Až po rokoch som zistil, že v archíve tohto webu nikdy nebola zverejnená druhá časť rozhovoru s Robertom pre britský magazín Sky, z júna 1988. V archíve som chybu opravil a tak zverejňujem rozhovor v plnom znení.
Si maniakálno depresívny typ?
V určitom bode to predpokladám zájde aj do takého extrému. Snažím sa balancovať medzi extrémami turné a kapely, a pritom sa snažím ustrážiť môj súkromný život. Aj preto z tohto dôvodu šli na naše posledné turné všetky naše dievčatá. A takisto sa na nás prišli pozrieť naše rodiny. Snažím sa prostredie The Cure zväčšiť, takže všetkých, ktorých mám rád k tomu prizývam. V minulosti sa The Cure týkali výlučne ľudí v kapele; bol to až príšerne sebecký spôsob života.
Si teda výstredná osobnosť?
Už pred veľmi dlhým časom som sa rozhodol, že musím ovládnuť jednu s týchto dvoch veľmi odlišných stránok. Jedna z nich si vyberie väčšinu môjho ja. Inak by som musel byť až extrémne kompromisný. Mám šťastie že tieto dve stránky zvládam.
Neprišlo ti zložité vysporiadať sa s úspechom, ktorý začal narastať takmer všade?
Je to jedna z tých vecí, ktoré sa jednoducho stanú. Spomínam si na jednu konkrétnu noc, kedy ma napadlo, že čelím dvom možnostiam: pokračovať bez zmeny k nevyhnutnému koncu, čo by sa udialo tak do jedného roka, alebo sa zamyslieť nad tým, čo som robil doteraz a koncentrovať sa na to, čo mi robí radosť mimo kapely. A vybral som si práve tú druhú možnosť, pretože mám pocit, a to už je taký argument súvisiaci s vekom, že raz zomriem aj tak a tak by som si mal užiť zábavu, než sa drať do hrobu, čo bolo presne to, čo som robil. Nerobil som to verejne, či pred publikom, ani pre potlesk. Ocitol som sa v jednej brutálnej zostupnej špirále. A to nepohodlie a bolesť sa dalo uľahčiť iba ešte väčšou bolesťou a excesom.
To je dnes celkom v móde.
Skôr nevyhnutné, ak sa na to dáte. Množstvo ľudí si to neuvedomuje. Iba kapela si bola vedomá toho, akým absurdným som sa stal. Keď sa okolo nás motali cudzí ľudia, tak som sa snažil uchovať ten verejný imidž a seriózny výraz tváre. No počas nahrávania albumu „Pornography“ som sa vydal divokým smerom.
Vyzerá to tak, že som v rozhovore pre jeden magazín povedal – myslím, že som sa vtedy choval dosť „chrapúnsky“ – že nepoznám nikoho, kto by neexperimentoval s drogami a preto si ani nepamätám nahrávanie albumu projektu The Glove. V London Standard sa potom objavil článok s palcovými titulkami o tom, ako som sa komplete pomiatol a som na drogách … nasledujúcich pár dní som čakal, že ku mne príde polícia, s kladivom vyrazia dvere a urobí rovnakú raziu ako svojho času u Boy Georgea.
Pokiaľ ide o drogy a alkohol, si celkom úprimný.
Áno, ale Mary pije viac než ja. Ja jej s pitím len pomáham.
Máte spolu veľmi dlhý vzťah.
Neviem. Kedykoľvek začnú ľudia hovoriť o mne a Mary, začnem sa smiať. Nemyslím si, že som ťažko zvládnuteľný.
Nie je Mary zatienená Vašim úspechom?
Nie, pretože so mnou, ako spevákom kapely, nie je v kontakte. Na turné so mnou nechodí a doma sa o The Cure nebavíme. Vždy o sebe uvažujem ako o priateľovi Mary, nie tak, že ona je moja priateľka.
Myslíš, že budete mať spolu niekedy deti?
Z času na čas o tom aj premýšľam, ale je v tom až príliš veľa zodpovednosti – som príliš nevypočítateľný na to, aby som bol otcom. Ale inak mám deti veľmi rád; tie najšťastnejšie momenty v živote zažívam práve s nimi. Mám šesť synovcov a neustále sa spolu hráme, snažím sa ich priučiť kvalitnému umeniu futbalu. Ale môj prístup k nim by bol diametrálne odlišný, ak by som bol otcom. Môj brat je otcom troch detí. Vidím na ňom, keď cíti za nich zodpovednosť, je vtedy veľmi nervózny a myslí si, Pane Bože, chcú sa zabiť? Ja sa však vždy napojím na ich úroveň. Ak kričia, kričím takisto. Ak ma uštipnú, uštipnem ich tiež. Práve preto ma berú ako seberovného.
