Veľmi ťažko sa opisuje tá noc v roku 1996 z dnešného pohľadu, keďže sa to odohralo pred 24 rokmi. Ale je to noc, na ktorú nikdy nezabudnem … zaspomínala na neuveriteľnú noc v New Orleans fanynka Bridget M.
Spomínam si dodnes na ten pocit, že to bude naposledy, čo budeme mať možnosť vidieť The Cure. V období medzi rokmi 1989 – 2000 totiž neustále kolovali fámy, že každá nová nahrávka kapely, či každý koncert, na ktorý sa človek zašiel pozrieť, mohol byť ten posledný. Aj samotný Robert neustále živil tému konca kapely od albumu „Disintegration“ až do konca Dream turné k albumu „Bloodflowers“.
Skúsenosť „prenasledovania“ kapely na turné bola pre mňa úplne nová. S Kristou a Ericou, s ktorými sme boli, v predinternetových časoch, len v písomnom kontakte, som sa po prvýkrát osobne stretla až v Detroite. Spoločne sme totiž šli na dva koncerty kapely v Detroite a Chicagu. Ešte pred prvým koncertom sme zosnovali plán, že poškáme pred štadiónom na autobus kapely. Bol 13.júl 1996, Detroit Rock City. Po tom, čo autobus zaparkoval, vystúpil Roger O´Donnell a začal rozdávať autogramy. Prvý deň a naše mozgy doslova explodovali.
Horúčka
Koncert nás absolútne uchvátil. Než sme si to stihli uvedomiť, zasiahlo nás niečo, čo sa láskavo prezýva „koncertná horúčka“. Dva koncerty The Cure nám jednoducho nestačili. Po zážitku v Chicagu sme pridali Cleveland, Columbus a Milwaukee.
Počas nasledujúcich dní sme stretli viac fanúšikov a náš malý gang sa začal rozrastať. S pribúdajúcimi priateľmi pribúdali nové možnosti a viac plánov pre ďalšie koncerty. Bolo to vzrušujúce a vyčerpávajúce zároveň. To nadšenie aj niečo stálo: prečerpané „sick days“ v práci, vybielená kreditná karta, strava na cestách na prídel, v štýle jedna malinovka a balenie Combos na piatich ľudí. Mohli sme sa vrátiť späť do práce, no „horúčka“ sa objavila opäť.
Celé dni cestovania pre The Cure
Tá šnúra bola vážne drsná. Desaťhodinové jazdy autom iba preto, aby sme vlastne boli ako pred koncertom, tak aj počas neho a po ňom v oblasti samotného koncertu. A potom všetkom ešte párty v kluboch. Polorozpracované dobrodružstvá so spaním v krátkych intervaloch. Hnusné hotely plné šváboch, komárov a plesnivých kobercov. Nič očarujúce, ani zodpovedné, ale bola to naša realita. Tak sa to všetko dialo. Dláždili sme si tak cestu k vrcholu, k nezabudnuteľnej noci v New Orleans.
Zvuková skúška
V ten deň, 25.augusta 1996, sme boli vyčerpaní a trochu na pochybách, no aj tak sme čakali na kapelu. Našim cieľom bolo presvedčiť The Cure, aby večer zahrali „The 13th“. Či to bol stres alebo niečo iné, ale okamžite som vyšla so svojou požiadavkou v momente, ako autobus zaparkoval. Robert Smith, stojach pred ich červeným tour busom, povedal, že by si ju mohli zahrať na zvukovke, ktorá ich onedlho čakala. Bez hanby, no s obavami, som sa nášho hrdinu spýtala, či by sme sa mohli zvukovej skúšky zúčastniť. A Robert súhlasil! Dokonca sa tváril prekvapene, že by sme o niečo také mohli mať záujem a následne sa zlostne pousmial. A tak sme na zvukovku šli. Srdce nám plesalo radosťou a doslova sme sa vznášali.
