Roger O´Donnel aktuálne poskytuje jedno interview za druhým, v súvislosti s jeho novým sólovým albumom „2 Ravens“. Žiaden z rozhovorov sa však neobíde bez témy The Cure. Stalo sa tak aj v tom aktuálnom, pre portál The Creative Independent.
The Cure majú zábavnú históriu, nakoľko od samého začiatku sa v kapele vystriedalo množstvo ľudí, no ty sám už hráš v kapele pekne dlho. V súčasnosti sa navzájom už dosť dlho poznáte. Myslíš, že postupom času sa dynamika kapely ovláda ľahšie?
V súčasnosti jeden druhého už skutočne veľmi dobre poznáme. Vieme, ako kto zareaguje na akúkoľvek situáciu. Striedavo som v kapele už o roku 1987, čo je vlastne, koľko? 33 rokov? To už je pekne dlho. Polovicu môjho života. Vlastne som s tými chalanmi vyrastal. Spolu sme zvládli množstvo vrcholov a pádov. Je to ako rodina. Keď som sa k nim v roku 2011 vrátil, prebehla konverzácia v štýle, „Pozri. Ak už to v tomto veku nezvládneme a nedokážeme spolu fungovať, spoločne hrať, užívať si muziku, ako aj to, kto vlastne sme, tak potom by sme sa s tým ani nemali zaoberať.“ A v súčasnosti je to naozaj skvelé. Ako som povedal, poznáme štýl hry toho druhého, poznáme nálady každého z kapely a vieme, čo môžeme od každého očakávať ráno, keď sa objaví v lobby hotela. Vieme, kto bude mrzutý a kto nie. Je to ako v bežnej rodine. No a keď ideme na pódium, je to skutočne príjemná vec rozhliadnúť sa okolo seba a sledovať jeden druhého.
A ako som spomenul, na konci turné, v roku 2016, sme už boli veľmi unavení. V poslednej štvrtine už to bolo nesmierne náročné. Napriek tomu prídete do ďalšieho mesta a ľudia očakávajú, že zažijú ten najlepší koncert, na akom kedy boli. A tak vyjdete na pódium a jednoducho to urobíte. Spomínam si na jedno vystúpenie, síce neviem, kde to presne bolo, rozhliadol som sa po pódiu a bol som strašne unavený. No vyšli sme na pódium a bol to fakt úžasný koncert. V takých momentoch sa pozriete na ostatných a pomyslíte si, „to dáme“. Je to skutočne krásny pocit. Vždy si na adresu ostatných v kapele zažartujem v štýle, že ak máte za sebou 25 rokov fungovania, už ste v pohode.
To turné som zažil. Hrali ste často množstvo nečakaných „ťažkých“ skladieb, čo ale znamená, že ste museli mať pre to turné naskúšané ohromné množstvo piesní.
Na to turné sme mali pripravených 120 skladieb. Ono, ak sme sa už chystali vytiahnúť na koncerte skladbu č. 117, tak sme ju deň predtým nacvičili na zvukovej skúške. Spomínam si, ako som si posťažoval, že si musím zapamätať tak veľa skladieb, na čo Robert zareagoval, „Presne, každý večer, keď idem na pódium, musím si v podstate pamätať slová celej knihy … a spievať ich.“ Ja na to, „Tak potom nič, už si nesťažujem“. Stále mu vravím, aby už začal využívať monitor (teleprompter), ale stále nechce. Neviem, ako to robí. Jeho hlas je dnes lepší, než kedykoľvek predtým.
The Cure sú obklopení veľmi silným fanúšikovským klubom, doslova ide o akýsi kult. Spomínam si, keď som The Cure zažil v 1980tych rokoch, kedy sa stali skutočne veľkou kapelou. Myšlienka, že niečo, čo tak strašne milujete, niečo, čo Vás v podstate definovalo, mohlo byť zrazu tak populárne … to bol riaden nápor na myseľ.
Myslím, že množstvo fanúšikov bojuje s úspechom kapely. Chcú ju mať len pre seba a ja to v podstate chápem. Ak mi niekto povie, „Počuj, ten film jednoducho musíš vidieť,“ tak bude na zozname prvý, na ktorý sa nepôjdem pozrieť. Je to ako odbočenie doľava, keď všetci bočia vpravo. Ako kapela sme tak vždy konali. Vždy sme sa stránili akejkoľvek komercionalizácii. Dokonca v americkej národnej televízii sme sa, myslím, objavili až ku koncu 1990tych rokov. Promo akcie už takmer nerobíme, Robert sa snaží čo najviac vyhýbať poskytovaniu rozhovorov. To ja zasa rozhovor poskytnem rád 🙂
Celý rozhovor v preklade … „niekedy“ 🙂
zdroj: thecreativeindependent.com