Od prvých skúšok až po deň, kedy pomočil Billyho Idola. Hudobník opísal svoj život s The Cure.
„V jedno upršané ráno, v septembri 1964, ma moja mama postavila vedľa Roberta Smitha.“ Autobus oboch chalanov odviezol do školy Sv. Františka z Assisi v Crywley. „Bol to náš prvý školský deň a naše mamy nás odprevádzali zo zastávky na Havers Avenus. Mali sme 5 rokov.“
Takto opísal Lol Tolhurst svoje prvé stretnutie s osobou, s ktorou neskôr zmenili smer anglického rocku. V spomienkach na The Cure, v knihe „Cured“, rozpráva príbeh kapely, ktorú založil spolu s mystickým hudobníkom Robertom Smithom.
„Mal som menšie obavy. Jedna vec je napísať pieseň, ale napísať knihu … na to je potrebné mať premyslenú skvelú štruktúru, čo ma trochu desilo, no na druhej strane som celý život vášnivým čitateľom, tak som k tomu pristúpil ako k hudbe. Hrám, pretože hudbu milujem. Tak budem písať, pretože milujem čítanie,“ prezradil hudobník v rozhovore pre denník El Sol de México.
Lol pôsobí seriózne, od hlavy po päty oblečený v čiernom, starostlivo vyberá slová a pôsobí ako citlivá osoba. O písaní svojej knihy rozpráva rád a spomína si veľmi dobre, keď vydavateľovi ukázal prvú kapitolu budúcej knihy, ktorá sa neskôr stala vlastne predposlednou z celkových 27 kapitol.
„Môj agent mi povedal, ‚mám klienta, ktorý žije kúsok od Teba, v Los Angeles. Je to žena a napísala už 4. či 5 kníh. Zájdi za ňou a ukáž jej to‘. Tak som šiel za ňou a dal jej prečítať časť týkajúcu sa vystúpení v Sydney Opera House. Keď to čítala, doslova som sa bál, no keď skončila, povedala, ‚tak, už je z Teba spisovateľ‘. S úľavou som si vydýchol.“ Pri spomínaní sa z neho stáva doslova herec. Dodal: „Chcel som to urobiť pre samého seba, nechcel som sa v strednom veku stať spisovateľom.“
V knihe sa dostanete ku všetkým aspektom života v kapele, spolu s pocitmi a okolnosťami, ktorými jej členovia prechádzali. Je to opis cesty, ktorá ich viedla k autentickosti a poctivosti ich umenia.
„Je to proces gradácie. The Cure existujú už 40 rokov, zažili vzostupy aj pády a je zložité vyzdvihnúť najdôležitejšie momenty, no nahrávanie albumu „Pornography“, to bol podľa mňa vchol tria The Cure, pretože vtedy to bolo o najväčšej intezite, aj napriek tomu, čo o tom všetkom počúvam dnes. Podľa mňa to bolo naše maximum, nemyslím si, že v trojici by sa dalo zájsť niekam ďalej. Keď sme neskôr fungovali v kvintete a vrátil sa k nám Porl Thompson, to už malo úplne inú atmosféru a aj celkové pocity už boli zmiešanejšie. Druhým dôležitým bodom pre mňa bolo nahrávanie albumu „Kiss Me …“, kde sme sa pohrávali s rôznymi štýlmi,“ povedal niekdajší bubeník kapely.
Takýchto knižných prezentácii už ráta Lol na stovky, no neustále počas nich znovu dokáže prežívať svoje hudobnícke obdobie a stretáva pritom množstvo ľudí, ktorí sú stále aj jeho hudbou fascinovaní a dnes už samozrejme aj jeho knihou.
„Na týchto prezentáciach stretávam ako mojich rovesníkov, tak aj starších ľudí, no medzi nimi vídam aj 16-ročných a sám seba sa pýtam, skadiaľ sa toto berie? Asi to bude tým, že sa dokážu s kapelou stotožniť. V našej tvorbe sme vypichli presne ten moment, kedy sa z pubertiaka stáva dospelý človek, tým si predsa prešiel úplne každý a dodnes v sebe ukrýva tie špecifické pocity. Ja som vyrastal na predmestí Južného Londýna, čo môže pôsobiť inak, ako predmestia v Mexiku, či Kalifornii, lenže tie pocity sú vždy rovnaké a práve vďaka tomu tí mladí objavili The Cure. Práve pre tie pocity,“ ozrejmuje.
„V tom veku som čítal „Ariel“, knihu básní Sylvie Plath, a doslova sa ku mne prihovárali a som si istý, že oslovovali mnohých ďalších v tom veku,“ povie so zvlhnutými očami a ťažko sa mu pokračuje v rozprávaní. Napriek tomu dodá, „Je to trochu ohromujúce, pretože je to aj o zodpovednosti. Cítim sa nadšene, že môžem byť práve tu, celé si to uvedomujem a niekedy to človeku, ten pocit, doslova až prerastie cez hlavu.“
Lol sa nikdy nepovažoval za hudobníka a dnes sa nepovažuje ani za spisovateľa, hoci v hlave už nosí námety na dve ďalšie knihy. „Myslím, že sa mi páči život umelca, niekedy je to viac o hudbe, inokedy o písaní, neviem, či sa k tomu pridá aj niečo iné, nakoľko maľovanie mi vôbec nejde. Pre mňa je najdôležitejšie hľadať odpovede na otázky prečo a ako.“
Lolovi bolo od začiatku jasné, že kniha by mohla medzi jeho priateľmi vyvolať nesúhlasné postoje, dokonca polarizáciu, takže jednotlivým ľuďom posielal na schválenie časti textov, v ktorých sa objavili, či boli spomenutí, nakoľko mu bolo jasné, že pokiaľ išlo o text a obsah, musel byť 100% úprimný. „Chcel som len prezentovať, ako som sa skutočne v tom ktorom období cítil a myslím, že sa mi to podarilo. Je to pravdivé, nie deštruktívne. Povedal som tým ľudom, prečítajte si to a ak sa Vám niečo nebude páčiť, môžem to zmeniť, teda možno.“
A pokiaľ ide o jeho priateľstvo s Robertom Smithom, je Lol takisto úprimný. „Každý sa ma pýta na to, či sme sa naozaj stretli už ako 5-roční. Robert je človek, ktorého poznám najdlhšie vo svojom živote. Dnes už dlhšie, ako vlastných rodičov. The Cure sú stále mojou rodinou, v mnohých ohľadoch viac ako skutočnou rodinou. Keď máte brata alebo sestru, máte ich radi stále. Niekedy s nimi nesúhlasíte alebo máte nejaké menšie nezhody a takýto je môj vzťah s Robertom,“ vysvetlil.
zdroj: El Sol de México, 17/09/2019