V rámci promo kampane, k novému albumu „2 Ravens“, poskytol Roger O´Donnell rozhovor pre nemecký portál Nord Buzz. A ako by to bolo, keby sa obišla, hoc len okrajovo, téme The Cure, keď Roger je ich neodmysliteľnou súčasťou.
Roger, čo vidíš, keď sa pozrieš von oknom?
Bývam hneď vedľa mliečnej farmy, asi 30 km od najbližšieho mesta. Keď sa pozriem von oknom, vidím polia a údolie, ďalšie polia a stromy. Jednoducho, typický anglický vidiek.
Čiže si v podstate „sedliak“?
Vyrastal som vo Východnom Londýne, tam to veľmi mesto nepripomína, ale už 30 rokov žijem v Devone a som tu veľmi spokojný. Rád jazdím na bicykli a rád spoznávam autom okolie.
Povráva sa, že Tvoj nový album, „2 Ravens“, je silne ovplyvnený týmto vidieckym životom.
To je pravda. Tie skladby som napísal v decembri 2016. Vtedy sme ukončili turné s The Cure. Takmer rok som bol preč z domu a keď som sa vrátil, tak všetko bolo prázdne a pusté. V zime tu veľa prší a celé mesiace je tu ponurne. Na druhej strane, moja kreativita práve vďaka tomu vzrástla. Na turné sme každý večer tri hodiny na pódiu, ale to veľmi kreatívne nie je. Nemal som vôbec čas na komponovanie vlastných vecí.
Takže, po návrate domov to z Teba doslova tryskalo?
Áno, týmto albumom som vlastne dostal zo seba všetky emócie. Vyše roka som sa nevenoval klasickej kompozícii, myslím piáno a sláčikový orchester, tak som chcel zistiť, či to ešte stále dokážem, hlavne či mi pôjdu harmónie a melódie. Po prvých dvoch dokončených skladbách to už nabralo rýchly spád. Celý album som dal dohromady asi za 2 týždne.
Piáno a sláčiky. K tomu si sa ako dostal? To je zvukovo na hony vzdialené zvuku The Cure.
Keď som začínal sólovo, nahral som dva elektronické albumy s monochromatickým syntezátorom Moog Voyager. S ním viete vždy zahrať len jeden aktuálny tón. Vtedy som si uvedomil, že vlastne pracujem ako s orchestrom. Mám kamaráta, ktorý hrá na čelo v Toronto Orchestra, a ten ma požiadal, aby som mu napísal nejakú skladbu. A tak to začalo. Čelo patrilo vždy k mojim obľúbeným nástrojom. Povráva sa, že jeho zvuk má najbližšie k ľudskému hlasu.
A ty to tak vnímaš tiež?
Mne príde ako tenor, stúpne a následne ide do hĺbky. Zvuky z čela mi prídu neuveriteľne emotívne a dokonale pasujú k piánu.
Polovička albumu je inštrumentálna, ostatné skladby sú naspievané americkou speváčkou Jennifer Pague. Ako k tejto spolupráci vôbec došlo?
Ja som chcel vlastne čisto inštrumentálny album, s čelom a piánom na jednej strane a druhú stranu vinylu by tvorili skladby s piánom a sláčikovým orchestrom. V podstate som mal už všetko dokončené, keď som podpisoval vydavateľskú zmluvu s mojim známym, s ktorým sa poznáme už 25 rokov. No a on mi odporučil, aby som niektoré skladby doplnil o vokály. Ten návrh sa mi aj celkom pozdával, nakoľko inštrumentálna hudba mnoho ľudí odradzuje. Napadlo ma, že ak by vďaka vokálom počulo album viac ľudí, tak prečo nie? No a tej môj známy mi porozprával o Jennifer Pague. Ona má vlastný projekt s názvom Vita And The Woolf. Poslal som jej teda skladbu „An Old Train“ a o niekoľko dní som dostal späť 30 sekundový záznam s jej vokálmi. Pasovalo to k sebe dokonale. Takisto mi prišiel zaujímavý ten kontrast … ona americká rockerka a k tomu európsky sláčikový orchester s piánom. Nič podobné som nikdy nepočul.
Do akej miery zvýrazňujú jej texty pocity a témy, ktoré si chcel hudobne sprostredkovať ty sám?
