David Allen o spolupráci s The Cure – 05/2019

David M. Allen, producent najpredávanejších nahrávok The Cure: „Ich hudba Vás povzbudzuje a je pri Vás, keď sa cítite skleslo, či depresívne, no a práve to už zachránilo mnoho ľudí.“

Po búrlivom období albumu „Pornography“, ktoré skončilo rozpadom tria Smith – Gallup – Tolhurst, sa The Cure zredukovali na duo, ktoré vydalo sériu popových singlov. A bol to práve mix skladby „The Lovecats“, ktorý Davida M. Allena zapísal do histórie kapely a zároveň umožnil vznik jeho spojenia so Smithom, ktoré prinieslo ovocie v podobe úspešného statusu: majestátni The Cure.

Od albumu „The Top“ (1984) po „Wish“ (1992), cez albumy ako „The Head On The Door“ (1985), ktorým otvorili dvere do sveta hlavného prúdu, „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ (1987), so skvelým predajom a prvou návštevou v Južnej Amerike a „Disintegration“ (1989), korunovaný hustou a dusivou tirážou, tam všade je uvádzané meno, ktoré sa v histórii kapely opakuje najviac: Dave M. Allen, producent každej jednej nahrávky zo spomenutého obdobia a každá z nich, bez prestávky, priniesla so sebou úspech. „Keď ste niečoho súčasťou, tak si to v danom momente ani neuvedomujete. Ale je skvelé sa zastaviť, obhliadnúť sa a premýšľať o tých veciach. Keď ste v tom, jednoducho len žijete svoj život, snažíte sa robiť veci čo najlepšie a robiť tie veci tak, aby fungovali a zároveň boli odlišné od predchádzajúcich prác. Je milé, že ten status kapely ľudia vítajú. Šlo vlastne len o zmesku ľudí s výnimočnou chémiou, ktorí sa stretli v správnom čase na správnom mieste a boli ochotní niečo so svojimi životmi urobiť. Ja som mal len šťastie byť toho súčasťou,“ povedal v exkluzívnom telefonáte z anglického Worshipu.

Počiatky jeho spolupráce s The Cure siahajú do obdobia po albume „Pornography“ (1982), keď temné trio Smith / Gallup / Tolhurst dosiahlo svoj koniec, rozpradlo sa a Smith s Tolhurstom začali pracovať na popových skladbách, vydali 12″ single ako „The Walk“, ktoré následne dali dohromady na kompilačný album „Japanese Whispers“ (1983). „Keď The Cure nahrali „The Lovecats“, potrebovali niekoho, kto to zmixuje a tak ma oslovili, či by som mohol. Tak sme urobili nejaké „overdub“ sedenia, niečo sme ešte dohrali, no všetko som to robil ako štúdiový inžinier. A takto nejako to celé začalo. Robert za mnou neskôr prišiel, že vo svojich vokáloch nechce „automatic double tracking“, tak sme to vyhodili a začali sme si viac rozumieť. Nakoniec bol z „The Lovecats“ veľmi úspešný singel a myslím, že ak s niekým uspejete, tak sa k nemu obvykle vrátite.“

Robert Smith fungoval v roku 1983 vo viacerých projektoch, vrátane Siouxsie And The Banshees, s ktorými už po druhýkrát v živote pôsobil ako gitarista na turné, zúčastnil sa nahrávania ich albumu „Hyaena“ (1984), ako aj albumu so Stevem Severinom, „Blue Sunshine“ (1983), ktorý vydali pod menom The Glove. Uprostred toho všetkého bol album „The Top“ (1984), čo bol niečo ako Smithov sólový album, keďže väčšinu materiálu nahral sám, spolu s bicmanom Andy Andersonom a Porlom Thomsponom. „V čase albumu „The Top“ hral Robert ešte stále so Siouxsie And The Banshees a myslím, že to bol práve Chris Parry, ktorý sa snažil udržať The Cure pri živote. Mal som štastie, že o nahratie bicích a bassov sa postaral Howard Gray, a odviedol skutočne skvelú prácu. Samozrejme som ovácie za zvuk albumu získal ja, ale nie celkom oprávnene,“ povedal Allen.