V konečnom dôsledku je to však na Mary. Ak sa rozhodne mať deti, bude to iné.
Zmenili sa tvoje postoje po presťahovaní na vidiek?
No, dnes vlastním dom na pláži – aj keď to nie je piesková pláž, ale kamenná – a cez okno mám výhľad na more. Možno to mierumilovné prostredie oživý môj otcovský inštinkt. Ale to dosť pochybujem.
Nejaká politická otázka, ktorá ťa v poslednej dobe zaujala?
Viete, jediné veci, v ktorých sa angažujeme, je podpora ľudí s duševnými a psychickými problémami. V určitom zmysle je to možno politické, no je to ďaleko viac. Benefičné koncerty, ktoré sme kedy odohrali, sa týkali vyslovene duševného zdravia. Tí ľudia sú prakticky utláčanou menšinou a nezdá sa, že by to niekoho trápilo. Je to príšerné.
Michael Dempsey, náš pôvodný bassgitarista, kedysi pracoval v psychiatrickej liečebni. Často sme si tam robili večierky. Nikdy som nerozumel tomu, prečo tam väčšina z tých ľudí vlastne je. Je obrovský rozdiel medzi tými, ktorí sú duševne labilní a tými, ktorí sú duševne zaostalí. Nezdá sa však, že by bol tento rozdiel objasnený. Ľudia to využívajú ako politickú zbraň, hlavne v Amerike. Čítal som iba o určitom malom percente ľudí, ktorí sú inštitucionalizovaní pod označením mentálne zaostalí alebo mentálne nestabilní, čím je vlastne inak povedané, že sú výstrahou pre spoločnosť. A pritom ja ako spevák kapely si ventilujem svoje frustrácie, svoju pomätenosť vyjadrujem konkrétnym spôsobom a ešte mi za to tlieskajú. Mám ale šťastie, že mám okolo seba ľudí, ktorí sú ochotní mi pomáhať smerovať to produktívny spôsobom. Ak by som sa narodil v inom prostredí, v inom spoločenskom prostredí, mohlo to dopadnúť úplne inak.
Stavím sa, že si si od rodičov vypočul svoje.
Oni sú z tých, ktorí rozumejú tomu, že dokiaľ v živote nerobíte presne to, čo chcete, tak len mrháte časom. Aký má význam tráviť roky nad niečím, čo vlastne ani nechcete? Pre mňa to bolo niečo nepredstaviteľné a mal som šťastie, že som sám sebe ukázal, že dokážem existovať tak, aby som robil len to, čo chcem. Ale ak by to dopadlo zle, tak dúfam, že by som mal silné presvedčenie a mohol by som v kľude zomrieť. Dúfam.
Aká rocková hudba ťa v mladosti najviac ovplyvnila?
Mal som skutočne rád Roxy Music. Spomínam si, ako som ich videl hrať „Pajamarana“ v telke, keď som mal 13, či 14. Bryan Ferry mal vtedy vydarený účes, na sebe rúžové leupardie sako a podobne. Prvé štyri albumy Roxy Music sú naozaj skvelé.
Ale vďaka môjmu staršiemu bratovi ma ovplyvnili umelci zo psychedélie 1960tych rokov ako Hendrix, Captain Beefheart, Cream. No moja prvá nahrávka, ktorú som si naozaj kúpil, bol Bowieho album „Ziggy Stardust“ a prvý album Alexa Harveyho. Keď som mal 14, tak som doslova koncertne prenasledoval The Sensational Alex Harvey Band. Bola to jediná kapela, v ktorej som chcel byť. Nosil som čierno-biele pruhované tričko s Alexovou podobizňou a do roku 1976 som videl každý ich možný koncert. Ak som si niekoho v živote najviac idealizoval, bol to práve Alex. Nikdy som ho však nestretol, hoci po jeho smrti som stretol zvyšok jeho kapely. A hoci som ich prenasledoval po všetkých možných koncertov, nikdy som sa nepokúsil dostať do zákulisia.
