Rozhovor s Robertom a Perrym, ktorý poskytli moderátorovi Steve Wyattovi, z rádia 3RRR, v rámci relácie British Music Show. The Cure s Dream Tour v Austrálii.
Perry a Robert, vitajte v Austrálii.
Robert: Vďaka.
Robert, myslím, že ste v Austrálii už po štvrtý krát.
Robert: Piaty
Robert: To už môžete Austráliu považovať za rezidenciu.
Robert: Naša kapela oficiálne funguje už viac ako 20 rokov a aktuálne je tomu 20 rokov, čo sme navštívili Austráliu po prvýkrát. Boli sme tu v 1980-tom, 81-om a 84-tom … a ty (k Perrymu) si tu bol po prvýkrát?
Perry: Ja som tu bol po prvýkrát v 1984-tom
Robert: Potom sme tu boli až 1992-om a teda dnes. Dosť dlhá pauza medzi poslednými „výletmi“ …
Ale, keď ste tu boli po prvýkrát, tak ste nevystupovali, myslím.
Robert: Ale áno, vtedy sme fungovali ako kvarteto a prišli sme sme s turné 17 Seconds, myslím do Austrálie a na Nový Zéland. Album sa totiž umiestnil na 1.mieste rebríčka predajnosti na Novom Zélande – to už bolo niečo, mali sme pocit, že lepšie to už ani byť nemôže.
Inak skvelý album. Práve som sa chystal povedať, že album „Seventeen Seconds“ skutočne vyčnieva a dá sa povedať, že aj dnes znie absolútne súčasne, pretože bicie vyznievajú veľmi elektronicky, roboticky, takmer experimentálne – dnes sa veľa kapiel uberá práve týmto smerom, no vy ste toto všetko robili veľmi surovým spôsobom v štúdiu. Ako hodnotíte tento album dnes, po 20 rokoch?
Robert: Mne príde divné sa takto obzerať späť a hodnotiť, ako veľmi sa odlišuje album od debutu, „3 Imaginary Boys“, ako sa debut líši od svojho nasledovníka, ja jednoducho vnímam „Seventeen Seconds“ ako prvý, skutočný album The Cure. Album „Three Imaginary Boys“ som nikdy nemal rád a „Seventeen Seconds“ bol minimalistický, čo to len šlo, možno aj preto, že z toho, čo som mal k dispozícii som sa snažil dostať čo najviac, k tomu bol Lol až zločinecky mizerný bicman, čo ale z dnešného pohľadu bola zasa výhoda, ktorú sme využili. Ono bolo totiž nemožné dostať z neho nejaký fantastický výkon, nebol toho totiž fyzicky schopný, takže sme to kultivovali a vyťažili z toho maximum. A mne sa tie prázdne miesta v hudbe páčili a ak by som si šiel vážne svoje a nebol tak trochu usmerňovaný Simonom, tak obzvlášť na tomto albume by toho bolo ešte menej. Aj Matthiew sa dožadoval, nech má vždy aspoň jeden klávesový part. Ono, pozrite, album „Seventeen Seconds“ už má svoj vek, no ani dnes mi nepríde staromódny, naozaj znie, ako niečo, čo by kľudne mohlo vzniknúť v tomto období. Myslím, že ak by som sa snažil zachytiť obdobné veci dnes, tak by to znelo trochu inak. Asi bolo dobré, že sme sa snažili o niečo odlišné, hoci som si nie istý, či to nakoniec všetko fungovalo. Je na ňom niekoľko dobrých skladieb, ale pri pohľade späť vnímam niektoré ako „chromé“.
Pri pohľade späť, na tú viac ako 20 ročnú kariéru, ktoré momenty boli tie, ktoré vyčnievajú nad ostatnými?
Robert: Neviem, či sa to dá zhrnúť do nejakej krátkej odpovede. Tie naj momenty kapely sa vždy točia okolo posledného albumu, ale za tie roky si na výnimočné udalosti veľmi nespomeniem. Pamätám si to všetko tak, ako keď si vy spätne spomeniete na dovolenky, či na nejaké výlety, vždy je tam vypichnutá nejaká chvíľa a Vám sa tým pádom spomienky redukujú práve na tej jeden obraz, či spomienku, a presne tak to funguje u mňa. Myslím si, že tak to funguje u každej inej kapely, takže v pamäti mám uložené nejaké tie momenty zo štúdia, kedy sme nahrávali ten ktorý album a presne o také niečo som sa aj vždy snažil. Napr. pri albume „Pornography“ si spomeniem na deň, kedy sme ho dokončili a to je tak všetko. Dnes vnímam tento album ako niečo výnimočné, rovnaký pocit mám pri albume „Disintegration“, tu mám pocit, že sme to prvýkrát celé uchopili ako skutočné umenie, takisto sa mi veľmi páčilo nahrávanie skladby „Bloodflowers“, keď som nahrával vokály. Vtedy som mal pocit, že vzniká niečo veľmi dobré, takže je množstvo vecí, na ktoré sme mali šťastie, pri ktorých som bol ja osobne šťastný, rovnako ako keď kapela fungovala v skvelej zostave, s touto už fungujeme 15 rokov a ide to. Viete, ale vďaka internetu si dnes omnoho viac uvedomujete, čo si o nás ľudia myslia … viac o tom potom môže človek premýšľať a celé si to uvedomovať.
A to je dobre, či nie?
