Počas turné po Austrálii, s albumom „Bloodflowers“, poskytol Robert dostatok priestoru rádiu JJJ, kde s moderátormi nahral rozhovor, ktorý sa v dvoch častiach odprezentoval v vysielaní krátko po dvoch koncertoch The Cure v Sydney.
Zakaždým, keď The Cure vydajú novú nahrávku, tak nás fanúšikovia zavalia telefonátmi, že chcú, aby sme ju pustili, aby sme hovorili o The Cure, k tomu The Cure patria k 100 najhranejším záležitostiam a ak by sme urobili vlastný zoznam 100 najžiadanejších kapiel na našej frekvencii, určite by The Cure vyhrali. A keďže ich aktuálne austrálske turné je takmer isto ich posledným, je načase sa s Robertom Smithom porozprávať o The Cure a o ich neuveriteľnej kariére. Pred pár dňami sa zastavil v štúdiu rádia JJJ a poskytol nám rozhovor, pri ktorom sme sa skutočne skvele bavili. Začal som teda otázkou, či sa aktuálne Dream Toru líši od tých ostatných, ktoré podnikli za posledných 20 rokov.
Robert: Ale áno, je úplne odlišné od všetkých, ktoré sme podnikli od čias albumu „Disintegration“. Tentoraz som bol veľmi neústupčivý v rozhovoroch o tom, či by sme mali vyraziť vôbec na turné, ako to celé uchopiť a že by som na toto turné išiel iba pod podmienkou, ak by to bolo iba po mojom, spieval by som iba tie skladby, ktoré by som sám chcel, nakoľko ešte donedávna panovala v kapele obava, že by sme mali publiku ponúknuť iba to, čo chce naozaj počuť, aby na nás ľudia chodili. Lenže, ja som si uvedomil, že sa mi od The Cure páčia hlavne veci, ktoré tematicky korešpondujú s albumom „Bloodflowers“ a tak sme zostavili zoznam asi 50 skladieb, ktoré priamo so sebou súvisia. Z debutového albumu je tam minimum vecí, ale myslím, že od toho druhého má každý album v setliste svoje zastúpenie.
To by ma zaujímalo, ako postupujete pri výbere jednotlivých skladieb, aby zapadli do celkovej nálady večera. Sú postavené na nejakej konkrétnej téme koncertu alebo je to len o momentálnom pocite, čiže vyberiete skladby, ktoré sa Vám v danej chvíli páčia? Robert: Pravdepodobne … polovica z tých piesní sa vyberá s pocitom, že sú to naše najlepšie veci, mnohé z nich sú veľmi známe skladby a práve kvôli nim chodia na koncerty fanúšikovia Cure, napr. „From The Edge Of The Deep Green Sea“, „Trust“ … druhú polovicu zoznamu tvoria skladby, ktoré sme nehrali už veľmi dlho. Tie sme vybrali s pocitom, že ak to má byť naozaj posledná možnosti si ich zahrať a zaspievať, tak to tak rozhodne chceme … napr. „All Cats Are Grey“, niektoré veci z albumu „Seventeen Seconds“, či napr. „The Kiss“. Znovu sme objavili množstvo vecí a ja som tak trochu potreboval nájsť dôvod, prečo som bol rád v The Cure 🙂
Veľakrát som sa dočítal, že album „Bloodflowers“ je súčasťou akejsi trilógie a nie je prekvapením, že dlhoroční fanúšikovia The Cure sa nechávajú počuť o tom, ako spomenutý album dokonale pasuje k albumu „Disintegration“ a akoby sa vracial ku koreňom, presnejšie k albumu „Pornography“. Je to nálada skladieb, ktoré prepája spomenuté albumy alebo ide o chronológiu určitých životných skúsenosti? Podľa mňa, ak si vypočuješ všetky tri albumy po sebe, musíš cítiť určitú hrdosť.
Robert: Nebolo to tak, že by som na začiatku nahrávania navrhol kapele, aby k tomu pristupili ako k tretej časti trilógie. Ono, keď sme nahrávali album „Pornography“, tak som netušil, či vlastne ideme nahrávať ďalší album alebo len nabrať nový dych, rozhodne som však nemal v úmysle otvoriť trilógiu, ktorú uzavrem o 20 rokov. Ono, na osobnej úrovni vznikli všetky tri albumy v dôležitých obdobiach môjho života, na čo albumy reflektujú hlavne po textovej stránke, je to akési uviaznutie v konkrétnom momente alebo akési poohliadnutie sa späť. Hudobne sú tematicky prepojené zjavnejšie, textovo je to dané skôr povahou skladieb. Ja som na začiatku nahrávania albumu „Bloodflowers“ hlavne chcel, aby ostatní jasne pochopili, čo chcem dosiahnúť. Veľmi tomu pomohla skutočnosť, že nahrávania „Disintegration“ sa zúčastnili ako Simon, tak aj Roger a Simon k tomu zažil nahrávanie albumu „Pornography“. Aj tak však boli mierne vyvedení z miery. A osobne si myslím, že aj tak veľmi rýchlo pochopili, o čo mi išlo, čo sa prejavilo aj na extrémnej nálade v štúdiu a môjom značnom odmlčaní sa, ale dúfam, že výsledok za to moje trýznenie ostatných stojí.
