Ned Raggett zo San Francisca sa porozprával s Timom Popem o koncertnom filme The Cure, „Anniversary“, ako aj o neobvyklých anekdotách súvisiach s jeho mnohými hudobnými videoklipmi, na ktoré ste mohli naraziť. Alebo je to o ponožke?
Je práve deň pred vystúpením The Cure na festivale Glastonbury a Tim Pope sa potuluje po festivalovom areáli, resp. po poli. To mi však do telefónu nepovedal, tvrdil totiž, že je na úplne inom poli a hľadia na neho stovky prekvapených kráv.
Samozrejme sa tomu zasmejem, ale nie je zložité si predstaviť, ako príde Pope s podobným scenárom a považoval by to za umenie. Jeho absurdne rozsiahly videokatalóg z 1980tych rokov, ktorý zahŕňa práce s umelcami ako Neil Young, David Bowie, SoftCell, Talk Talk, The The, či Style Council, položil akési základy jazyka hudobného videa. Jeho neskoršie reklamné klipy, opätovný návrat k hudobným videám po roku 2000, či nejaký príležitostný filmový projekt, to všetko ho dodnes permanentne zamestnáva.
To, čo ho však jednoznačne definuje v očiach verejnosti, teda pokiaľ ide o videoklipy, je jeho spolupráca s The Cure. A hoci od roku 1998, po videu k singlu „Wrong Number“, s nimi nenatočil náležité video, ich spoločných, viac ako dvadsať videoklipov, počnúc singlom „Let´s Go To Bed“ (1982), predstavuje nádherne farebné a pútavé interpretácie hudby Roberta Smitha a jeho spoločníkov.
Takisto sa postaral o réžiu prvého koncertného filmu kapely, „The Cure In Orange“, z roku 1986 a aktuálne, 11.júla 2019, predstavil svetu film nový – „Anniversary 1978-2018 Live In Hyde Park London“. Ide o záznam minuloročného vystúpenia The Cure v londýnskom Hyde Parku, ktorý vlastne dopĺňal kurátortstvo Roberta Smitha na Meltdown festivale a zároveň bol oslavou prvých 40 rokov fungovania kapely na scéne.
„Robert ma požiadal o filmovanie tak dva – tri týždne pred samotným koncertom,“ povie Tim Pope po tom, čo som sa ho spýtal, kedy začali plány na film „Anniversary“. „Viete, takto je to s The Cure vždy. Viete, je jedno, či sú dve hodiny ráno, alebo jedna, či 1:37. Od Roberta Vám môže prísť mail kedykoľvek, „Čo tak natočiť nás v Hyde Parku? Chceme mať k tomu trochu laxný prístup … mohli by sme to len natočiť a uvidíme, čo z toho vznikne“.“
„Ja som to však natočil vo formáte 4K, bez toho, aby som to Robertovi alebo komukoľvek inému povedal, aby sa to mohlo premietať v kinách. Už v prvej tretine samotného koncertu som vedel, že sa to podarí. Myslím, že „Just Like Heaven“ v ich podaní prezentuje dokonalý letný deň. A zhora nám zaslali dokonalý anglický deň.“
Nejde o žiadne chvastanie – počasie bolo skutočne veľkolepé a „Anniversary“ je toho dokonalým dôkazom, takmer ako predĺžená zlatá hodinka, prechádzajúca po väčšinu filmu, pred západom slnka, prechodu do súmraku a skorej noci. Setlist bol podobný, nie úplne, nedávnemu vystúpeniu na Glastonbury – epochálny prehľad kariéry s takmer každou trefou do čiernej. Nechýbalo niekoľko hlbších skladieb, obľúbených medzi fanúšikmi, vrátane „If Only Tonight We Could Sleep“, „From The Edge Of The Deep Green Sea“ a „Burn“.
Pope to vidí asi tak, vzhľadom na chystaný, dlhoočakávaný nový album kapely, prvý od roku 2008, že výber skladieb do koncertných setov je absolútne zámerný. „Myslím, že som sa ocitol vo veľmi zaujímavom momente ich kariéry,“ zauvažuje Pope. „S Robertom som trochu pohovoril o novom albume a znelo to fantasticky. Zdá sa, že bude absolútne temný, úplne pochmúrny, plný 10-minútových skladieb. Takže myslím, že tento film je akousi pomyslenou deliacou čiarou.“
Kým Pope mal na prípravu filmovania iba zopár týždňov, v niektorých momentoch vychádzal zo svojich skúseností z filmovania dokumentu „The Cure In Orange“. Ako poznamenal, už počas príprav na „Orange“ si uvedomil, že aj keď sa kapela na pódiu príliš nehýbe, bolo by predsalen vhodné zamerať sa práve na ich „hudobnú konverzáciu“. Takže, ešte predtým, než sa so svojim tímom mohol zamerať na niečo podobné aj v prípade „Anniversary“, potreboval k tomu Pope presvedčiť aj samotnú kapelu, čo samo o sebe viedlo k ešte väčším komplikáciám.