Robert: Myslím, že je zaujímavé si všímať, čo si myslia ľudia o našej práci. Asi je to dobré, spätná väzba je predsa vždy dobrá, aj vzhľadom na to, čo všetko sa nám tento rok podarilo. Viem si predstaviť, že v minulosti by ma možno názory na našu prácu vedeli pekne vytočiť, pretože našu tvorbu sme nezameriavali na nikoho konkrétneho. Nemôžete ľudí prinútiť, aby sa im niečo páčilo, môžete len dúfať, že sa im to bude páčiť, ale musí Vás hnať túžba robiť tie veci hlavne kvôli sebe. Ja som k tomu aj tak pristupoval a popri tom som sa naozaj veľmi snažil pamätať si niektoré koncerty, šlo o vedomé rozhodnutia v štýle „toto si budem pamätať“ a niektoré koncerty si naozaj pamätám. Ale vždy z toho budú niektoré udalosti vyčnievať, ako napr. dva večery v Paríži, či v Los Angeles, ako aj podivné vystúpenie v Las Vegas. Ešte pred nástupom na pódium si pomyslím, že sa budem snažiť aspoň niečo si z toho zapamätať. Na druhej strane, ak si toho človek pamätá až príliš, je na dobrej ceste sa z toho všetkého zblázniť.
Keď už si spomenul „Bloodflowers“, zdá sa, akoby si sa albumom obzeral za všetkým, čím si si v živote prešiel a v mnohých smeroch to pôsobí, akoby si sa lúčil veľmi nostalgickým spôsobom, no následne tam cítiť akýsi až násilný odpor voči tomu lúčeniu, hlavne na konci albumu. Ty sám ho často spájaš s albumami „Pornography“ a „Disintegration“, hlavne kvôli podobným nosným témam, rozhodne to cítiť hlavne v prípade „Disintegration“.
Robert: S tým pojmom „trilógia“ som to asi trochu prehnal. Samozrejme, že to nebolo úplne neplánované, len som chcel, aby každý v kapele myslel na to, že nahrávame akoby tretí album v poradí. Ľahšie sa tak dosiahla celková atmosféra, takisto som dúfal, že sa tak získa väčšia pozornosť fanúšikov, teda, že sa nebude jednať o akýsi album s mixom rôznych pocitov a nálad, ale že to bude viac temnejší album The Cure.
A zdá sa, že si bol v tom skutočne dôsledný.
Robert: Viete, v mojom prípade každý album, po textovej stránke, reprezentuje niečo iné. Tie texty sú odrazom toho, kedy sa ten ktorý album nahrával, čo sa vtedy dialo v mojom živote. Vlastne tie albumy dohromady odrzkadľujú zmeny v mojom živote. Nie som si istý, čo dokážu spolu fungovať, viete ako to myslím, že by ste ich dokázali počúvať jeden po druhom, naraz. Raz som to skúsil, ale opačne, od posledného k prvému.
Perry: Myslím, že tie albumy sa formujú samé, v závislosti od toho, čo sa práve deje alebo čo sa udialo predtým a pri spätnom pohľade je jednoduché povedať, „viem, ako to celé vzniklo“ Mnohé albumy vychádzajú z toho množstva personálnych zmien v kapele, napr. album „Wild Mood Swings“ zachytáva ohromné množstvo vecí, veľakrát len v určitých fragmentoch. A to si človek uvedomí až spätne, ako sme ten album dali dohromady s veľkým odhodlaním, ale až dnes dokážeme povedať, ako sme vtedy premýšľali.
Robert: Dám príklad … „Out Of This World“. Tu vôbec nešlo o zámer otvoriť album akousi rozlúčkou, celá tá skladba je vlastne o niečom úplne inom – ide však len o bežný spôsob využitia ilúzie, dobrého pocitu, ktorý ale nikdy netrvá večne, takže aj v tej skladbe cítiť akúsi nespokojnosť, je tam pocit, akoby sa všetko potichúčky vytrácalo a to je vlastne témou tej skladby. Ale veľmi skoro som si uvedomil, že som to trochu pozmenil, v porovnaní s pôvodnou verziou, pretože som si predstavil, ako to spievam pred zástupom ľudí a môžem tak vytvoriť nejakú konkrétnu náladu. Možno iba „Maybe Someday“ je vlastne o našej kapele, ale zvyšných 8, či 9 skladieb určite nie je. Celkovo však na albume prevláda pocit nostalgie, opustenia, ale ako som už niekde spomenul, proces vzniku toho albumu, ako aj koncerty s ním súvisiace, vo mne vyvolali túžbu chcieť toho viac. Tie skladby vznikli v období, keď som mal 39, 40, mal som pocit, že kapela vyčerpala svoj potenciál, nemal som radosť ani z koncertov a začiatkom roka som mal skutočne obavy, že sa zastavím niekde v polke cesty a budem sa sám seba pýtať, prečo som s tým všetkým vlastne súhlasil. Lenže, ja som sa v polovici tej cesty zastavil a zistil, že by som si strašne želal, aby toho všetkého bolo ešte viac.
Dá sa teda predpokladať, že pre akúsi dôslednosť sa na album nedostali rezkejšíe skladby, prípade také boli z pôvodného zámeru vypustené? Je mi jasné, že nakoniec poviete, že sa vrátite do štúdia hneď po tom, čo ukončíte turné.
Robert: Asi takto … vďaka tomu, že nemáme aktuálne žiadnu zmluvu s veľkými spoločnosťami, tak sa nám funguje ľahšie a aktuálne začíname publikovať veci cez našu webovskú stránku bez toho, aby sme sa obávali nejakých právnych záležitostí, ako tomu bolo v minulosti. Vtedy sme dokonca také niečo ani nemali povolené. Veci, ktoré sme nahrali v štúdiu, nám teoreticky ani nepatria a to aj keby sme to nahrávali vtedy a nie teraz. Ale k veci … napriek všetkému, nie je to samozrejme správne a vôbec to nekorešponduje s tým, čo sa chystáme robiť v budúcnosti.
zdroj: COF