Z dnešného pohľadu sa javí singel „Boys Don´t Cry“ ako prelomový, no skutočnosť bola v roku 1979 úplne iná. Singel bol prepadák a prakticky sa v rebríčkoch predajnosti ani neobjavil. Pomohla mu až reedícia v roku 1986.
Bizarná post-punková klasika od The Cure, „Boys Don´t Cry“, vydaná 15.júna 1979, bola akýmsi spiacim obrom, hoci sa po svojom prvom vydaní ani nedostala do rebríčkov predajnosti singlov. Samotná skladba, ktorá bola akýmsi odklonom do predošlého post-punkového zvuku kapely, signalizovala, že napriek zvoleniu ich vydavateľstva sa z The Cure stala jedna z najucelenejších kapiel, aké kedy v Británii vznikli.
The Cure, v tom čase v zložení Robert Smith, Lol Tolhurst a Michael Demspey, si slávu a uznanie londýnskej punkovej scény získali už krátko po tom, čo spolu začali skúšať v Crawley, v roku 1978. Už ku koncu roka sa stali žiadanou kapelou a ich neúprosný post-punkový zvuk preznamenal novú hudobnú budúcnosť.
Vydanie tejto popovo zafarbenej klasiky trochu zmiatlo hudobných publicistov, ktorý tvrdili, že zatiaľ čo koncertná prezentácia „Boys Don´t Cry“ odrzkadľovala umeleckú produkciu kapely, štúdiová podoba vyznievala dosť mizerne. Proti tomuto tvdeniu sa často ohradzoval hlavne Tolhurst, keď sa napr. pre britské Radio X vyjadril: „V The Cure sme nikdy slovo „pop“ nebrali ako niečo odporné.“
„Naše skladby vychádzali z našich životov, boli pre nás niečo ako naše denníky. Tak ako v mojom, tak aj v Robertovom živote sa odohralo množstvo nepríjemných vecí,“ dodal. „A tak sme o tom písali. A myslím, že práve takto by mali fungovať umelci. Mali by reflektovať na obdobia a miesta, v ktorých sa pohybujú. S The Cure sme sa hudobne snažili maľovať obrazy našich životov.“
The Cure sa naďalej pohrávali s „mužnosťou“, ktorá prevládala v rock´n´rolle 1970tych rokov a na rozdiel od ostatných boli šťastnejší, keď mohli ponúknuť pohľad do svojich citlivejších stránok. Skladba preto oslovila určitú sociálnu vrstvu spoločnosti a stala sa kultovým hitom tanečných parketov nezávislých klubov. Napriek tomu v singlových rebríčkoch vôbec nezabodovala, nedotiahla to ani do Top75. Všetci zainteresovaní na tomto singly boli z tejto skutočnosti sklamaní, vrátane šéfa vydavateľstva Ficton, Chrisa Parryho.
Ten sa oficiálnej biografii kapely, „Ten Imaginary Years“, vyjadril nasledovne: „Tá skladba bola môj absolútny tip pre Top10. Nestalo sa tak „vďaka“ Polydoru (pod toto vydavateľstvo patrili Fiction). „Boys Don´t Cry“ bola hit a mala sa aj hitom stať. Robert bol sklamaný a mal na to úplné právo. Bola to fraška.“
Z tohto popového tieňa sa však kapela okamžite vymanila a ich produkcia sa vydala temnejším a viac hrozivejším smerom, kapela dokonca prestala „Boys Don´t Cry“ hrávať na svojich koncertoch s pomyslením, že stratila svoje čaro. Po niekoľkých personálnych zmenách (tak bežných pre The Cure), začal Smith kapelu viesť novým smerom.
Kapela pridala do svojej hudby dualitu a ponúkla cukrom obalený kúsok uhlia vo forme trblietavej popovej konštrukcie s dvojitou dávkou Smithovho ostrovtipu a jedinečného životného postoja. Skladby ako „Love Cats“ a „InBetween Days“ predstavili The Cure ako kapelu veľkých pódii a po úspechu albumu „The Head On The Door“ doslova bažili po kutí železa, kým bolo ešte žeravé.
Fiction spolu s The Cure rozbehli práce na kompilácii singlov kapely s názvom „Standing On A A Beach“ a spolu s ňou naplánovali znovuvydanie singla „Boys Don´t Cry“, s novými vokálmi a novým mixom. Po siedmych rokoch od pôvodného vydania sa Smithove vokály drasticky zmenili a dozreli v niečo, čo bolo z ich prvej snahy odstránené.
Snáď najvýznamnejším krokom kapely, vzhľadom na obrovský vplyv MTV v tých časoch, v apríli 1986, bolo natočenie promo videa k singlu, pod režisérskou taktovkou Tima Popea. A tak sa krátko na to, a celé roky po pôvodnom vydaní, dopracoval singel na náležité pozície v rebríčku predajnosti. Komerčný úspech sa dostavil v Austrálii, v Nemecku, Španielsku a vo Francúzsku. Svetu tak The Cure pripomenuli jeho nevšímavosť v roku 1979.
Odvtedy patrí táto skladba k pilierom triumfálnych koncertov kapely a ako žiadna iná skladba z ich archívu ponúka možnosť zborového spevu publika. V roku 2019, 40 rokov po jej pôvodnom vydaní, preukázali The Cure nadčasovosť tejto piesne, keď ju ako headlineri festivalu Glastonbury zahrali tamojšiemu publiku: „Spieval som „Boys Don´t Cry“ na Glastonbury v tom momente som si uvedomil, že dokonale rezonuje so všetkými tými dúhovými pásikmi a vlajkami, ktoré povievali všade naokolo,“ povedal Robert Smith v rozhovore pre magazín Rolling Stone.
Sotva sa dá protirečiť. „Boys Don´t Cry“ je pieseň, ktorá mnohých chlapcov povzbudila, aby otvorili svoje srdcia a ukázali city. Je to povzbudivé posolstvo vychádzajúce priamo zo Smithovho života: „Keď som vyrastal, všade bol cítiť ten nátlak, aby ste sa prispôsobili a nevytŕčali z davu,“ vysvetľuje. „A ako správny anglický chlapec v tých časoch ste boli povzbudovaný žiadnym spôsobom neprejavovať city a emócie. Ale ja som si v tomto smere nedokázal pomôcť. Nikdy mi neprišlo nepríjemné prejavovať vlastné pocity. Bez toho by som v živote ani nedokázal pokračovať; bez takého niečoho musí byť predsa spevák absolútne nudný.“
A práve tento postoj inšpiroval chlapcov po celom svete prijať vlastné emócie a vďaka tomu sa mohli stať rockovými hviezdami. Ako Robert dodal: „Jednoducho som sa rozhodol s tým niečo urobiť. Povedal som si, ‚Je to súčasť mojej povahy vzdorovať voči niečomu, o čom mi tvrdia, že by som to nemal robiť‘.“
Práve vďaka tomuto sa The Cure stali v roku 1978 takí zvodní a zostali takí až dodnes. Neponúkajú iba punkový pohľad na spoločnosť, v ktorej žijeme, no každá ich nahrávka so sebou prináša aj hlboké osobné momenty, ako aj ocit odhodlania robiť to všetko nielen pre potešenie publika, ale aj samých seba.
zdroj: Far Out, 15/06/2020