alkoholik, ktorý bojoval s vlastným životom. Album je ale, podľa mňa, veľmi dobrý, obsahuje úžasné momenty, ale skúsenosť s jeho nahrávaním nebola taká radostná. Možno to vnímali aj ostatní, bolo to veľmi ťažké.
Tvoj najväčší prínos v The Cure, podľa Teba?
Vždy sa vraciam k tomu, čo raz povedal Joe Strummer, o kapelách všeobecne. To vôbec nie je o tom, že jeden urobil takú vec a iný zasa onakú, ale je to o chémii a mixe hudobníkov. Viem, čo som urobil po hudobnej stránke, čo po textovej, ale to nie je to najdôležitejšie. To nie je duša The Cure. The Cure by neexistovali, ak by neoslovili ľudí v tých časoch a hlavne tých pubertiakov, ktorí to celé dali dokopy: Michael Dempsey, Robert SMith, Simon Gallup, Porl Thompson, s nimi som vyrastal. Spolu sme urazili cestu od dospievania k dospelosti. A keď sme sa potrebovali porozprávať o niečom dôležitom, čo sme zažili, tak tam bol vždy niekto, s kým sa o tom porozprávať dalo. A to bol asi môj najväčší prínos v The Cure.
Tvoja prvá skúsenosť s punkom?
Zvykol som navštevovať jeden klub v Londýne a raz večer sme sa tam vybrali na koncert The Stranglers. Sedeli sme u Roberta doma, nudili sa a čítali v Melody Maker, že tam jednoducho bude táto kapela vystupovať a ja som počul ich album. Povedal som Robertovi, že sú vážne dobrí a tak sme na nich zašli. Michael bol s nami takisto, no jeho nenadchli tak, ako mňa s Robertom. Naozaj sme z nich boli úplne paf, pretože sme si uvedomili, že také niečo by sme zvládli aj my, že by sme si mohli založiť kapelu. V tom čase sa kopec kapiel venovalo zložitému progress rocku a pocit, že by sme mohli aj my hrať, to bolo niečo, čo nás uspokojovalo. Nemali sme ani 20, povedali si, „super, toto môžeme robiť aj my,“ a potom sme videli The Clash a to úplne zmenilo naše myslenie.
Aký odkaz, podľa Teba, zanechal punk?
Ja neviem. Myslím, že stále dokážem v sebe cítiť veci, ktoré som sa vtedy naučil, ten spôsob, akým som sa prezentoval, a hlavne som stále, tak ako vtedy, k sebe úprimný. Pre mňa osobne, hlavne v Anglicku, to nebola žiadna módna záležitosť, ani nie niečo hudobne exkluzívne. Punk bol viac politickou záležitosťou, ktorá sa snažili zmeniť určité postoje a týmto stále mnohých oslovuje, hoci odvtedy uplynulo už veľmi veľa rokov.
zdroj: La Nacon, 15/11/2019