Prečo?
Nemyslím si, že by som sa s ním mal o čom rozprávať. Mal som pocit, že je jednoducho dobrý, no nemyslím si, že by sme si mohli spolu niekde sadnúť a rozprávať sa o čomkoľvek, nakoľko sme skúšali úplne odlišné veci. Páčila sa mi sila a dramatickosť jeho kapely, no nie v citovom obsahu. Priťahujeme úplne odlišné typy ľudí.
A je vôbec niekto, koho dnes obdivuješ a chcel by si sa s ním stretnúť?
Nedávno som o tom premýšľal, nakoľko som mal príležitosť sa stretnúť s jedným z tých, ktorých naozaj obdivujem – to sú ľudia, ktorí sú pre mňa hrdinovia – a pritom by som ho zbytočne neobťažoval. Ale nakoniec som sa tej možnosť vzdal. Minulý rok som plánoval spoločný obed s Rayom Bradburym, ale nakoniec som tam tiež nešiel. Ospravedlnil som sa mu, že mi to časovo nevychádza. Vlastne som ho len nechcel obťažovať, no takisto som sa nechcel sklamať. Nerád by som zistil, že je iný, než by som očakával. To je totiž rovnaký pocit, ako keď sledujete sfilmovanú vašu obľubenú knihu. Viem, že vždy sklamem ľudí, ktorí ma obdivujú, ľudí, ktorí si myslia, že ak napíšem niečo ako „Faith“, tak musím byť taký po celý čas. Ale … Bože! Samozrejme, že taký nie som. Momentálne nechcem stretnúť nikoho, koho považujem za niečo viac, ako človeka, pretože neznášam pocit sklamania. Nemyslím si … pozrite, každý dokáže byť zlý, presne tak, ako ja.
Ray Bradbury by na náš koncert aj tak neprišiel. To je ďalší dôvod, prečo by som si s ním nešiel niekam sadnúť. Poslal mi kópiu „Something Wicked This Way Comes“, ale na náš koncert nemohol prísť. Povedal, že to nie je to, čo ho zaujíma. Pomyslel som si, že ak má byť takýto usadlý starý bastard, tak obed s ním zasa nezaujíma mňa.
Ako ďaleko si zašiel v užívaní drog?
Vyskúšal som rôzne druhy drog, pretože ma lákalo ich vyskúšať. Ale už niekoľko rokov som nič nezobral, keďže mám teraz príšerné zmeny nálad, nakoľko si uvedomujem, že moje telo starne; zatúžil som pre zmenu po modrej oblohe a čerstvom vzduchu, aspoň na chvíľu. Niekoľko rokov som bol až odporne sebapozorovací, čo mi vtedy prišlo zábavné, no nikdy som verejne neobhajoval užívanie drog, ani nenabádal ľudí, aby to skúsili bez toho, aby podľahli závislosti. Ani som netvrdil, že drogy nie sú deštruktívne tak, ako alkohol, či nejaké jedlo alebo životný štýl. Ja som nikdy nebol na ničom závislý, no vždy som bol naklonený výskúšať niečo nové. Ak mi niekto niečo ponúkol a ja som mal pocit, že by bolo zábavné to skúsiť, nech už to bolo čokoľvek, či už usmažené dážďovky alebo halucinogény, tak som to skúsil. Ak by som z toho nemal dobrý pocit, odmietol by som. Nikdy som v tomto smere necítil žiaden nátlak.
V Amerike sa rozmohli „značkové“ halicinogény. Vyskúšal si niečo z týchto drog, napr. XTC?
Pred pár rokmi. Bol som vtedy zbitý ako pes. Stratil som vtedy asi polovicu zmyslov, pretože som bol v alkoholovej kóme.
Niektorí ľudia veria, že tvoje mozgové bunky sú úplne rozpadnuté.
Ja som jednoducho dospieval tak, ako každý iný.
Máš aj nejaké nepríjemné skúsenosti?
Dlho som veril tomu, že som v dome mojich rodičov videl v zrkadle niekoho za mnou stáť. Otočil som sa a nik tam nebol. Bol to, myslím, len výplod mojej mysle. Na duchov alebo UFO neverím.
Akú hudbu počúvaš dnes?
Írsky folk. Som na ňom závislý. Vyvoláva vo mne dobrú náladu.