Po tomto úspechu a koncertovaní s kapelou, do ktorej sa po rokoch opäť vrátil Porl Thompson ako gitarista – v historii kapely ide o najzručnejšieho gitaristu, ktorý o niekoľko rokov neskôr spolupracoval s Plantom a Pageom na nahrávaní albumu „No Quarter“ – sa The Cure predstavili opäť v úplne novej zostave a po odchode Andyho Andersona k sebe pribrali Borisa Williamsa z Thompson Twins a bassáka Phila Thornalleyho nahradil navrátilší Simon Gallup. Senzačná zostava štyroch známych členov, doplnená o Williamsa, si získala v rodnej Británii veľké sympatie a celých sedem nasledujúcich rokov a úspešne dokázala spájať typickú temnotu s popom, ktorý Smith stihol preskúmať na singloch v roku 1983 a budúce smerovanie rafinovane načrtol na albume „The Top“.

Prechod z kultového statusu k popovým superhviezdam, bez straty fanúšikov, sa však môže javiť ako extrémne zložitá vec. „Samozrejme, je to veľmi ťažký trik. Myslím, že sa im to podarilo aj vďaka tomu, že ich popové skladby nie sú popom v tradičnom slova zmysel. Napr. taká „Close To Me“, po zvukovej stránke, už vôbec nie. Myslím, že Robert si dokázal zachovať identitu aj v popových skladbách, hoci zvukovo nezapadali do typickej schémy 1980-tych rokov, oni mali totiž svoj vlastný štýl,“ zaspomínal Allen. A pokial šlo o tú majestátnu zostavu, dodal, že vzájomné priateľstvo bolo nevyhnutné: „Simon a Lol pôsobili v kapele už niekoľko rokov. Porl sa oženil s Robertovou sestrou a on stál vlastne pri samotných začiatkoch kapely, takže vlastne patril do rodiny.“

V tých rokoch boli The Cure veľmi produktívnou kapelou. Dvojalbum „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ im priniesol ohromný úspech, rovnako ako nasledujúci „Disintegration“, a to aj napriek tomu, že vinylová verzia obsahovala menej skladieb ako originál vydaný na CD, či audio kazete. A to ešte nepočítame to množstvo skladieb na b-stranách singlov.
„Samozrejme, boli nezastaviteľní! Robert bol až extrémne kreatívny, rovnako ako aj zvyšok kapely. „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ album obsahuje šesť skladieb, ktoré v demo podobe vytvoril Porl s Borisom, a neskôr ich Robert naspieval. „Lovesong“, z albumu „Disintegration“, pôchádza pôvodne od Simona a myslím, že dodnes je to ich najväčší americký hit. Nie všetko pochádza od Roberta, slušné percento skladieb vytvoril zvyšok kapely, takže podľa mňa to bola skutočne plodná skupina šikovných ľudí. Hovoríme teda o skupine skladateľov, nie je to tak, že so všetkými skladbami prišiel Robert, hoci po textovej stránke je autorom absolútnej väčšiny z nich. The Cure sú kapela, hoci väčšina ľudí za ňou vidí iba Roberta. Ale The Cure by nefungovali bez Simona. A napr. súčasná zostava v sebe zahŕňa Rogera O´Donnela, ktorý na albume „Disintegration“ odviedol skutočne skvelú prácu, kedy programoval zvuky a vlastne predstavoval akési vízie.“

Keď sa na to všetko pozrieš dnes, chcel by si niektorú skladbu z niektorého albumu vyradiť, prípadne ľutuješ, že sa niektorá na album nakoniec nedostala?
„Na album „The Head On The Door“ by som zaradil skladbu „A Man Inside My Mouth“, len si neviem predstaviť, ktorú inú skladbu by nahradila, pretože je to celkovo veľmi dobrý album. V tých časoch mal vinyl svoj časový limit, takže ste mohli naň umiestniť len limitované množstvo skladieb. „Kiss Me … “ je dvojalbum, oni vyprodukovali dostatok skladieb na to, aby ho dokázali zaplniť, hoci neskôr bol album vydaný na jedinom CD. Ale neviem si predstavit, že by skladby, ktoré sa dostali na album, boli menej silné než tie, ktoré sa na album nedostali.“

