Marcové vydanie magazínu Music Week prinieslo, vo svojej rubrike The After Show, príjemný rozhovor s Rogerom O´Donnellom, z príležitosti vydania jeho albumu „2 Ravens“
Môj nový album je plný hudby vhodnej pre samo-izoláciu, pretože …
„Pretože je v podstate reflexívny a možno, na druhej strane, šťastný. Dokonca som zistil, že aj na vidieckom Devone, kde som dnes izolovaný, zažívam obdobie plné obáv. Nejde o album plný nadšenia, pri ktorej by si človek poskočil.“
Potreboval som prísť s albumom mimo The Cure, pretože …
„Byť súčasťou kapely so sebou prináša určíté limity, pokiaľ ide o vlastnú kreativitu. The Cure nevydali žiaden nový album už celých 12 rokov, čiže, aby by som nevydal album v tomto období, bol by som zrejme nútený svoju kreativitu neskôr potlačovať. V kapele musí človek potláčať to, čo by chcel urobiť. Samozrejme, že stále rád komponujem aj pre The Cure, ale možnosti v tomto smere sú veľmi malé.“
Na keytar-e som hral iba raz …
„Bolo to na charitatívnom koncerte v Los Angeles. Fungoval som v jednej house kapele a mali sme hosťujúcich spevákov. Skomponovali sme jednu skladbu so Susanne Hoffs, z The Bangles, a Belindou Carlisle z The Go-Go´s. Je to dokonca zachytené na jednej fotografii. Netuším, čo sa mi vtedy preháňalo hlavou, ale je dosť možné, že som fičal na nejakých drogách! Inak sa to ospravedlniť asi nedá!“
Rola klávesáka v takom množstve kapiel Vás naučí, že rockové hviezdy majú …
„Obrovské egá! Nebudem nikoho menovať, ale jedna kapela (v ktorej som na začiatku pôsobil) zrušila koncert, pretože spevák sa jednoducho zložil. Pod ich správu na sociálnych médiách som napísal poznámku: „Narazil na svoje ego, nie?“ V odpovedi, ale v súkromnej správe, mi prišlo: „Vždy som si myslel, že mám ego veľmi malé“ … a ja som sa od smiechu zložil! Takto to budem vždy vnímať, teda až na jediného frontamana, Roberta Smitha, pretože ten má skutočne nulové ego. Aby som bol férový, ja sa skrývam za klávesy, no na to, aby človek dokázal robiť to, čo speváci robia, pred publikom, brať na plecia zodpovednosť, akým smerom sa koncert uberá a podobne, to asi bez nejakého toho ega ani nejde. Sotva môže byť spevák uzavretou osobnosťou alebo áno?“
„Disintegration“ bol vôbec prvý album, na ktorom som sa patrične spolupodieľal …
„A že to bol počiatočný bod! Nedávno sme sa o tom s Robertom spolu bavili. Vždy tvrdím, že sme iba pracovali na ďalšom albume The Cure, prišlo nám to dobré, skladby boli naozaj vydarené, no nemali sme pocit, že z toho vzíde niečo výnimočné. Robert však povedal, že od samého začiatku mal pocit, že to bude úžasné. Spomínam si na jednu konverzáciu, kde sme skonštatovali, „Dobrý album, ale neobsahuje žiaden singel. A čo tak „Lullaby“? No jasné, to by mohlo fungovať …“ a potom Robert začali spievať o tých pavúkoch, na čo sme skonštatovali „No do prdele, máme to!“ Skutočne skvelý štart mojej štúdiovej hudobnej kariéry.“
Ako kapelu opustiť a neskôr sa do nej vrátiť …
„Rozhodne hneď netreba utekať do médii a tam tvrdiť veci ako, „Je to banda sráčov, už nikdy s nimi nebudem spolupracovať.“ Viete, The Cure sú ako rodina a vy sa sústredíte len na svoju prácu. Raz som odišiel dobrovoľne, raz som dostal padáka, alebo som sám odišiel dvakrát? Už sa v tom strácam. Naposledy, keď som sa do kapely vrátil, v roku 2011, mi Robert povedal: „Ak nám to spolu nebude fungovať teraz, po toľkých rokoch, tak už nikdy.“ Čo som sa vrátil, mal som pocit, že som doma, akoby som ani neodišiel. Jednoducho človek musí pochopiť, aká je jeho úloha. Mojou úlohou bolo vždy postarať sa, aby bol každý spokojný. Darilo sa mi to, teda mimo obdobia, kedy som dostal padáka, čo človeka nikdy neurobí šťastným!“
The Cure sú tu stále, pretože …
„Pretože Robert Smith. Zoberte si kapely ako napr. The Smits. Ono je vždy ľahšie udržať veci v chode, keď sa toleruje akási diktatúra. Ono, je úplne jedno, kto v kapele funguje. Pokiaľ je v nej Robert Smith, tak The Cure budú naďalej existovať. Podľa mňa je to všetko o jeho cieľavedomých rozhodnutiach, túžbe venovať sa hudbe a skutočnosti, že on miluje koncertovanie a vystupovanie. A to držím kapelu pri živote.“
zdroj: Music Week, 24/03/2020