Ako prestávka v činnosti najväčšej kultovej kapely svet a život na juhozápade Anglicka inšpirovali Rogera O´Donnella v jeho novom projekte „2 Ravens“ …
Za posledných 30 rokov Roger O´Donnell striedavo vypomáhal The Cure osviežovať, na radosť miliónov fanúšikov po celom svete, ich zvukomaľbu. Ku kapele sa pripojil, po tom, čo sa muzikantsky zahrial v kapelách The Psychedelic Furs a The Thompson Twins, pre turné k albumu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ (1987), čím sa z alternatívneho sveta prehupli na americkú hudobnú scénu. Neskôr sa zúčastnil nahrávania vrcholného diela kapely, albumu „Disintegration“, ako aj ďalšej obľúbenej fanúšikovskej záležitosti „Bloodflowers“. A práve Rogerove typické syntezátorové práce a jemné melódie pomohli kapele k získaniu jej ikonického statusu.
Posledné roky kapela strávila vo víre koncertov a získavania rôznych ocenení a tak zvyšný čas venoval O´Donnell produkcii horkosladkých, až pastorálnych skladieb albumu „2 Ravens“, z ktorých rovnú polovicu obohatila svojim talentom vokalistka Jennifer Pague. Ide o zbierku jasne rozpoznateľných prác, no zároveň je to obrovský odklon od jeho predošlých nahrávok. Magazín Clash Music sa porozprával s Rogerom o kreativite ako takej, o dôležitosti času mimo koncertných šnúr a samozrejme aj o plánoch do budúcna.
„Bol som prizvaný k prácam na filme o Morrisseym, „England Is Mine“, a s režisérom sme debatili o ďalšom projekte, postavenom na príbehu japonského fotografa, ktorý sa zameriaval iba na havrany,“ zaspomínal O´Donnell na samotné začiatky vzniku albumu.
„Volal sa Masahisa Fukase a jeho kniha fotografii havranov a jeho manželky je skutočne neuveriteľná, je to taký menší tragický príbeh, no my sme zvažovali, že by sme to sfilmovali. No a toho havranieho námetu som sa už nedokázal zbaviť. A potom som skomponoval skladbu postavenú na príbehu o Tedovi Hughesovi, s názvom „The Crows Fall“, ktorá nakoniec skončila na albume pod názvom „The Hearts Fall“. Tú skladbu som v podstate skomponoval pre projekt Philliupa Glassa, ktorý ma požiadal o vystúpenie na jednom z jeho benefičných koncertov v Carnegie Hall.“
Skladba pre jediné baletné predstavenie odštartovala práce na novom projekte, no najskôr musel Roger absolvovať vyčerpávajúce turné s The Cure.
„Prakticky celý rok 2016 sme strávili s kapelou na turné, no po väčšinu času som si prial, aby som už bol späť doma, v Devone. A keď sa mi to v polovici decembra konečne podarilo, zrazu som si uvedomil, že som tam bol sám, čo bol, uprostred zimy, pekne ponurný pocit. Na druhej strane to však bol čas vhodný na rôzne úvahy o vlastnej práci a tvorbe a čas byť opäť kreatívny.“
Aj keď si isto väčšina z nás predstavuje, že nič nemôže byť lepšie, než hrať skladby ako „A Forest“, či „Just Like Heaven“ pre tisícky oddaných fanúšikov, práca je raz práca a pre hudobníka je doslova kritické tu a tam cúvnuť a z času na čas ucítiť vôňu ruží, či v tomto konkrétnom prípade hľadieť na pusté rašeliniská.
„Koncertovanie je vlastne jedno skutočné ne-kreatívne obdobie, pretože vlastne po celý čas ste na cestách. Vystupujete každý večer, lenže každý večer hráte v podstate tie isté skladby, čím vlastne kreativitu v sebe dusíte. Takže šlo vlaste o nárazové vyliatie emócii, sebareflexie a kreativity, no a keď k tomu pridáte konkrétne ročné obdobie práve v Devone, tak to podľa mňa získalo vcelku bezútešnú náladu.“
Už od úvodnej skladby „December“ je zrejmé, že to drsné prostredie naozaj zapôsobilo. Ide o akúsi túžbu po dramatickosti, pripomínajúci minimalistické práce Ryuichiho Sakamotu. Neskôr sa na albume „2 Ravens“ začnú veci meniť, no úvodný singel, „A Old Train“, sa vďaka vokálom Jennifer Pague, z kapely Vita And The Woolf, tlačí nielen do dostupnejších teritórii, no zároveň sa z toho stáva skutočne jedinečná záležitosť.
„Jej vokálne aranžmány fungujú veľmi podobným spôsobom ako tie moje, ktoré sa týkajú nástrojov, takže to okamžite zafungovalo,“ spomína Rogert. „Jej texty boli takisto zaujímavé, pretože sú tak trochu, za toto ma isto znenávidí, absurdné. Som si istý, že jej zmysel dávajú, ale ja na texty veľmi nie som. Jej hlas vnímam ako ďalší nástroj. Pri niektorých skladbách som bol neústupčivý, nechcel som ich naspievať, pretože som mal pocit, že som v nich všetko, čo bolo potrebné vyjadriť, vyjadril práve cez nástroje. Ale potom sme mali skladby, ktorým práveže niečo chýbalo, akoby boli prázdne. Hlavne u skladieb „I´ll Say Goodnight“ a „Don´t Tell Me“, pri ktorých odviedla skvelú prácu.“
„Myslím, že moja hudba je veľmi veľmi anglická, veľmi vidiecka, pastorálna, no ona do nich dala niečo americké, čo vytvorilo absolútny kontrast.“
Aj keď od posledného štúdiového počinu Roberta Smitha a jeho kolegov uplynulo už viac ako 10 rokov, Roger nestrácal čas a svoj posledný album nahral behom piatich dní.