Údajne sa chystáš nahrať sólový album. Pôjde o ambientnú hudbu?
Malo to byť pokračovali projektu The Glove. Album plný hudby pre snívanie. A ku každému kusu albumu by bola pribalená dávka LSD zadarmo. Ale sólový album sa chystám nahrávať v lete. Plánoval som to už v minulom roku, no nenašiel som si na to čas. Ocitol som sa v šialenom kolotoči s The Cure a než som sa stihol spamätať, už sme mali zarezervované celé tri mesiace pre turné.
A aký to teda bude album?
Väčšinou akustický. Je vo mne niečo, čo odmieta akceptovať moderné technológie. Mám strach, že ak sa naučím ovládať zariadenia ako napr. Emulator, tak zabudnem, aké je to byť mladým a naivným. Stále mám strach z prílišného poznania neživých vecí. Album bude mať 12 skladieb. Má v sebe vnútornú logiku. Vždy mám po ruke kazetu, na ktorej sú veci určené pre posluchové sedenie The Cure. Sú to skladby, ktoré v podstate fungujú, no neskôr pochopím, že s The Cure fungovať nebudú, no aj tak im dáme šancu. Pustím to kapele a ak neprejdú našim testom ani po treťom prehratí, no ja budem mať stále pocit, že sú dobré, tak si ich odložím na kazetu. Nuž a takto sa mi na kazete objavilo 12 skladieb, sú to najnáladovejšie veci od čias „Faith“.
Väčšina skladieb na tom akustickom albume bude veľmi jednoduchá. Na niektorých sa neobjavia viac než tri nástroje. A pôjde väčšinou o piáno, bassgitaru a čelo. Alebo piáno, gitaru a bassgitaru.
Ako vnímaš úspech The Cure?
Je pre mňa zložité to posúdiť bez toho, aby som pôsobil nafúkane, pretože ja nie som fanúšikom určitých kapiel, som fanúšikom The Cure. Ja by som The Cure totálne zbožňoval, aj keby som v nich nebol. Takže to jednoducho nedokážem vysvetliť, presne tak, ako nedokážem vysvetliť, prečo považujem Cocteau Twins za výbornú kapelu.
Echo And The Bunnymen, aká strašná kapela. Sklamali ma. Ale cítim akúsi dualitu: na jednej strane si môžem myslieť, že ma niektorý umelec sklamal a na strane druhej si myslím, že môžem urobiť čo len chcem a nikoho tým nesklamem. V určitom zmysle nám ľudia dôverujú, že neurobíme nič hlúpe.
Z koho si, po hudobnej stránke, nadšený?
New Order začali skutočne stagnovať a opakovať sa, no dnes mi prídu opäť brilantní. Hlavne vďaka tomu videu, kde sa prezlečú za heavy metalovú kapelu, úplne ma dostali.
Najtanečnejšia kapela, podľa teba?
Mel and Kim.
Na The Cure je radostné práve to, že sú konfrontační a populárni zároveň.
Nikdy som nič nerobil vedome. Urobil som veci, ktoré som si uvedomoval, no nikdy som si skutočne nesadol a nepremýšľal v štýle, že by bolo dobré urobiť toto a tamto, viete, mimo kapelu. Vždy šlo o okamžité rozhodnutie a vždy ma vtedy napadlo, že to urobíme bez toho, aby sme sa niekedy trápili následkami. Všetko to bolo takto čudne plánované.
Začali sme to všetko na správnom mieste a stále na tom mieste sme. Ľudia sa mi zvykli smiať a ja som im odpovedal, že mainstreamom sa staneme až vtedy, keď nám vyjde v ústrety. Ale mainstream Vám v ústrety nikdy nevyjde, musíte vyraziť a hľadať ho, čo sme my ale nikdy nemuseli. Ale zdá sa, že všetko, čo sme urobili si získalo pozornosť. V Amerike to malo tak trochu dočinenia zo skutočnosťou, že sme sa v podstate nikdy zo scény nevytratili. Ľudia si jednoducho vzali za svoje, že si nás budú všímať. Pomysleli si, Dobrý Bože, tá kapela nahrala ďalší album. Aj tí najčudnejší ľudia dnes začínajú počúvať a hrať albumy The Cure – možno sa im nepáčime, ale nedokážu zaprieť, že nás poznajú.
zdroj: „Lipstic Vogue“ by Brac Balfour, Sky, 06/1988