Robert Smith o veciach priamo súvisiacich, ale aj nesúvisiacich s The Cure, o ktoré sa podelil s reportérom bristkého magazínu Melody Maker, na konci roka 1992.
„Wish“ a ovplyvnenie mladou krvou ako My Bloody Valentine a Ride
„Jednoznačne si myslím, že ak by som skladby pre album „Wish“ nahral v časoch „Disintegration“, boli by to nakoniec úplne iné skladby, ako aj album. Totiž, až počas nahrávania skladby „Never Enogh“, pre album „Mixed Up“, sa zrazu objavila túžba byť opäť gitarovou kapelou. Porl Thompson bol vždy veľmi gitarovo orientovaný, vlastní množstvo gitár a zosilňovačov a možno bol v minulosti až prinútený sa obmedzovať, nakoľko som rád veci minimalizoval. Ale na albume „Wish“ si každý zahral rozhodne viac. A hlavne sme chceli znieť, nielen naživo, ako gitarová kapela, keďže je to tak omnoho vzrušujúcejšie. Takže, „Wish“ znie v určitom smere veľmi súčasne, no na druhej strane aj nadčasovo. Je tam totiž množtvo odkazov na inkarnáciu ranných The Cure. „Friday I´m In Love“ mi trochu pripomína „Boys Don´t Cry“. Taký donalý popový song v štýle raných The Beatles.“
Záver skladby „End“ … „Please Stop Loving Me, I Am None Of This Things“ …
„V určitom zmysle to adresujem sebe samému. Je to o osobnosti, do ktorej z času na čas skĺznem. Na druhej strane je to adresované ľuďom, ktorí odo mňa očakávajú, že poznám odpoveď na všetko. Myslím tým fanúšikov, ako aj určité osoby v mojom súkromnom živote. A má to aj širší záber, súvisiaci s tým, že z nie častej veci sa zrazu stane zvyk, hoci si uvedomujete, že nechcete, aby sa tak dialo. A niekedy sú priateľstvá postavené práve na takýchto zvykoch. Ide to ruka v ruke s mojou pozíciou „hviezdy“, pretože si myslím, že množstvo ľudí okolo mňa to „len hrá“. Evidentne som mal niekde v podvedomí predstavu, že to budem spievať na pódiu, keď som tú skladbu písal. Zrejme mi to pripomenulo každučkú noc, kedy som si nebol istý tým, čomu sa venujem. A potrebujem si to pripomínať. Totiž, dnes sa mi často stáva, že celkom s radosťou skĺznem do pozície rockovej hviezdy. Možno si poviete, že to prišlo dosť neskoro, keďže hráme už tak dlho, ale náš úspech dosiahol takú veľkosť, kde je to všetko o neustúpčivosti a zákernosti.“
To Wish Impossible Things
„Niekedy sa sám seba pýtam, „čo mi vlastne zostáva?“ No rovnako som v sebe nikdy nemal ambíciu dosiahnúť to, čo sa mi podarilo dosiahnúť. Takže, ono sa vlastne iba zdá, že tých skúseností môže byť veľmi veľa. Chcel by som mať tú guráž zbaviť sa toho všetkého, čo robím a s čím som zároveň veľmi spokojný. Možno by som mal skúsiť robiť niečo, o čom som až tak nie presvedčený, vrátiť sa k tomu pocitu neistoty, či nebezpečia. Potom sa však zamýšľam nad tým, či mi to nebezpečenstvo naozaj chýba. Chcem vlastne obetovať vlastné šťastie iba preto, aby som zažil toho viac, keď som pritom už toľkokrát ohrozil vlastný život len preto, aby som zažil niečo výnimočné?