Zvuková škúška bola úžasná! A samotný koncert fantastický! A samozrejme po ňom nasledovala čakačka na kapelu pri ich autobuse. Prišli naraz, v kompletnej zostave a rozdávali autogramy.
The Blue Crystal Club, New Orleans
Zatiaľ čo kapela postávala na chodníku, obklopená fanúšikmi, miestni ľudia sa rozhodli pokračovať v zábave. Čas plynul, nasledovalo množstvo rozhovorov, ktoré sa navzájom prekrývali vo vlhkom vzduchu Louisiany. Dav sa začal zmenšovať a niekto hodil do pľacu návrh – miestny goth klub. Tak sme šli.
Prišli sme na to miesto ešte pred kapelou. The Blue Crystal na Decatur Street. Som si celkom istá, že ten klub už dnes nefunguje. Ale v tom čase bol plný miestnej mládeže a fanúšikov The Cure. O jednej po polnoci sa dovalili aj Robert, Perry, Roger, Jason a ich tour manažér Daryl. Bola to neskorá a dlhá noc. Kopec drobných okamihov zahalených dymom suchého ľadu a hudbou New Order a Bauhaus.
Bežná scéna tohto gothického klubu. Hŕstka ľudí v čiernom, s podivnými účesmi, tráviaci noc v New Orleans. Lenže pre nás bol každý ďalší okamih už len intenzívnejší. Ani neviem ako presne, ale nejako sme skončili pri stole s Robertom. Piati fanúšikovia, ktorí sa pred mesiacom prakticky nepoznali, spolu s ich najväčším idolom, spojení s vedomím, že takéto niečo sa už nikdy nezopakuje. Snažili sme sa byť v pohode, no zlyhali sme. Ako môže byť niekto v pohode pri pomyslení, že je to možno posledná príležitosť vidieť The Cure? Celé to bolo ešte krajšie a zvláštnejšie: všetci spolu v náhodnom bare, zahalení pachom cigariet a potu, ktorý vývolávala 100% vlkhosť vzduchu o druhej hodine ráno. Jediná „coolová“ vec, ktorú sme urobili bol fakt, že sme sa zdržali neustáleho fotografovania, to by bolo neodpustiteľné. Jeden – dva zábery však boli v poriadku. Vtedy nik z nás nemal smartfón, ani mobilný internet. Dohodlo sa, že iba jeden z nás mal v úmysle vziať zo sebou fotoaparát. Vzala ho Erica:
Foťák na jedno použitie zo supermarketu:
„Bolo to ešte pred rapídnym nástupom digitálnych fotoaparátov a smartfónov. A fakt sa mi na to období páčilo to, že som si na Cure výlety mohla so sebou brať tie krabičky na jedno použitie. Iná vec bola, že po návrate domov som letela do obchodu, kde do hodiny vyvolali všetky zábery a ja som ani len netušila, čo som všetko fotila a či to vôbec vyjde. A tak som tam len sedele a sledovala, ako postupne vychádzajú jednotlivé fotografie. Ale zábery z New Orleans sa jednoznačne podarili!“ – Erica Shumsky
Krátky rozhovor s Robertom
Spomínam si, ako sme sa snažili prehodiť pár slov s Robertom. Ako aj na moment, kedy som mu povedala, že podľa Rogerových slov by si s nami mohol Robert zahrať futbal. Robert zavtipkoval, že Roger je vo futbale mizerný. Z krátkeho rozhovoru sa vyvinula až vyčerpávajúce úprimnosť. Rozprávala som, plakala, plakala a ešte viac rozprávala. Snažila som sa Robertovi vysvetliť, čo všetko pre nás znamená. Z každej ďalej sekundy sa stával pocit naliehavosti. Cítila som sa príšerne hlúpo. Nežiadúce následky vzrušenia. Bude si ma pamätať? Bude sa snažiť vyhýbať mojej adorácii? Ale to bude vnímať len ako ďalšiu noc v „Curetown-e“? To sa už nikdy nedozviem.