„Všetky piáno party som nahral doma, takže som sa mohol sústrediť na všetko ostatné, pretože ak by som nahrával piáno v štúdiu, tak by som sa sústredil len na to.“
„V prvý deň som mal k dispozicii dvoch čelistov, v ďalší deň sláčikový kvartet a zvyšok času som sa venoval Jennifer a vokálom. Mali sme s tým zabiť mesiac, ale zvládli sme to za dva dni. Myslím, že to fungovalo, pretože tam bolo cítiť akýsi druh naliehania, čím sme sa snažili veci urobiť správne už na prvý pokus, a na druhej strane si myslím, že ak to v štúdiu s prácou prepálite, môžete spadnúť do zajačej diery.“
Je to počúteľné vo výsledku. V žánri, ktorý je často vnímaný ako konvenčný a arogantný, má práve album „2 Ravens“ živé a organické chvenie, čiže práve to, o čo sa samotný autor snažil. „Nickovi, s ktorým som nahrával, som povedal, „Chcem aby to znelo tak, akoby sme všetci hrali spoločne v jednej miestnosti. Nechcem, aby to znelo ako skvelá produkcia, chcem skôr, aby všetky skladby zneli rovnako. Nechcem, aby bola jedna pieseň vzdialená tej druhej. Chcem, aby z toho bolo cítiť, že sa prechádzame v štúdiu, zrazu si sadneme, vypočujeme si ten album a skonštatujeme, že sme odviedli skutočne dobrú prácu. Chcem, aby z toho bolo cítiť intimitu“.“
Keď Vaša domáca kapela vystupuje v pozícii headlinera na akciách ako Glastonbury, pritom oslávi svoju 40-tku v Hyde Parku, natíska sa otázka, ako veľmi je pre hudobníka dôležité pracovať aj na vlastnom projekte a dobil si tak batérie vlastnej kreativity? „Z kapely som odišiel v roku 2005 a bolo to trochu emotívne, no zároveň kreatívne obdobie.“
„Nebol som veľmi stotožnený s tým, čo sme s kapelou robili a s kým sme to robili. Vtedajší producent, Ross Robinson, totiž na svetlo sveta vytiahol veľmi negatívnu stránku The Cure. Necítil som sa kreatívne naplnený, takže som odišiel a venoval sa sólovej kariére. Vydával som vlastné albumy, robil presne to, čo som robiť chcel a to ma uspokojovalo.“
Každý, kto trochu sleduje chaotický svet hudobných kapiel, vie, že existuje niečo ako politika otočných dverí, hlavne u takých kapiel ako The Cure. „Dostal som príležitosť sa opätovne k The Cure pripojiť, čo som si nemyslel, že sa niekedy naozaj stane, ale myslím, že sme sa všetci už poznali veľmi dlho, takisto sa nám spolu veľmi dobre hralo, takže to bolo vlastne niečo prirodzené. No a potom, keď som sa do kapely skutočne vrátil, tak aj tak som si udržiaval svoju sólovú kariéru, chcelo to len vytlačiť vlastnú kreativitu mimo kapelu, nakoľko The Cure už 12 rokov nevydali nič nové a za tejto situácie by bolo využitie mojej kreativity pre kapelu viacmenej limitované.“
Napriek tomu došlo v kapele k zmene a už dlho u nich neprevládala taká stabilita a šťastie, čím opäť získali niečo, o čom iné kapely môžu len snívať. „Na nový album prispievame všetci. Vďaka tomu sa môže každému z nás stať, že na album sa dostane jedna, či dve jeho skladby.“
„Byť schopný takto fungovať, to je myslím veľké plus ako pre mňa, tak aj pre kapelu, pretože som tak menej frustrovaný a som tak schopný viac komponovať. Ako ja, tak aj Reeves vydáva vlastnú hudbu a sám Robert sa tejto skutočnosti veľmi teší. Myslím, že to kapele skutočne prospieva.“
Aj keď sa zdá, že album „2 Ravens“, ako aj baletné predstavenie na motívy príbehu „The Picture Of Dorian Gray“, by mohlo byť akousi odmenou, pokiaľ ide o ďalšie plány, je evidentné, že rok 2020 bude pre Rogera pracovne náročný. „Kompletne sme dokončili ďalši album The Cure. K finálnemu stavu mu chýba už len zopár drobností a finálny mix.“
A kým sa ten kolos opäť rozbehne, užíva si Roger O´Donnel možnosť vystúpiť z tieňa The Cure a predviesť svojim fanúšikom to, čo sa mu podarilo vytvoriť v anglickej pustatine.
„Chcem dať ľuďom príležitosti si to vypočuť. Nebude sa to predávať v miliónovom náklade, ale je naozaj milé, keď majú ľudia možnosť si vypočuť, čomu sa venujem a pritom dúfať, že precítia nálady a emócie tých nahrávok.“ My to ľuďom odporúčame urobiť …
zdroj: Clash Music, 18/03/2020