„Presviedčal som ho, aby sme to natočili celé v 4K a malo to svoju hodnotu aj budúcnosti,“ vysvetľuje. „Lenže Robert a ani nik z kapely sa o to vôbec nezaujímal. V podstate Robert len povedal, „sme už starci. Rozhodne nestojíme o to, aby sme sa pozerali na vlastné šediny a plešiny.“ Vravím, „Postarám sa o to, aby ste vyzerali na obrazovke čo najlepšie, ale je dôležité, aby sme to natočili v 4K.“ Rozhodol sa nakoniec až pár dní pred koncertom.
„Nevýhodou bolo, čo súvisí s takýmito festivalovými akciami, že celý deň snímali dianie na pódiu kamery s vysokým rozlíšením, ktoré obraz prenášali na veľké obrazovky. Takže svoje veľké 4K kamery som musel inštalovať 20 minút pred nástupom kapely na pódium. 10 minút pred začiatkom som dorazil do prenosového vozu, no mal som k dispozícii iba jeden monitor v prevádzke. Vedel som však, aké sú pozície jednotlivých kamier, takže počas prvých štyroch skladieb som šiel prakticky „naslepo“. Vlastne som pracoval s obrazom vo svojej mysli. Zaujímavé inak, byť režisérom, ktorý si musel smerovať sám kamery, ktoré som vlastne ani nevidel, resp. som z nich nemal prenášaný obraz, takže som musel pracovať s vlastnou predstavivosťou. Pamätám si, ako som v tej chvíli premýšľať, že si jednoducho budem musieť vybrať. Ale zároveň som si vravel, nebudem panikáriť, to rozhodne nie.“
Konečný výsledok je však úchvatný. 4K rozlíšenie dodáva všetkým členom kapely ostré tvary, ale úprimne, každý sa na takéto detaily pozerá svojsky, a Pope nešetrí slovami chvály na osvetlenie scény, o ktoré sa postaral Angus MacPhail, ktorý s kapelou pracuje už nejaký čas. Komunikácia v rámci kapely je takisto zreteľne viditeľná. Možno vidieť, ako sa Simon Gallup často pohľadom stretne so Smithom, inokedy zasa s Reevesom Gabrelsom. V jednom momente Pope poznamenáva, že „spôsob, akým Reevesove gitarové slučky krúžka okolo Robertovho hlasu, to je niečo úžasné. Práve na tomto koncerte som si uvedomil, že Reeves je už plne integrálnou súčasťou kapely. Vidno to hlavne v prípade Simona, vládne medzi nimi úžasné priateľstvo, veľká hudobná súhra, na to človek hľadí až s úžasom. Podobné vrúcne momenty možno pozorovať aj u Rogera O´Donnela, ktorý si často vymieňa úsmevy s Robertom, niekedy sa doslova spolu až zomknú. Rovnako to funguje aj u Jasona Coopera, ktorý po 25 rokoch v kapele prezentuje svoje schopnosti, vďaka ktorými pohodlne zastúpi Lola Tolhursta a Borisa Williamsa v tých najsilnejších momentoch starších skladieb.“
Jeden moment z vystúpenia má pre Popea zvlásť veľký význam: „Snažím sa vo všetkých poskytovaných rozhovoroch ľudí vyzývať, aby si tú jedinenčnú možnosť, vidieť film v kine, nenechali újsť. Je to úplne iný zážitotok. Počas „From The Edge Of The Deep Green Sea“ Robert doslova kričí. Synchronizoval som s tým výkrikom kameru tak, aby sa od neho v tom momente vzďalovala, ako keby jeho hlas odchádzal kamsi do vesmíru. Použil som k tomu troj, či štvortonový žeriav, ktorý obsluhovalo päť chlapíkov. Aby som to zachytil v správnom momente, musel som sa na miesto žeriavu dostať včas. Podarilo sa mi to a bol som nadšený. Ale inak to bol viacemenej smutný „režisérsky moment“. 15 sekundový záber. Ale na veľkej obrazovke to vyznieva parádne!“
Aj keď sa „Anniversary“ vo všeobecnosti označuje ako obyčajný záznam vystúpenia kapely, mierne editovaný, Pope dodáva, že pre získanie lepšieho dojmu popracoval na vizualoch. V „The Walk“ sa objavujú „nervové“ priblíženia, farebné prúdy zasa obohatili „If Only Tonight We Could Sleep“, trasenie zasa „Shake Dog Shake“ … tieto destabilizácie čistého obrazu pridali jednotlivým skladbám na sile.
