Cestou na nahrávanie poslednej epizódy legendárnej britskej relácie The Tube sa Robert Smith stihol porozprávať s reportérom magazínu Spin a spolu sa pozreli na dovtedajšiu históriu kapely.
Bola to úplne posledná epizóda The Tube, najzaujímavejšej popovej šou v britskej televízii. Po úspešných piatich rokoch program nakoniec podľahol politickým tlakom, a možno sa všetky jeho možnosti jednoducho vyčerpali. Medzi rozlúčkami plných sĺz a žalostnými pohľadmi do minulosti sa na pódium postavili The Cure a ukľudnili, zároveň povzbudili, publikum v štúdiu.
Moderátorka Paula Yates dokonca poznamenala, že The Cure mali v sebe niečo, čo v človeku vyvolalo nutkanie obliecť sa do medvedieho kostýmu a pritúliť sa ku kapele. Robert Smith to nekomentoval. Namiesto toho zaspieval skladbu „Why Can´t I Be You?“, počas ktorej sa vykrúcal okolo mikrofónu v neforemnom saku a športových teniskách, prevracal pritom oči a hanblivo špúlil svoje narúžované pery.
Pri pohľade na jeho androgynnú postavu, pôsobiacu akoby bola dočasne prepustená z nejakého ústavu pre narušené deti, by bolo až príliš jednoduché vyvodiť záver, že Robert Smith je veľmi zvláštny chalan. No v samotnej podstate je veľmi inteligentný a svojim tichým spôsobom viacmenej nemilosrdný. Aj vďaka tomu sú The Cure odolnejší, než program The Tube.
„Vo všetkom, čo som kedy urobil, som bol vždy až príšerne sebecký, doslova to hraničilo s aroganciou,“ priznal Smith. „Vždy som bol prirodzene tichý, dokonca keď sme s kapelou začínali, bol som dosť hanblivý, ale popri tom, čo som robil, som bol vždy veľmi arogantný. Ale takým pokojným spôsobom, nie tak arogantný ako Ian McCulloch alebo Morrissey.“
„Myslím však, že som dosiahol bod, kedy sa potvrdzuje správnosť niektorých mojich rozhodnutí. Keď dnes počúvam nahrávky ako „Pornography“ a „Faith“, tak ich stále považujem za dobré. Nevznikli len z nejakého rozmaru mladého spratka, hoci ich kritika riadne spláchla. Tie albumy sú tak dobré, že dnes by som na nich zmenil len zopár drobností. A to mi dodáva sebadôveru. Je lepšie vytvoriť niečo, čo Vám dodáva pocit šťastia, než sa prebudiť a uvedomiť si, že ste v podstate rovnaký, ako Nik Kershaw.“
Smith sedí oproti mne vo vlaku, ktorý si razí cestu do Newcastlu, domovského mesta relácie The Tube. Pôsobí, akoby bol hore do tretej rána, ale napriek tomu je veselý a rozpráva s nadšením v hlase. Že skutočne ponocuje, si pozorný človek všimne vďaka rúžu, ktorý mu v kútikoch úst zostal z predošlej noci. „Dnes už je to z toho zvyk,“ vysvetľuje bezstarostne. „Rúž mám položený doma pri zrkadle a keď niekam idem, tak si ním natriem pery.“
V roku 1979, keď kapela začínala, nebol žiaden rúž, ani ambície, či falošné pomôcky alebo podivné odbočenia od témy, ktoré by dokázal tak bravúrne využívať v konverzácii. Kariéru The Cure začal vyziabnutý, poblednutý a utiahnutý do seba, no s minimalistickým popom na albume „Three Imaginary Boys“. V skutočnom svete boli tými chlapcami Smith, bassák Michael Dempsey a bubeník Lol Tolhurst, traja spolužiaci z Crawley, vidieckeho predmestia Londýna.
Dva roky predtým začínali ako Easy Cure, podpísali bleskovú zmluvu s Hansa Records, nahrali zopár demopások, až sa dostali do pozornosti Chrisa Parryho, hľadača talentov, ktorý s nimi podpísal zmluvu pre svoje rozbiehajúce sa vydavateľstvo Fiction.
Parry je štíhly, okatý Novozálanďan, ktorý Vám prakticky dá okamžite najavo, či si myslí, že rozprávate nezmysly. „Myslím, že kapela prešla akýmsi procesom, kedy zredukovala veci k samotným základom, no nikdy sa veci nedostali do bodu, kedy mi ľudia z vydavateľstva mali pocit, že by mohli zredukovať aj mňa,“ zauvažuje Smith.
Aj napriek Parryho zainteresovanosti sa The Cure manažovali sami (vlastne väčšinu vecí riadil Robert), kým Parry sa sústredil na Fiction, ako na vzťahy s partnermi z veľkých vydavateľstiev, ako PolyGram a Elektra.
„Chris uzatváral dohody s idiotmi, s ktorými by som sa inak musel dohadovať ja,“ povie Smith. „On to zbožňoval, pristupoval k tomu ako ku hre. Mal rád presne tie stránky hudobného biznisu, ktorými som ja opovrhoval, vyjednávanie a dohody. Pracujeme s ním už 9 rokov, takže si nemyslím, že sa budeme obťažovať nejakým lúčením. On vie, čo chcem a vie, kam až môže zájsť. To isté platí aj v prípade The Cure.“
Z prvého albumu sršala nervozita a originalita zároveň, a Parry ho produkoval s matematickými zručnosťami. A hoci hudba The Cure bol poznačená punkovými postojmi tej doby, Smith v skutočnosti nikdy nebol súčasťou tohto hnutia. Vždy bol až príliš bystrý, príliš hrdý a príliš povýšenecký, aby chcel znieť ako Sid Vicious alebo David Vanian, nieto sa ešte na nich výzorovo podobať. Po koncepčnej stránke sa pozeral celé svetelné roky vpred.
