Tim Pope vybral pre magazín The Quietus 10 najlepších videoklipov The Cure, ktoré samozrejme vznikli pod jeho režisérskou taktovkou. Samozrejme, ku každému klipu pridal nejakú tú príjemnú spomienku súvisiacu s filmovaním.
Lullaby
Naše spoločné pracovné mítingy boli preslávené tým, že sme za hodinu, či dve sme mali k dispozícii nápad. Predpokladal som, že rozumiem tomu, čo mi Robert hovoril, lenže keď sa neskôr objavil na scéne, zrazu bolo z toho niečo úplne iné. Presne toto sa udialo pri filmovačke klipu „Lullaby“. Vyšla z neho tá najlepšia veta, aká ku mne kedy smerovala pred natáčaním. „Mám pocit, akoby ma požieralo tisíc milión trasúcich sa chlpatých dier.“ Takéto niečo nepočujete každý deň. Predpokladal, že vybudujem obrovské pavúčie ústa, no to, čo som v skutočnosti postavil bol vcelku obrí ženský pohlavný orgán. Evidentne sme sa nepochopili. Narovinu, kapela nemá veľmi rada prezliekanie sa do kostýmov, čo je v prípade klipu „Lullaby“ evidentné. Necítili sa vo svojej koži. Jednoducho, je im to proti srsti. Tu si opäť spomeniem na Simona, ktorý hrá v klipe na tube a vtedy som sa takisto na tom smial, až mi skoro cvrklo. Jedným z ľudí, ktorými som bol v mladosti, tak trochu, posadnutý, bol Polanski, čiže nápady ako strach z pavúkov, arachnofóbia, obrazy na stenách, to všetko mám s ním, a jemu podobnými, asociované. Myslím, že som mal v podstate veľké šťatie, pretože skladby The Cure majú v sebe čosi snové, čo dokonale pasuje k filmu. A v tomto prípade to naozaj fungovalo.
Never Enough
Na samom začiatku tohto videa môžete zazrieť aj mňa. Ja som tá hlava, čo vypľuje peniaze. Začal som sa takto objavovať aj v ďalších vidách, napr. vo „Friday I´m In Love“. Tento klip má ale veľmi temnú atmosféru. Páčilo sa mi to, pretože v tom období sa z nich začali stávať čudáci. Boli v podstate vnímaní ako sex symboly, takže prišli z nápadom, aby som z nich vytvoril akési monštrá žijúce na okraji spoločnosti. Má to v sebe nádych južného pobrežia Anglicka, čo je vlastne teritórium The Cure. Pustil som tú skladbu príšerne nahlas a nechal ich hrať v tom malom priestore, čo bolo celkom zábavné. S týmto mám spojenú špecifickú vtipnú príhodu s Borisom, pretože to bolo jediný krát, kedy som pri natáčaní s The Cure zažil výbušnú, až násilnú atmosféru. Snažili sa ho vtesnať do takého malého priestoru, malo to asi meter štvorcový, a jasne si spomínam, ako na mňa v jednom momente vyletel, chytil ma pod krk, oprel o stenu štúdia a povedal, „Aký má vlastne zmysel pchať ma do týchto posraných klipov? Ani ma v nich prakticky nebude vidieť!“ A do istej miery mal pravdu! Mal by som sa s ním zajtra vidieť, mal by prísť na Glastonbury, takže to bude príjemné stretnutie.
Friday I´m In Love
Jedna z najúžasnejších vecí na The Cure je fakt, že pri filmovaní s nimi som sa nikdy nestretol s nikým z ich nahrávacej spoločnosti, čo ľudí vždy prekvapuje. My sme to jednoducho natočili a nahrávacia spoločnosť sa potom k tomu vyjadrila. Dnes sa v tomto biznise veľa zmenilo. Pre natáčanie videa k „Friday I´m Love“ sme sa dôkladne pripravovali celý deň pred samotným filmovaním, pretože som to celé chcel stočiť na prvú klapku. Mal som k dispozícii tri kamery a v podstate všetko, čo vidíte na tom javisku, bol Robertov nápad. Moja finančná predstava dôchodku je postavená na rozpredaní množstva vecí cez eBay. Mám z toho videa množstvo grafických náčrtov, takže, keď na tom bude finančne zle, viem, čo urobím. „Hej, tri milióny si prosím.“ Ale inak, áno, vlastním Robertove návrhy jednotlivých javiskových pozadí. Takže sme to nacvičili a naozaj to zvládli na prvú ostrú, no nikdy nebolo našim zámerom urobiť z toho komerčnú vec. Skladba mala ohromný komerčný úspech a myslím, že poviem úprimnú pravdu, keď uvediem, že The Cure zložili zbrane. Nie je tam žiaden dvojzmysel. Množstvo nahrávacích spoločností dnes funguje ako také miniatúrne reklamné agentúry. Filmoval som aj reklamy, takže o tom niečo viem, ale The Cure také niečo nikdy neurobia. Dobre to robia.
Wrong Number
Keď sme to točili, tak mi Reeves Gabrel ani len nenaznačil, že tú skladbu napísal spolu s Robertom. Dozvedel som sa to až o pár rokov neskôr. Povedal som mu, „do kelu, Reeves, ja tú skladbu milujem.“ V istom zmysle si myslím, že ľudia sa menej zaujímajú o to, čo robíme.
Musíte pochopiť, že som sa vykašlal na Hollywood a mal som veľmi nepríjemný zážitok s istým p. Weinsteinom, kedy som točil film, s ktorým som nebol veľmi stotožnený. Takže, nejaký čas som bol mimo a potom ma zrazu kapela prizvala spať, k tomuto videu. Spomínam si, ako mi všetci vraveli, „vďaka Bohu, že si späť“. A opäť to bola skvelá zábava. Asi najviac si pamätám, keď sme to video robili k dlhšej verzii skladby. Bol tam herec, ktorého som vybral. Taký čudný chlapík, ktorý mal celý kabát zdobený nápismi. Trochu mi propomínal Laurence Oliviera fičiaceho na LSD. Mal som v štúdiu popol a prach, prinútil som Roberta s tým chlapíkom tancovať a ten desivý výraz v Robertovej tvári ma dokáže rozosmiať dodnes. Zosilil som zvuk a len som na Roberta kričal „No poď! Tak poď!“ A Boh mu žehnaj, nakoniec to urobil. A keď sledujete to video a poznáte tento príbeh; je to na popukanie.
zdroj: The Quietus