Nechcem nijakým spôsobom Jen uraziť, ako niektoré z jej textov mi prídu trochu bezvýznamné. „The Haunt“ je o separácii, ale taká „An Old Train“ mi príde úplmne náladová. Tie slová sú viacmenej motorom melódie. Úprimne, nikdy som sa na to Jen nespýtal, možno by som sa mal. Na druhej strane, spolupráca s niekým iným pre mňa znamená nechať tej osobe priestor na sebarealizáciu a navzájom si dôverovať. Keď sme boli spolu, tak sa ma Jen takisto nepýtala, čo chcem vlastne hudbou povedať.
A čo by si jej v takom prípade povedal?
Album nerozpráva príbeh, skôr maľuje obraz konkrétneho momentu v mojom živote. Emócie, ktoré prežívam, atmosféru a scenérie, ktorými som obklopený. Teda okrem skladby „The Hearts Fall“, ktorá je napísana na motívy básne anglického spisovateľa Teda Hughesa. Žije v Devone, tak ako ja, a napísal veľa básní o havranoch. Tá pieseň je postavená na básni s názvom „The Crow´s Fall“. Je o havranovi, ktorí sa hnevá na slnko, pretože je príliš jasné. Tak oblieta okolo slnka a útočí naň. Samozrejme, že to nefunguje a tak sa havran spáli na uhoľ a padá k zemi. Je to neuveriteľná báseň vyrozprávaná hudbou. Ten, kto tú báseň čítal, ju pri počúvaní okamžite rozpozná.
Dokáže niekedy samotná hudba vyjadriť pocity lepšie, než slová?
Dobrá otázka. Ja osobne pokladám inštrumentálnu hudbu za tú najemotívnejšiu. Dá sa prirovnať k maľovaniu. Preferujem viac pozeranie na obrazy než čítanie kníh. Príbehy v mojich predstavách sú spúšťané zvukmi a obrazmi. Nechcem počúvať príbehy niekoho iného, pretože v mojej hlave ich mám požehnane. Práve preto počúvam množstvo inštrumentálnej hudby.
Je niečo pravdy na povere, že si sa narodil doma, vedľa piána?
Jasné, to je pravda 🙂 Narodil som sa v jedálni, dva metre od piána. Vždy tvrdím, že v mojom živote mám piáno prakticky vždy po ruke. Moji rodičia, obaja hrali na piáno, takže ten nástroj sme mali doma vždy. Veľmi skoro som si uvedomil, že je to spôsob, akým sa dokážem vyjadrovať.
S krátkymi prestávkami funguješ s The Cure už od roku 1987. Ako veľmi, v súvislosti s kapelou, je pre Teba dôležité mať vlastný priestor pre kreativitu?
Je to veľmi dôležité, ako pre mňa, tak aj pre kapelu. Hlavne pre Roberta. Menej ho potom otravujem. Keď nahrávame album, tak pre mňa nie je až také dôležité, aby v každej skladbe zneli klávesy, keďže sa môžem realizovať vo vlastných veciach. A som tak hlavne spokojnejší. Moje vlastné albumy sú akési výpusty, ktorými môže pretekať moja kreativita. Nie je to o predaji nahrávok, či zarábaní peňazí. Len chcem, aby si to ľudia vypočuli.
Povráva sa, že The Cure vydajú v tomto roku až tri štúdiové albumy.
Jasné, že tri, možno až šesť! 🙂 Ale vážne, vôbec netuším, či budú dva alebo tri, ale ten, ktorý dokončujeme je ohromný. Je to veľký album, presne taký, aký by mal byť. Hodí sa presne do bodu našej kariéry, v akom sa nachádzame, hovorí kto sme, ako hráme, je presne taký, aký sa od nás očakáva. Vzhľadom na súčasnú situáciu vo svete sa jeho vydanie možno trochu posunie, ale sklamaný rozhodne nezostane nik.
Keď ste preberali cenu NME, v kategórii „Najlepší festivalový headliner“, Robert poznamenal, že minuloročné letné koncerty patrili k tým najlepším, aké ste kedy odohrali. Súhlasíš?
Mali sme k sebe skutočne blízko. Takisto sme sami dorástli, ako hudobne, tak aj inak. História The Cure, to sú aj skvelé zostavy kapely, ale táto aktuálna je tá najkompletnejšia, akú kedy The Cure mali. Dorástli sme do stavu, kedy už nič z tohoto nemusíme robiť. Robíme to preto, že to milujeme. Tá naša vzájomná blízkosť sa prejavila aj na javisku, a publikum to cítilo takisto. Niektoré z tých vystúpení skutočne predčili naše očakávania, ako aj všetko, čo sme prežili predtým. Milujem týchto chalanov, sme ako rodina. A hlavne dúfam, že si to všetko ešte budeme môcť zopakovať.
zdroj: Nord Buzz, 24.04.2020