„Spomínam si, ako sme krátko po vydaní albumu predskakovali na koncerte Wire a tou svojou energiou na pódiu ma úplne dostali,“ zaspomína Robert. „Boli veľmi drsní, veľmi minimálni, hoci v tých časoch to bolo veľmi prehnané slovo. Ja som vtedy chcel všetko v podstate „oholiť na kosť“. „Three Imaginary Boys“ bola nahrávka postavená doslova len na hudobných základoch, ale z iného uhla pohľadu. Ako keď zoberiete tradičné popové skladby a reinterpretujete to po svojom.“
Z dnešného pohľadu vyznieva debutový album akoby bez vzduchu, odcudzený na nemožnú, takmer komickú úroveň. Členovia kapely zostali akoby tajomní, ich miesta na obale albumu nahradili domáce spotrebiče. Na obale ste dokonca nenašli názvy skladieb, namiesto nich sa tam objavili len akési symboly.
Takisto nešlo o nejakú zúrivosť zástupu nezamestnaných, či odpor punkovej čvargy. Bola to skôr podráždenosť deciek strednej triedy, unudenej pohodlnosťou života na predmestiach a pripravenej postaviť sa na pódium a dokázať tým, že kašlú na všetko na svete. A keď je za to kňučanie niekto ochotný zaplatiť, tým lepšie.
„Bol som absolútne ovládaný úzkosťou a rovnako veľmi narušený,“ prizná Smith a na tvári mu zažiari úsmev. „Nemyslím si, že je na to prvom albume zachytená nejaká emócia. Väčšina z toho je veľmi plytká, dokonca sa mi to v tom čase ani nepáčilo. Je tam cítiť množstvo povrchnej kritiky, ale to sa dalo ospravedlniť vekom. Dokonca už aj v čase, keď sme to nahrávali, som chcel dosiahnúť niečo, čo by mohlo mať väčší zmysel.“
Bol to začiatok, no tak trochu falošný. Bez akéhokoľvek varovania sa Smith pustil do sekvencie premien, ktoré so sebou prinášali ešte väčšiu úzkosť. Tá prvá premena prišla s albumom „17 Seconds“, s ktorým The Cure vedome vybudovali priepasť medzi nimi a debutovým albumom. Rovnováha sa možno rysovala medzi jeho okázalou inštrumentálnou pochmúrnou náladou a popovou zručnosťou, ktorej sa bol Smith rozhodnutý zbaviť, no očividne sa zasekol na temnej strane.
A čím to bolo horšie, tým lepšie. V roku 1981 vychádza album „Faith“. Jeho nálada zlovestnej predtuchy vyústila do vydania jediného singla, „Primary“. No o rok neskôr sa The Cure predstavili albumom „Pornography“, pravdepodobne jedným z nadepresívnejších albumov danej dekády.
„Album „Seventeen Seconds“ je tá najosobnejšia nahrávka, akú som kedy vytvoril, čo je nezvyčajné,“ zamrmle Smith. „A to ako po textovej, tak aj obsahovej stránke. „Pornography“ je zasa najčudnejší album, ktorý stvorila jedna veľmi čudná kapela. Myslím, že v tom období som nespoznával sám seba. Prechádzal som vtedy veľkým psychickým stresom. S kapelou to však nemalo nič spoločné, skôr s tým, aký som v tej dobe bol, súviselo to viac s mojím vekom a vecami, ktorým som sa venoval. Svoje najhoršie životné obdobie som prežíval práve v období „Pornography“. Pri pohľade späť, a pri analýze nározov ľudí na to, čo sa vtedy dialo, som bol v tom období pekným monštrom.“
Smithove zmeny nálad boli vyvažované pravidelnými zmenami v zostave The Cure. Michaela Dempseyho nahradil Simon Gallup, prakticky hneď po vydaní debutového albumu. Gallup sám opustil kapelu po albume „Pornography“, čím vlastne nasledoval kroky dočasného klávesáka Matthieu Hartleyho. V roku 1983 boli The Cure tak zredukovaní na duo, tvorené Smithom a večne oddaným Lolom Tolhurstom. Keď sa však Smith pripojil k Siouxsie And The Banshees, pôsobilo to ako koniec The Cure.
Tí, ktorí sledovali kapelu od samých začiatkov mali dôvod cítiť sa podvedení. Mnohí však dokázali ponurného Smitha, ktorý sa tak stal zdrojom rôznych analýz kritikov, pochopiť. No ten tomu dokázal uniknúť. S The Banshees precestoval svet, no s odhodlaním zachovať The Cure pri živote našiel nového bassgitaristu, Tolhursta postavil za klávesy a v rámci voľného času nahrali skladbu „The Lovecats“. Bola to živá skladba, komerčne úspešná, šokujúco hravá, no hlavbe atypická, v porovnaní so všetkým, čo kedy Smith vytvoril.