Pokiaľ ide o zvuk jednodnotlivých albumov, bolo to niečo vopred plánované alebo to bol výsledok samostného nahrávania?
„Album „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ sa doslova topí v množstve rôznych zvukov od skladby ku skladbe a to je presne to, čo mám rád. Rád robím ako na tvrdých veciach, tak aj na tých, ktoré také nie sú. Keď album vyšiel, vyčítali mu, že album nemá jednotný štýl, takže keď sme začali pracovať na albume „Disintegration“, na samom začiatku som sa rozhodol, že zadefinujeme štýl, bez ohľadu na to, na ktorej skladbe budeme práve pracovať. Rovnako sme postupovali aj pri produkcii každej skladby, takže keď sa dnes dostanete ku hocktorej skladbe, okamžite viete, z ktorého obdobia tá skladba pochádza. Bol to môj nápad. Inak bežne veľa nápadov nemávam, väčšinou chcem, aby veci fungovali, výsledok bol veľkolepý a mal štýl. Robert mal takisto vlastné nápady, ale nespomínam si, že by sme o nich viedli veľké debaty. Naozaj si to nepamätám, možno aj preto, že keď máte dobrého producenta a pri práci vládnu skvelé vzťahy, netreba organizovať veľké mítíngy a diskusie. Niekedy sa stane, či už je skladba agresívna alebo jemná, že je úplne zrejmé, čo s ňou treba robiť. Vždy som mal pocit, že som intuitívne vedel, čo Robert chce, boli sme skvelí kolegovia.“

Čo si myslíš o nadčasovosti tých nahrávok?
„Myslím, že hudba The Cure sa nedá prirovnať k ničomu. Má v sebe poznateľné prvky 1980tych rokov, ale akýmsi spôsobom presahuje identitu toho, čomu sa Robert venoval. Ide o identitu hudby, intelektu a tém, s ktorými sa potýkal.“

Pre Allena je veľmi ťažké vybrať ten najlepší album z pomedzi tých, ktoré produkoval spoločne s kapelou Roberta Smitha. „Mám veľmi rád skladbu „The Top“, z rovnomenného albumu, rovnako ako všetky ich pomalé skladby,“ povie. „Keď nahrávate, tak vôbec netušíte, aký bude výsledný tracklist a podobne, dokonca ani nepoznáte názov danej skladby. Chris Parry s Robertom zvyknú veci sekvencovať a potom sa im vhodné poradie ukáže samo. Ja tu a tam niečo poviem počas mixovania, ale inak neviem nič. Myslím, že tým najobľúbenejším albumom by mohol byť „Disintegration“, ale oni sú skvelé všetky …“

Pokiaľ ide o odkaz kapely, myslím si, že práve intenzita The Cure je tajomstvom úspechu jeho práce. „Je to o šťastí a mňa teší, že tie nahrávky a moja práca odolávajú času a ľudia sa z nich stále tešia. Myslím, že hudba The Cure Vás povzbudzuje a je pri Vás, keď sa cítite skleslo, či depresívne, no a práve to už zachránilo mnoho ľudí a dodalo im silu pokračovať ďalej. Som skutočne hrdý, že som toho súčasťou. Ono to môže vyznievať snobsky, ale práve vďaka tomu hudba zachraňuje životy. Ak ste v depresií, alebo je Vám mizerne, nechcete počúvať nič veselé. Skúste si predstaviť, že ste smutný, ubolený a počúvate pri tom Saula Williamsa. Pošlete ho do zadku! Chcem vtedy počúvať niekoho, kde je na tom rovnako mizerne, ako ja!“

Tvoj názor na uvedenie kapely do Rock´n´rollovej Siene slávy?
„Podľa mňa si to zaslúžili. Robertovi sa to už podarilo, on je legendou.“

David si zrazu spomenul na dialóg medzi reportérkou z „červeného koberca“ a Robertom, ktoré sa stalo virálnym. „Ste rovnako nadšení ako ja?“ Robert odpovedal … „Súdiac podľa toho, ako to všetko vyznieva, nie!“ David sa zasmeje. „Neviem, či ste to video videli, ale tá jeho odpoveď dokonale odzrkadľuje Robertov zmysel pre humor.“

zdroj: La Tercera, 02/05/2019