The Cure navštívili Argentínu, po prvýkrát, v roku 1987 a boli to dva dni plné násilia, temnoty a emócii. Na dva legendárne koncerty v Buenos Aires si zaspomínali v denníku La Viola.
V tých dňoch, v marci 1987, The Cure ešte stále dominovali svetu s albumom „The Head On The Door“ (1985). Temný výzor lídra kapely, speváka a gitaristu, Roberta Smitha, jeho strapatý účes a poblednutá tvár, ovplyvnili tisíce mladých ľudí. Samozrejme, nechýbali čierne dlhé kabáty a správny mejkap. Post punk vtedy flirtoval s gothic rockom.
„Boys Don´t Cry“, „Killing An Arab“, „A Forest“, „InBetween Days“ a „Close To Me“ patrili k niekoľkým hitom, ktoré sa ozývali z rádii a videá k spomenutým singlom bodovali aj vo vysielaní MTV. Samotná kapela vznikla v roku 1976, v anglickom Crawley, a tak, ako množstvo ďalších kapiel, aj The Cure vyrástli na punku. Smith, Michael Dempsey (bassgitara) a Lol Tolhurst (bicie), trio, ktoré sa ustálilo po niekoľkých úvodných personálnych zmenách, začalo hrávať v malých kluboch. V máji 1979 sa svetu predstavili debutovým albumom „Three Imaginary Boys“. Neskôr to však boli omnoho zaujímavejšie albumy „Seventeen Seconds“ a „Faith“.
Po odznení temnoty, v podobe albumu „Pornography“ (1982), sa torzo skupiny vrhlo do popových vôd so singlami „Let´s Go To Bed“, „The Walk“ a „The Lovecats“, ktoré sa stali základom albumu „Japanese Whispers“. Všetko však mal zmeniť ďalší album, „The Top“ (1984), kedy sa Smith zaoberal psychedéliou a prechádzal rôznymi náladami. To poznač hlavne v skladbách ako „The Caterpillar“, či v zúfalej „Shake Dog Shake“.
Najdôležitejším album v ich dovtedajšej kariére sa však stal ich šiesty štúdiový počin, album „The Head On The Door“, ktorý im zabezpečil raketový vzostup.
„Dobrý večer Argentína,“ svietilo z titulky marcového vydania argentínskeho Magazine 220 s Robertom Smithom na obálke, ktorý vyšiel 36 dní po návšteve The Cure.
„Prišli sme sem zahrať, nie si prezerať pamätihodnosti, či hlbšie spoznávať krajinu. Jedna z výhod fungovania v kapele, tak dlhú dobu, je možnosť spoznať množstvo miest. My sme však presvedčení, že ak chcete nejaké miesto skutočne spoznať, musíte ho navštíviť aspoň dva, či trikrát,“ povedal Robert Smith reportérom počas tlačovej konferencie, ktoré sa konala pred dvoma koncertami na štadióne Ferro, 17.-18.marca 1987. Takisto porozprával aj o štýle kapely: „Od začiatku kariéry The Cure prešla kapela mnohými štýlmi a rôznymi náladami. Ja sám som odporca definícii a myslím si, že v tomto prípade môžeme hovoriť iba o hudbe The Cure, ak teda chcete hľadať nejaký štýl.“
Noviny Clarín priniesli dokonca, v tej dobe nie bežné, informácie o požiadavkách kapely, týkajúce sa vybavenia, nástrojov a podobne, ktoré poslali organizátorom krátko pred príchodom. „Priestranná, vetraná miestnosť, rozptýlené osvetlenie, príjemná atmosféra, dostatočné množstvo el. prípojok. Šatňa s obrovským zrkadlom, možnosť uzamknutia. Miestnosť pre ladenie nástrojov. Šesť druhov syra, nemal by chýbať Cheddar. Krájaný chlieb, čerstvý šalát, sušené ovocie, olivy, losos …“ a to sme vymenovali iba zopár položiek.
Počas samotnej návštevy kapely v Buenos Aires ich na každom kroku prenasledovalo množstvo fanúšikov. Takmer pri každom východe, či už z hotela, reštaurácie a podobne, na nich čakalo niekoľko mladých ľudí s požiadavkou o autogram, či spoločnú fotografiu.
„Krátko po 20tej hodine sa pri vstupe na štadión začal zhlukovať dosť agresívny dav, ktorý zjavne nemal vstupenky. Po pár minútach sa situácia vymkla spod kontroly a nič neodolalo váhe davu,“ opísal situáciu pred prvým vystúpením reportér denníka Crónica, v článku s titulkom „Rock nemá liek: boj“.