V jednej chvíli som sa s kamarátom rozhodla ísť tancovať. Síce ma to nezbavilo vzrušenia, ale aspoň som presmerovala pozornosť niekam inam. Všimli sme si ale chlapíka s baseballovou čiapkou a šiltom otočným dozadu. Bol to Trent Reznor z Nine Inch Nails, ktorý postával sám pri stene a zahaľovala ho hmla zo stroja na suchý ľad. Pozdravila som ho a spýtala sa, či bol na koncerte The Cure. Snažila som sa predstierať, že neviem, kto je. Pôsobil však rovnako nervózne, ako ja. Čas plynul – Trent sám opretý o stenu, Trent kráčajúci za nami, Trent chopiaci sa stoličky môjho kamaráta a ďalší Cure fanúšikovia rozpačito sa motajúci okolo kapely.
Kým prišlo k tomu „momentu“, objatiu, tak sme sa s priateľmi vrátili na parket. Rovnako aj Robert. Nemôžem povedať, že sme tancovali, skôr sme ohromene postávali. Zhovárali sme sa s Darylom, tour manažérom The Cure, a vtedy sa Trent s Robertom konečne stretol. Bolo to neskutočné. Nechceli sme do toho zasahovať, ale nevedeli sme od nich odtrhnúť pohľady. Nedokázali sme prestať civieť na dvoch hudobníkov, ktorí skomponovali tak neuveriteľné skladby. Dvaja umelci, z ktorých sa zrazu stali dvaja úplne normálni ľudia stojaci neohrabane na tanečnom parkete, po prvýkrát sa pozdravili a objali.
Erika využila svoju chvíľu a odfotila ich. A je to práve tá fotografia, ktorá sa celé roky šíri internetom. Erica sociálne média nevyužíva, no aj tak je šťastná, že sa fotografia zdieľa. Tak jej vzdajme aspoň takýmto spôsobom vďaku: Trent a Robert v objaví, © Erica Shumsky
Priatelia navždy
Pre všetkých, ktorí tam vtedy boli, to bola veľká noc, ako aj pre tých, ktorí tam neboli. Tá noc symbolizovala niečo väčšie. Pripomenula nám, prečo robíme to, čo robíme, prečo milujeme to, čo milujeme a prečo na čomkoľvek z toho naozaj záleží. Sme jednoducho prepojení. Staromódne, ale pravdivé. Bolo by férové povedať, že v tom klube padli všetky zábraby medzi prítomnými, The Cure a Trentom Reznorom. Aspoň na kratučkú chvíľu. Všetci sme fanúšikovia. Naša náklonnosť k tejto hudbe, k akejkoľvek hudbe, nám dala maličký pocit spolupatričnosti.
Počas celého turné, v roku 1996, som nahrávala všetky koncerty, vrátane zvukovej skúšky v New Orleans. Nemám ani poňatia, či tie pásky budú ešte funkčné. Asi je čas kúpiť si ten správny prehrávač. Bol to náš posledný koncert „úplne posledného turné“ The Cure. Bola som neskutočne unavená. Kým sme nenastúpili do lietadla, ani som nespala. Pár hodín po svitaní, každý svojím smerom. Pozdravy na rozlúčku so slzami v očiach, pozdvihnutú šálky kávy ako prípitok na záver tej bláznivej jazdy. Všetko sa skončilo. Alebo sme si to len mysleli. Dnes, 24 rokov po tej udalosti, sú títo „Cure priatelia“ ako rodina. Žartujeme, smejeme sa a niekedy zaspomíname na spoločné zážitky. Ale sme tu stále, The Cure sú stále najlepšou kapelou na svete a robíme si plány na ďalšie spoločné koncerty v nádeji, že tieto príšerné časy corona vírusu raz skončia a my sa bez problémov prispôsobíme. Zostaňte v bezpečí, zostaňte silní a držme si palce, aby sme sa opäť spoločne stretli a užili si silu a radosť, ktoré prinášajú koncerty.
zdroj: Cure Fan Ducumentary