V závere tohto roka zavítal Lol Tolhurst, v rámci svojho „nekonečného“ knižného turné, aj do Argentíny a s reportérom magazínu La Viola si zaspomínal nielen na dva legendárne koncerty The Cure v Buenos Aires, v roku 1987.
Počúvaš aj dnes nahrávky, na ktorých vzniku si sa podujal, prípadne sleduješ noviny, ktoré sa tu a tam v článkoch vracajú do obdobia, keď si v kapele pôsobil?
„Nie, všetko nosím v mojej hlave. Nikdy som si neviedol denník, či niečo podobné. V 19-tich som bol čistý existencionalista. Žil som pre daný moment. Nechcel som dokonca ani žiadne fotografie. Bolo to ťažké, no zistil som, že ak sa mi vynorí v mozgu nejaká spomienka, ďalšie sa objavia veľmi rýchlo. Môj mozog mi skutočne veľmi pomohol pri písaní knihy.“
Skupina, ktorá sa na začiatku, veľmi krátko, volala Easy Cure, bola sformovaná v roku 1976 v Crawley. Tvorili ju Tolhurst (bicie), Robert Smith (gitara, spev) a Michael Dempsey (bassgitara). Dempseyho v roku 1979 vystriedal SImon Gallup, čo dodalo kapele dokonalú príchuť punku, tak populárneho v Anglicku tých čias.
„To, že s kapelou by to malo zmysel som si uvedomil až vtedy, keď sme s Robertom zašli na koncert The Clash. V momente, ako Joa Stummera osvietil lúč pódiového svetla som si uvedomil, že by sme tiež mali založiť kapelu,“ zaspomínal Tolhurst.
V roku 1979 prišli s hitovým singlom „Boys Don´t Cry“, z ktorého sa za celé tie roky stala nehynúca klasika The Cure. „Spomínam si, že som bol u Roberta doma a on dostal nápad na novú melódiu. Vypočul som si to, povedal „ok“, a začali sme to hrať spolu. Vtedy sme mali pocit, že všetky naše skladby boli jednoducho dobré, hrali sme veci tak, ako sme ich cítili a prežívali. V tých skladbách sme opisovali naše mesto, ľudí, ktorých sme poznali a podobne,“ dodal Lol.
Ako si spomínaš na Váš debutový album, „Three Imaginary Boys“ (1979)?
„Nemali sme vôbec žiaden koncept. Bola to len kombinácia skladieb, ktoré sme hrali na koncertoch už celé tri roky, od našich 16 do 19-tich. Vtedy sme nemali veľa možností ovplyvniť samotné nahrávanie.“
Nasledovali albumy „Seventeen Seconds“ (1980), „Faith“ (1981), „Pornography“ (1982) a „The Top“ (1984), ktoré kapelu posunuli s hlbšiemu, temnému a gothickému zvuku, no stále v nich bolo cítiť závan punku. Skladby ako „Let´s Go To Bed“ a „The Walk“, ktoré sa objavili na kompilácii „Japanese Whispers“ (1983) však naznačovali nový zvukový smer.
„V tom období sme v kapele vlastne fungovali len dvaja. S Robertom sme chceli vhupnúť do popových vôd, mne dokonca slovo „pop“ ani vôbec nevadilo. Lenže nakoniec z toho vzišlo niečo úplne iné, hoci sa od hudobníkov, z nejakého podivného dôvodu, vždy očakáva, že sa budú s každým ďalším albumom opakovať. Ale, ani maliar nemôže stále maľovať to isté. V tých časoch sme mohli vo veľkom experimentovať.“
Šiesty štúdiový album, „The Head On The Door“ (1985) etabloval The Cure medzi najslávnejšie kapely sveta. „Pre Argentínu to bol veľmi dôležitý album,“ poznamená hudobník.
So skladbami ako „InBetween Days“ alebo „Close To Me“ sa dostal album do zoznamu najdôležitejších albumov v mnohých rádiách. Dokonca aj videá sa tešili veľkých televíznym rotáciam, aj vďaka spolupráci kapely s režisérom Timom Popem. „Boli to skvelé práce, postavené na skvelých nápadoch,“ dodá Tolhurst.
V roku 1987 kapela po prvýkrát zavítala do Argentíny. Temný výzor Roberta Smitha, s jeho strapatými vlasmi a bledou tvárou, ovplyvnil tisíce mladých ľudí a na koncerte vo Ferre nechýbalo množstvo čiernych dlhých kabátov a šmyniek. Kapelu prenasledovali, počas pobytu v Buenos Aires, davy fanúšikov, no len niektorých sa podarilo získať autogram, či dokonca spoločnú fotografiu.
Samotné koncerty však sprevádzali násilie a výtržnosti. Krátko pred ôsmou večer sa pred vstupom zhromaždil agresívny dav ľudí, ktorým sa evidentne nepodarilo získať vstupenky. Situácia sa postupne vymkla spod kontroly. „Nič neodolalo váhe davu“, či „Rock nemá žiaden liek: bitka“ … tak zneli novinové titulky v tých dňoch.
„Vytlačili zábrany, sácali sa navzájom do predajných stánkov, ktoré postupne ničili. Polícia na výtržnosti odpovedala obuškami, použili služobné psy. Podľa odhadov si tragické udalosti v okolí štadióna Ferro vyžiadali množstvo zranení,“ dodal autor článku. Takisto uviedol, že hospitalozovaných, s rôznymi zraneniami, bolo približne 30 ľudí.
Postupom času Lol pochopil dôvody násilia, ktoré sprevádzalo oba dva koncerty v Buenos Aires. „Boli sme jedna z prvých významných kapiel, ktoré v tých rokoch do Argentíny zavítali. Mali sme strach, no vedeli sme, že nás tunajší fanúšikovia milovali. Nemali sme obavy, že by nám mohli ublížiť, skôr sme sa báli, aby sa nestalo nič im. Boli plní neuveriteľného nadšenia. Celé to bolo jedno veľké šialenstvo.“
Jedna z najdôležitejších kapitol knihy „Cured: The Tales Of Two Imaginary Boys“ pojednáva o Lolovom odchode z kapely. Čo sa vlastne v skutočnosti stalo? Odišiel sám, či bol vyhodený? „The Cure sú rodina. Takže, asi dokážete pochopiť, čo to pre mňa znamenalo viac v kapele nebyť. Rodinu predsa milujete navždy. Ale v každej rodine sa tu a tam objavia problémy, tie patria predsa k životu,“ opisuje Lol.
Počul si už nové skladby The Cure?
„Viete, o súčasnom fungovaní kapely toho veľa neviem. Ja neskoršie veci dokážem počúvať, ale už sa necítim ich integrálnou súčasťou. Mám od toho všetkého veľký odstup.“
Ako by si sám seba definoval?
„Ako niekoho, kto sa celý život obliekal do čiernej.“
zdroj: La Viola, 15/12/2019