„“The Walk“ bola presne tou skladbou, ktorou som si vágne zaspomínal na video, ktoré som k tejto skladbe natočil v roku 1982″, povie veselo Pope. „Myslím, že publikum si toto určite všimne. Je to také moje žmurknutie, akoby som chcel povedať, „Všetci sme sa tej 40-ročnej jazdy zúčastnili, nie? Toto si isto pamätáte.“ Ale to publikum sa mi veľmi páči, pretože tí ľudia to vážne vnímali. A chcel som do filmu dostať zopár lacných efektov, aby som urobil jemnú narážku na 1980te roky. Jednoducho som mal pocit, že v určitých momentoch bolo potrebné film trochu „pozdvihnúť“. Rovnako sme to urobili aj v prípade „A Forest“. Nechcel som, aby to celé vyvolávalo pocit veľkoleposti a vyzretosti. Muselo to mať aj pocit „Cure“ a akejsi lacnosti. Ale na druhej strane, zasa v špičkovej kvalite!“
Pope s prácou s The Cure skončil už dávno. Počas nášho rozhovoru nevedel o žiadnych plánoch, že by režíroval videá k ich chystanému novému albumu, no mimo toho pracuje na plánovanom dokumente o kapele. Odkedy bol tento projekt ohlásený, tak sa prehrabáva v ohromnom Smithovom videoarchíve. Všetko je v štádiu rozpracovanosti, a ako Pope jasne povedal, vo svete The Cure neexistuje nič také, ako stanovený harmonogram.
„Pokiaľ ide o Roberta, tam musíte pochopiť, že pracujete podľa času Roberta Smitha, ktorý absolútne nemusí korešpondovať s inými časovými rozpätiami vo vesmíre. Myslím, že je to celkom férové. Prečo by mal vôbec niečo robiť? On nemusí robiť nič. Rozhodli sme sa vypustiť nejaké informácie, pretože už sme boli presýtení, ja som bol presýtený tým, že nám ľudia písali takmer každých 15 minút a pýtali sa, či bude nejaký dokument o The Cure. Na druhej strane, je predsa jasné, že na tom pracujem!
Pre fanúšika, vidieť všetky tie záznamy z obdobia, než sa z Roberta stala známa osobnosť, akou je dnes, to musí byť niečo úžasné. Takže, áno, je to tak, Robert mi umožnil prístup k jeho 50tim krabiciam plných filmov a podobných záležitostí, od ich úplných začiatkov, čo je úplne úžasné. A všetko to dávame dohromady spoločne. Je to úplne skvelé. Ale kedy to celé uzrie svetlo sveta, to netuším. Zlá správa, však?“
Pope si našiel čas aj na pár slov o svojom pokračujúcom blízkom vzťahu s Mattom Johnsonom z The The, Dokonca sa osobne objavil v nedávnom dokumente o Johnsonovi, „The Inertia Variantions“, spomenul aj nedávnu prácu s Marcom Almondom, ako aj o jeho zdesení a šoku zo smrti Marka Hollisa z Talk Talk. No predtým, ako sa pustil do komentovania jeho 10 videí, z množstva tých, ktoré natočil s The Cure, pouvažoval o tom, prečo je jeho vzťah so Smithom taký silný aj po toľkých rokoch.
„Myslím, že v mladosti to bolo hlavne o zábave, trochu to medzi nami pripomínalo lásku na prvý pohľad. Je to trochu šialené, naozaj šialené. Ľudia sa ma stále pýtajú, či sme s Robertom kamaráti. Skutoční priatelia nie sme. Máme priateľský vzťah plný láskavosti. Tu a tam som jedným z tých, kto verejne vysloví názor na jeho osobu a myslím, že sa mu to tak páči. Niekedy mu to zasa nie je úplne príjemné, ale ja to poviem vždy tak, ako to cítim. Myslím, že máme veľmi zdravý vzťah.
Vždy sme boli súčasťou života toho druhého. Ak by som vedel, že budem toto hovoriť o 35, čo 37 rokov neskôr … toto sa jednoducho nedá predpovedať. Moja kariéra jednoducho začala obyčajným stretnutím s kapelou, s ktorou som následne začal pracovať.“
zdroj: The Quietus