Spoluzakladateľ The Cure, Laurence Andrew Tolhurst, známejší ako Lol Tolhurst, odhaľuje vo svojej knihe, „Cured: The Tale Of Two Imaginary Boys“, komplikácie dospievania, ktoré zdieľal so spevákom Robertom Smithom a približuje prvé koncertné skúsenosti kapely.
Na mexický trh knihu uviedlo nakladateľstvo Malpaso, o preklad sa postaral Jordi Amor, a Lol v knihe predstavuje svoju verziu, svoju pravdu, ako to uvádza v samotnom predslove. Po súdnom spore ohľadne tantiémov a používania názvu kapely, ktorý s Robertom Smithom prehral, a znovuspojení v roku 2011, nám ozrejmuje, ako to vlastne všetko začalo.
„The Cure sú rodina; Michael, Robert a Porl sa poznali už ako pubertiaci, spolu sme vyrastali. Keď sa dnes spolu zhovárame, neriešime hudbu, ale naše rodiny. Robertov otec zomrel, keď mal 90. On bol vlastne mojim otcom, pretože s tým skutočným som nemal najlepší vzťah. A Robertov otec nikdy nezabudol na moje narodeniny. Dnes ma kapela už ničím neprekvapuje, vždy som v ňu veril. Hoci pred 40 rokmi som si to neuvedomoval, dnes, ako 60-ročný, to už viem,“ vysvetlil Lol v rozhovore pre magazín La Jornada.
Punk, politika a spoločnosť
Príbeh sa venuje punku ako hudobnému štýlu a sociálnemu hnutiu. „Mali sme 17 alebo 18 a s Robertom sme sa zašli pozrieť na koncert The Clash. V tom období sme počúvali viacmenej disco a progresívny rock, ale to nebolo to, čomu sme sa chceli venovať. No keď sme videli a počuli The Clash, povedali sme si, „poďme do toho!““
„Existuje taká metafora, že na komponovanie Vám stačia tri akordy a pravda. My sme mali zopár akordov a vlastnú pravdu.“
„Násilie je rovnaké ako tu, tak aj tam, ako v Spojených štátoch, tak aj v Londýne; existuje tu dokonca politická scéna násilia, a v tomto zmysle existuje pieseň od The Clash, v ktorej je násilie označované ako platobná mena. Nikdy sme neboli násilníci alebo problémoví ľudia, no násilie si nás samo vyhľadávalo a my sme sa s ním museli vysporiadať,“ povedal Tolhurst.
Na konci 1970tych rokov, niekde medzi hudbou a anglickými pubmi v Crawley, sa Lol, Robert a Michael rozhodli vydať na dobrodružnú cestu. Mládež v UK vtedy ovplyvňovali policické a sociálne zmeny a samotnému autorovi knihy sa veľmi ťažko odpovedá na otázku, čo by sa stalo s The Cure nebyť punkového hnutia.
„Na toto sa nedá jednoducho odpovedať, pretože sú to len hypotetické úvahy. Aby som bol úprimný, stretával som a stále stretávam množstvo ľudí, vrátane punkerov, ktorí mali veľa spoločného s hippisákmi, viete, tie názory „láska a mier“. Oni vlastne hľadali utópiu. Mnoho ľudí, aj samotní punkeri, túžia po mieri, mnohí z nich sú dokonca vegetariáni a túžia po lepšom svete. Ja sám som fanúšikom takýchto postojov,“ prezradil Tolhurst.
Náklonnosť k Cudzincovi, románu Alberta Camusa
Jednou z prvých skladieb The Cure bola „Killing An Arab“, z ich debutového albumu „Three Imaginary Boys“, ktorá sa u verejnosti stretla s nepochopením a mylne bola považovaná za rasistickú.
„Boli sme mladí a stále sme navštevovali strednú školu; Robert vtedy čítal diela francúzskych spisovateľov a dostal sa aj k poviedke „Cudzinec“, od Alberta Camusa, ktorá sa nám obom veľmi páčila, pretože sme pochádzali z Východného Londýna a dokázali sme sa s hlavnou postavou príbehu stotožniť. Lenže ľudia si tú skladbu interpretovali po svojom, čo vôbec nebolo našim zámerom,“ vysvetlil Tolhurst.
V knihe Tolhurst označuje Richarda, Robertovho staršieho brata, za hudobného guru, keďže ako pubertiaci počúvali v jeho izbe nahrávky z jeho hudobnej zbierky.
„Áno, to na nás malo veľký vplyv, jeho brat mi dal dokonca niekoľko hudobných lekcii z undergroundovej scény toho obdobia. On a môj brat ma zasvätili do bluesovej scény 1960tych rokov. Vlastne som vyrastal medzi pubmi a bluesovou revolúciou 1960tych rokov, keďže v tých puboch sa hral práve blues.“
„Nepremýšľali sme o tom, kto bude na aký nástroj hrať; jednoducho sa tak stalo a na druhý deň to mohlo byť inak; niekedy jednoducho musíte počúvať volanie osudu,“ povedal Lol.
Kniha opisuje dobrodružstvá, ktoré Lol prežil na pozadí príbehu The Cure a ako uviedol, nič by na tom nemenil.
„Dnes som už 30 rokov triezvy, čo je polovica môjho života. Svojmu „mladému ja“ by som povedal, aby bral veci pokojnejšie, ale myslím si, že by ma to „mladšie ja“ aj tak nepočúvalo. A vlastne, so všetkou vážnosťou by som aj toto odkázal mladým ľuďom: život sa už nedá spätne prežiť.“
„V mojom detstve knihy nikdy nechýbali, aktuálne čítam „Madness, Rack and Honey“ od Mary Ruefle; je to príbeh, ktorý sa zaoberá životom a strachom. Takisto by som Vám odporučil príbeh od Sylvie Plath. Mám rád amerických básnikov,“ ukončil Lol rozhovor.
zdroj: Jornada, 15/09/2019