Tim Pope vybral pre magazín The Quietus 10 najlepších videoklipov The Cure, ktoré samozrejme vznikli pod jeho režisérskou taktovkou. Samozrejme, ku každému klipu pridal nejakú tú príjemnú spomienku súvisiacu s filmovaním.
InBetween Days
„Pracoval som s jedným produkčným dizajnérom a potom som zavolal Alexa McDowella. Dnes žije v LA a príležitostne spolupracuje so Spielbergom a Timom Burtonom. Bol skvelý, skvelý produkčný dizajnér a práve on navrhol použiť tie ponožky. Povedal, „Kľud, na obrazovke bude iba potlačená farba.“ Musíte si uvedomiť, že vtedy sa točilo na optický film (kotúčovou kamerou) a na rozdiel od digitálnych kamier sa záznam z tých optických pozeral až nejaký čas po filmovaní. Keď som sa konečne dostal k záznamu, povedal som, „dajte mi čas, toto potrebujem ukázať Robertovi.“ On ku mne podišiel a vraví, „A čo, veď sú to len poondiate ponožky.“ Ja na to, „Ja viem, že sú to len poondiate ponožky, ale čo mám teraz robiť?“ Ale to už tak u The Cure chodí, pár dní potom šli niekde koncertovať a v zákulisí boli všade povešané ponožky. A zrazu boli v každom videu ponožky. Mal som ich vložiť aj do tohto filmu („Anniversary“). Že ma to nenapadlo skôr! Niekedy jednoducho veci zafungujú. A to sa mi na The Cure páči. Ďalšia vec na The Cure je tá, že oni nie sú veľmi loajálni k ľuďom zo sveta videa a filmu. Hlavne dnes, keď už majú toľko možností, práve preto s nimi v podstate už nepracujem. Ale ja som mal s kapelou fantastický vzťah a ku mne boli neskutočne lojálni.“
Close To Me
„Snažil som sa presvedčiť kapelu, aby sa natlačila do šatníka a ten sa potom zošmykne z útesu. Ale počúvali ma? Nie. Tak sme to museli natočiť v tom najväčšom londýnskom filmovom štúdiu. Ale ten šatník sme samozrejme použili. Z natáčania si spomínam na kopu vecí. Kamery v tých časoch mali elastické výstuže, aby sa do nich dal vložil 35 mm film. Natlačili sme sa všetci do toho šatníka aj sa príručnou kamerou. Neviem, či ste niekedy mali možnosť ucítiť pach spálených vlasov. Kopec vlasov sa dostalo do kamery, počul som krik, dokonca Lol sa natlačil na kameru. Hlavne si spomínam na ten stiesnený priestor a viete, akí sme my Briti, máme radi indické jedlo … pre mňa to bolo také „páchnuce“ video. Viete, aj The Cure sú len ľudia a majú takisto žalúdky. Na druhý deň sme sa mali zísť konečne na tom útese. Myslíte si, že tam kapela prišla? Samozrejme, že nie. Do pravého poludnia z postele nevstali. Tak som šiel pod útes a nechal zopár skríň zhodiť z útesu, čo som filmoval. Nie je to nič jednoduché, obzvlášť, keď vanie silný vietor, ako vtedy na Beachy Head. Viete, to je to miesto, ktoré vyhľadávajú samovrahovia. Šatník vždy zhadzoval taký veľký silný chlapík, ale museli sme byť opatrní, aby sa nikomu nič nestalo. Čo si spomínam, ten vietor robil fakt veľký problém. Tak či tak sa to však všetko podarilo. A keďže sme zodpovední, dotiahli sme kamión, pod útesom poupratovali a vrátili sa späť do Londýna.“
Why Can´t I Be You?
„Nakrúcali sme to v jednom írskom štúdiu, neďaleko Dublinu. Bolo to úžasné: prvých desať minút tam bola jedna fantastická írska choreografka, ktorá ich učila pohybovať sa na takty „raz, a dva a tri a štyri …“ A tých 10 minút, všetci, ešte aj Simon, ktorý mal v jednej ruke pivo a v druhej cigaretu, boli z toho pekne vytočení. No po tých 10 minútach to už mali v hlavách a zrazu z nich boli skvelí tanečníci. Nikdy som sa tak skvele nenasmial. Skoro som si zahryzol do jazyka. A miestami mi až cvrklo, teda, nie, že by som bol na to hrdý. Vidieť ich tancovať, to bolo fakt na popukanie. Práve preto to video skutočne zbožňujem. Aj keď teda, ten Lolov čierny mejkap bol fakt nepatričný. Teda, z dnešného pohľadu. Myslím, že to bol odkaz na zábavnú reláciu BBC, z rokov 1958 – 1978, „The Black And White Minstrel Show“. Z dnešného pohľadu fakt šokujúca. A aký zákerný zlý nápad to bol? Dnes to až tak skvele nevnímam. Z Lolovho pohľadu to bol zrejme premyslenejší ťah. Kapela vystupovala v rôznych kostýmoch. Ja sám som nevedel, čo to konkrétne bude … Len pamätám, že Lol sa tam objavil tak, ako ho vidíte vo videu a tak sme to natočili. Nemali sme to robiť. Bolo to nevhodné a nesprávne. Inak, páčila sa mi Lolova autobiografia, fakt zaujímavé čítanie, ako bojoval so svojou závislosťou. Toho chalana mám strašne rád a zažil som ten moment, kedy, asi pred ôsmymi rokmi opäť vystupoval s kapelou. Predtým som ho nevidel snáď 20 rokov. Keď som čítal jeho knihu, bol som fakt veľmi rozrušený. Lol bol v kapele akýsi obetným baránkom. V tomto klipe ho navliekli do toho Humpty Dumpty kostýmu a kapela si s ním robila prakticky čo chcela. Na to obdobie asi kapela nie je veľmi hrdá. A potom som čítal o tom prehratom súde, kde bojoval za názov The Cure a prišiel o kopu peňazí, neskôr to rozobral v jeho knihe … Spomínam si na ten deň, bol som vtedy s Robertom. Súd vyhral, ale šťastný z toho nebol. Vedel, že jeho kamaráta do toho natlačili ľudia, ktorých vtedy Lol počúval. Prečo? No jednoducho preto, že právnici zarábajú peniaze. Veď aj sudca sa vtedy obrátil na Lola a spýtal sa ho, „Vy vlastne ani neviete, prečo tu dnes ste, však p. Tolhurst?“ Lol je veľmi, veľmi milý človek a myslím, že vtedy prežíval veľmi zlé obdobie. Veľmi ma potešilo, keď som sa dopočul, že s Robertom sú opäť priatelia.“
zdroj: thequietus.com