Niektoré moje nenaplnené túžby sú také extrémne, že takmer nie je šanca, aby sa uskutočnili. Ale, rád by som šiel do vesmíru, o tom snívam od mala, ale čím som starší, tak je menšia a menšia šanca, že by som prešiel zdravotnými testami. Ja mám vlastne len nedosiahnuteľné túžby. Okrem toho ani žiadne nemám, teda iba také, ktoré vlastne prajem iným. Všetkým želám mier a dostatok všetkého. Moje priania sú globálneho charakteru. Skladba „To Wish Impossible Things“ je hlavne o priateľstvách a vzťahoch. Ono to poznáte zo samotnej histórie, tá predstava troch želaní … ak si želáte niečo sebecké, tak sa to v treťom prianí obráti proti Vám. Lenže, väčšinou sa veci neželajú pre iných, ani vo všeobecnosti sa neželajú v súvislosti s inými ľuďmi. Všetky vzťahy majú svoje boľavé miesta a tam potom nastupujú tie nesplniteľné želania.“
Doing The Unstuck
„Mal som v pláne uviesť, že mojim najväčším prianím bolo nemusieť ráno vstávať, ale to nie je úplná pravda, no sú dni, kedy to tak cítim. Je to ako keď sledujete modelky a myslíte si, že vedú úplne úžasný život a potom zistíte, že vlastne nemôžu jesť to, čo by chceli, nemôžu si ani vypiť, musia vstávať o piatej ráno a ísť spať už o deviatej večer. Pravda je taká, že nerobia nič oslnivé, teda okrem toho, že sa prechádzajú po móle a pretŕčajú sa pred kamerami. To je jeden z tých mýtov o božskom živote modeliek, pretože to tak navonok pôsobí. Niekedy si myslím, že som slobodný, že nemusím vstávať, ale tomu tak úplne nie je, pretože sa vždy niečomu venujem. Ale sú dni, kedy sa odmietam venovať povinnostiam. Myslím, že v každého živote by mali byť chvíle, kedy to človek riskne a povie, „Kašlať na to, dnes nie som pripravený mať veci pod kontrolou.“ Ale takýto pocit si zasa nemôžete spájať s The Cure. Na druhej strane však s The Cure objavíte veci, ktoré sú kompletne o úniku pred realitou.“
O túžbe nikdy nedospieť
„Nadávno som sa stretol so zopár ľuďmi a myslím, že ich chovanie vôbec nezodpovedalo ich veku. Mal som pocit, že majú 40, boli však len o dva roky starší odo mňa, čiže zrelí 30tnici. Prechádzali práve veľkým zlomom. Niečo z toho malo súvis s potomstvom. To na nich rozhodne vplývalo. Samozrejme v dobrom, ale prináša to so sebou vždy veľkú zodpovednosť. Neviem, čo to je, ale pre väčšinu ľudí je to podstatná vec. Ľudia, zdá sa, chcú dospievať, rásť. A keď majú deti, tak sa s nimi hrajú, čo im pripomína časy, keď boli sami deťmi. Ale keď k tomu majú zaujať nejaký postoj, tak sa vrátia k dospievaniu. Nechápem, prečo nemôžu fungovať ďalej ako deti. Samozrejme, že čím ste starší, tak sa meníte, ste cynickejší, ale sú ľudia, ktorí sa tomu dokážu vyhnúť. Poznám ľudí starších odo mňa, ale ešte stále sa dokážu úprimne tešiť z mnohých vecí. Keď niečo robia, tak naplno. To dokážu práve deti, nechajú sa pohltiť neproduktívnymi aktivitami, no čím je človek starší, tak je také niečo ťažšie a ťažšie. Samozrejme, len do chvíle, kým nezačnete brať nejaké podporné látky, nie návykové samozrejme!“
Fanúšikovia The Cure
„Myslím, že dnes už máme publikum tak rozmanité, že sa to ťažko všeobecne hodnotí, čo pre fanúšikov reprezentujeme. Dnes sa The Cure páčia aj takých ľuďom, ktorí sa mne nepáčia! Ďalej sú tu ľudia, ktorí majú radi The Cure pre tie dobré popové single ako „High“. Potom sú tu ľudia, ktorí by za The Cure položili život. Keď to už zájde až do takejto úrovne, tak pre ľudí, ktorí majú naozaj niečo s kapelou spoločné, je to až desivé, keďže viem, že my o živote nevieme nič viac, než tí ľudia. Pre rôznych ľudí reprezentujeme rôzne hodnoty, dokonca je to iné v každej krajine. Dokonca je to iné ako u mužov, tak aj u žien, dokonca aj u rôznych vekových skupín. Polygram si dal vypracovať prieskum o fanúšikoch The Cure, pretože som s nahrávacími spoločnosťami viedol dlhosiahlu debatu o tom, akí ľudia tvoria naše publikum. Oni zastávali teóriu, že publikum The Cure sa oblieka do čiernej, posedáva zavreté doma v izbách a je utrápené. Keď zistili, aký je skutočný rozsah nášho publika, zostali všetci šokovaní. Ja sám neviem, čo pre našich fanúšikov znamenáme. Ja ani neviem, čo The Cure znamenajú a reprezentujú pre mňa! Ak by som mal brať ohľad na toto všetko, tak by som bol potom veľmi opatrný a zvažoval, či dať na album skladbu ako „Friday I´m In Love“. My sme nakoniec veľmi sebecká kapela.“