„Prevrátili zábrany, vrhali sa do stánkov s občerstvením a suvenírmi. Problémy mala aj samotná polícia vybavená obuškami a psami. Situácia okolo štadióna Ferro sa stala postupne tragickou,“ dodal reportér. Takisto uviedol, že celkovo bolo zaregistrovaných asi 30 zranení rôzneho typu.
Nezaostával ani denník La Razón: „Rozthané šaty, príslušníci ochranky s doškriabanými rukami. Tri sanitky s vážne zranenými a jeden mŕtvy policajný doberman. K tomu všetkému osem zadržaných osôb. Polícia zatarasila svojim telami brány štadióna a mali príkaz postupne vstupovať do priestoru. Situáciu sa priamo z pódia snažil upokojiť dokonca aj producent Daniel Grinbank.“ Nuž, chcelo to zrejme kus vyzretosti, pretože práve takéto situácie využíva miestna tlač k bojkotu organizovania podobných rockových koncertov.
Napriek sprevádzanému násiliu však kapela splnila očakávania z koncertu. The Cure poskytli fanúšikom prierez ich kariérou, no nechýbalo ani niekoľko hymnusov ako „InBetween Days“, „Three Imaginary Boys“, „Killing An Arab“, „Kyoto Song“, či „Boys Don´t Cry“
„Je to syntéza hudby, ktorá z Anglicka otvára dvere fantázii, originalite a revalvácii temnej stránky individuality tisícom poslucháčov a hudobníkom Západného sveta,“ uviedol na adresu kapely reportér denníka Clarin, 19.marca 1987.
Na druhej strane, denník La Razór uviedol: „The Cure zatriasli dušou deciek z Buenos Aires.“ „Horúca marcová noc, viac ako 30 000 divákov sa prišlo na Ferro štadión pozrieť na svoje idoly, post-punkovú kapelu, ktorú spravádzali vysoké očakávania. The Cure ovládli Argentínu a odišli s roztrhaným plášťom, krvácajúcim srdcom, no s obrovským úspechom.“
Počas oboch večerov otvárala koncerty domácia kapela The Overload. „Na tie koncerty mám dnes už len zopár spomienok. Spomínam si, že to bolo veľmi príjemné popoludnie, myslím počas zvukových skúšok. A samozrejme, mali sme obrovskú radosť, že sme si mohli zahrať s The Cure. Spomínané násilie som vôbec neregistroval, nakoľko sme už vtedy sedeli dávno v šatni. Videl som to potom až v TV, kde zobrazovali sanitky, ktoré odvážali zranených ľudí,“ zaspomínal si bubeník kapely, Gustavo Collado, v rozhovore s reportérom denníka La Viola.
„Ale publikum nás prijalo naozaj skvele, hádzali po nás všetko možné. No a The Cure hrali úžasne a s veľkou odvahou. Pravdou je, že kým opustili pódium vydržali skutočne veľa. Kapela prišla do Argentíny a to bolo vôbec na tom to najlepšie.“
Na oboch koncertoch bol prítomný aj spevák a gitarista Richard Coleman, ktorý v tom období pôsobil v kapele Friction. „Bol som na oboch vystúpeniach. Veľa si už z toho dnes nepamätám. Bol som tam s mojou vtedajšou priateľkou a myslím, že sme sa s nimi aj minuli,“ povedal. „Mne sa páčili, ale v období, keď zavítali do Argentíny, som ich už veľmi nesledoval. Ale tešil som sa, keď som ich videl po prvýkrát naživo, ale zasa, už to pre mňa veľa neznamenalo. Už som sa hudobne orientoval iným smerom. Vlastne som ich prestal počúvať práve po albume „The Head On The Door“. Potom som smeroval už do temnejších oblastí,“ dodal pre La Viola.
„Jedna z vecí, ktorá ma najviac dostala, bola už počas príchodu do Buenos Aires. Hlavne ten spôsob, akým s nami zaobchádzali už a letisku,“ zaspomínal Robert Smith v rozhovore pre časopis Cabello, tri mesiace po koncerte.
„Ja chápem, že polícia a ochranka si musia robiť svoju prácu, ale to neospravedlňuje ich brutalitu a aroganciu. Keď sme sa dopracovali k autu, už boli všade naokolo ľudia, nás ani len nenapadlo, že by sme tam mohli byť až tak populárni. Ak by som mal definovať Buenos Aires, tak by som povedal, že je to také typické veľkomesto; podivná kombinácia štýlov, v ktorý sa spája staré s novým, ale v prípade Buenos Aires sa človek nevie zbaviť dojmu, že ako staré, tak aj nové zastalo kdesi na polceste.“
The Cure sa do Argentíny vrátili až o 26 rokov neskôr, kedy odohrali pamätný koncert na štadióne River. Do histrórie sa však zapísali práve svojou prvou návštevou.
zdroj: La Viola, 05/05/2019