Album, ktorý posunul The Cure bližšie k hlavnému prúdu a stal sa základným kameňom triumfálneho pochodu kapely k vrcholu 1980tych rokov, kedy si podmanili svet nesmrteľným dielom „Disintegration“.
Vychvaľovaný samotným Robertom Smithom, keďže „priniesol skutočne fantastickú sviežosť“, sa album „The Head On The Door“ stal akýmsi zlomovým momentom, v ktorom sa z The Cure stali globálne hudobné hviezdy.
Šiesty štúdiový album The Cure, „The Head On The Door“, je pravdepodobne najkľúčovejším dielom v histórii Roberta Smitha a jeho spoločníkov. Prístupný a presvedčivý, prvý zlatý disk kapely (na oboch stranách Atlantiku), pričom úspešne zabezpečil prechod z vychvaľovaných kultových hrdinov k plnohodnotným hviezdam hlavného prúdu.
Tento skok si však u Smitha vyžiadal až príliš veľa času. Úspechom „temnej trilógie“ albumov „Seventeen Seconds“, „Faith“ a „Pornography“ si začiatkom 1980tych získali meno, no v lete 1982 sa toto všetko, vďaka vyčerpaniu z turné k albumu „Pornography“ akosi vytratilo a Smith bol nútený vykonať inventúru.
A tak následne urobil niečo, čo nik z ich fanúšikov nečakal. Stále pod názvom The Cure, vydal, v období 1982 – 1983, Robert Smith sériu jednoduchých, nehanebných popových singlov – „The Walk“, „The Lovecats“ a „Let´s Go To Bed“. A všetky raketovo zamierili do britského singlového rebríčku Top 20.
„Cítil som sa absolúte oslobodený,“ zaspomínal si Smith v rozhovore pre magazín Rolling Stone, v roku 2000. „S „The Lovecats“ som mal zámer vytvoriť niečo ako disneyovský jazz, a základom boli The Aristocats. No nečakane sa to začalo totálne predávať.“
V tom okamihu však stále budúcnosť kapely na pochybách. V roku 1982 nahradil Smith gitaristu Johna McGeocha v Siouxsie And The Banshees a vystupoval s nimi až do vydania albumu „Hyaena“ (1984). Takisto vystupoval s The Cure v zmenenej zostave: Tolhurst (klávesy), producent albumu „Pornography“ Phil Thornalley (bassa) a Andy Anderson (bicie). Počas roka 1984 bol vydaný, často prehliadaný, piaty štúdiový album The Cure, „The Top“, no vzhľadom na skutočnosť, že Robert nahral prakticky všetky inštrumentálne party sám, je považovaný viacmenej za jeho sólový album.
Túžiac znovu po vlastnej kapele Smith znovuoživil The Cure, krátko po vydaní albumu „The Top“. Ponechal si Tolhursta, no rovnako najal bubeníka Borisa Williamsa a multiinštrumentalistu Porla Thompsona.K radosti starej gardy fanúšikov kapely znovu povolal bassgitaristu Simona Gallupa, ktorý kapelu opustil po turné k albumu „Pornography“.
Aj napriek tomu, že nová zostava vyprodukovala nové skladby pre ďalší album, Smith sa hlavne tešil z potenciálu jeho nových kolegov: „Porl bol vždy skvelým gitaristom a Boris je výnimočný bubeník,“ povedal pre Rolling Stone. „Bol to skvelý pocit byť opäť súčasťou skvele zohranej kapely“.
Počas štúdiových sedení s londýnskym producentom Davidom M. Allenom prejavovala kapela viac než bežné nadšenie, výsledkom čoho bol album „The Head On The Door“. Pobádaný novými kamarátmi napísal Smith dostatočné množstvo nových skladieb a kapela následne vybrala kúsky, z ktorých vznikol dodnes najrozmanitejší a najpresvedčivejší materiál kapely do dnešných dní. Skladby ako „The Baby Screams“, východom napáchnutá „Kyoto song“, či atmosférická „Sinking“, ktorá evekovala smútok ranných čias kapely, boli obohatené hravými popovými záležitosťami „Close To Me“, či „Six Different Ways“, rovnako ako dramatickými, rockovými záležitosťami „Push“ a „A Night Like This“, doslova šitými na mieru väčším koncertným priestorom, do ktorých The Cure vstupovali.
Urýchľovačom albumového najväčšieho hitu „InBetween Days“ bola Smithova nová akustická gitara s kovovými strunami. Skladba, ktorú odštartuje Williamsov bicí prechod, vydláždila cestu melancholickému popu a čoskoro začala bodovať v rádiových a singlových hitparádach v UK, kde sa vyšplhala na najvyššiu 15. pozíciu, no až po uvedení albumu „The Head On The Door“ na trh.
Album „The Head On The Door“, vydaný cez vydavateľstvo Fiction Records 26.augusta 1985, bol takmer celosvetovo skvele prijatý a kritici sa jednohlasne zhodli, že ide o najodvážnejší a najuspokojivejší postoj The Cure do tej doby. Najvýstižnejšíe boli kritiky magazínov NME, kde vyzdvihli skutočnosť, že The Cure „naberajú množstvo melódii“ a Record Mirror zasa velebili „vyspelý hudobný prístup“ kapely.
Aj po komerčnej stránke si album držal vysokú úroveň, vďaka čomu sa vyšplhal na 7.miesto britskej Top 40 a The Cure prvýkrát bodovali v americkej Top 75. Chytľavý singel „Close To Me“ dostal kapelu do britskej Top 30-tky a dôvtipne spracovaný videoklip Tima Popea zasa zabezpečil rotáciu singla v MTV. Robert Smith sa tak nechtiac dostal do hlavného prúdu, čo viedlo k neskorším triumfom s albumami „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ a „Disintegration“, absolútnym klasikám 1980tych rokov, vďaka čomu sa The Cure prepracovali k najdôležitejším alt.rockovým umelcom na planéte.
„Už pri demosnímkoch k tomuto albumu som pochopil, že to bola tá správna zostava kapely,“ zaspomínal si na kúčové obdobie kapely Robert Smith v roku 2000. „Vládla medzi nami skutočne príjemná atmosféra, z kapely sa prakticky stala rodina. Album má v sebe stále tu fantastickú sviežosť.“
Udiscover Music