Ale ty si sa vždy snažil o to, aby ste sa vždy niekam o kúsok posunuli, nie? Keď človek dnes počúva albumy „17 Seconds“ alebo „Faith“, tak akoby si vtedy vytvoril akýsi svoj vlastný svet, v ktorom sa ľudia doslova stratia, čo samozrejme so sebou prináša tú tvrdú drinu, kedy sa snažíte nájsť ten správny zvuk zodpovedajúci polohe, v akej ste sa v tom ktorom období nachádzali.
Robert: Áno, pri spätnom pohľade na tieto albumy sa ukáže, že som chcel všetko doslova obnažiť. Ak by som bol úprimný, vtedy som doslova ani nechcel tvoriť hudbu, chcel som, aby to bolo čo najmenej hudobné, aby sa do popredia dostala samotná myšlienka. A to, že to bolo až extrémne minimalistické, to bolo tak skôr preto, že nás od toho odrádzali. Ja som mal pocit, že hudba ako taká je totálne „zasvinená“, takže preto som tam chcel mať toho čo najmenej. Ale na druhej strane som bol rád, že som komunikoval hlavne so Simonom, ktorý mi neustále dával najavo, že ak tam nebude bassgitara, tak pre neho nemá zmysel, aby v kapele fungoval 🙂
Keď som si po prvýkrát vypočul skladbu „Out Of This World“, prišla mi ako rozlúčka s najvernejším priateľom. Vznikal album „Bloodflowers“ so zámerom, že by to mohla byť rozlúčka s priateľmi, ktorí Vás sprevádzali tých 20 rokov?
Robert: Touto skladbou som sa snažil zvýrazniť ten pocit, že keď si čokoľvek absolútne užívam, tak vždy myslím na to, že to raz skončí … lenže potom som si predstavil, ako to spievam na pódiu a tak som tú skladbu trochu spríjemnil. Vlastne to bol zámer, otvoriť touto skladbou album a takisto ňou otvárame naše koncerty, čím vlastne ovplyvníme náladu celého večera. Divné na tom všetko je, že som si to za posledný rok na pódiu s kapelou náramne užíval, hlavne vďaka skladbám, ktoré sme hrali, a celkovej nálade na pódium a koľkokrát som ani nechcel z pódia odísť, kým sme neskúsili niečo nové. Takže momentálne máme v pláne nastúpiť do štúdia hneď po tom, ako sa vrátime domov z Austrálie.
Aktuálne ste teda na turné po Austrálii, ktoré vyvrcholí Vašou účasťou na Livid Festivale v Brisbane a množstvo ľudí teší z toho, že Vás uvidí, nakoľko si sa nechal počuť, že hoci kapela možno aj príde s novou nahrávkou, toto turné môže byť Vašim skutočne posledným. Máte za sebou vystúpenia v Sydney, v Adelaide, pred sebou ešte Melbourne a potom teda Brisbane. Kapela ale začala fungovať období vrcholiacej éry punku, no nikdy ste punkovou kapelou neboli.
Robert: My sme si samozrejme punk veľmi užívali, ale mal takú tú zvláštnu etiku, „urob si to po svojom“, čo v hudbe v skutočnosti veľmi nefungovalo a my sme nikdy neboli skutočnou punkovou kapelou. So Simonom sme zvykli chodiť na koncerty The Stranglers, mne sa páčili Sex Pixtols a The Clash, ale myslím, že osobne som netúžil byť súčasťou tohto hnutia, čo bol dôvod, prečo sme nešli cestou punku … vždy som sa takého niečo stránil. Za tie roky nás spájali s mnohými štýlmi a hnutiami, najviac asi s gothom, ale ja som nikdy nemal pocit, že k tomu patrím, nie je v mojej povahe také niečo nasledovať, dokonca neznášam ľudí, ktorí kráčajú s módou, príde mi to smiešne. Presne to sa totiž stalo potom punku, stal sa „uniformovaným“, čiže nešlo len o hudobnú obmedzenosť. Viete, nikdy som nemal pocit, že by som chcel vytvoriť album v štýle „Anarchy In The UK“, bol som vždy viac utiahnutejší … Viete, aj keď sa mi energia punku veľmi páčila a mal som rád napr. to, čomu sa venovali Th Buzzcocks, nakoľko mi to prišlo melodickejšie, pri spätnom pohľade musím skonštatovať, že ma v tom období viac ovplyvnil Elvis Costello, obzvlášť jeho debutový album „My Aim Is True“. Miloval som tie jeho lacné zvuky. Dokázal veci dosiahnúť veľmi bystrým spôsobom, páčilo sa mi, ako to celé spolu ladilo. Tá predstava, ako to celé dával dohromady ma veľmi lákala, ale až neskôr som si uvedomil, že tie nástroje vôbec neboli lacné, hoci to znelo, akoby to hral na nástrojoch za pár drobných. Jednoducho to pozapájal a hral … presne o takú spontánnosť som sa snažil.
Po albume „Pornography“ ste nečakane prišli s trilógiou singlov – „Let´s Go To Bed“, „The Walk“ a „The Lovecats“. Prekvapilo Ťa, že si bol zrazu schopný produkovať vydarené popové skladby?
Robert: Myslím, že aj náš debutový album, „Three Imaginary Boys“, možno označiť na popový. Skladby ako „Jumping Someone Else´s Train“ dokumentujú moje snahy o trojminútové veci podobné The Beatles v čase ich začiatkov. Až potom som opustil tento systém a sám seba sa spýtal, „a čo chceš robiť teraz?“. A tak som sa vrhol na viac atmosférické veci. A myslím, že po „Pornography“ som nejaký ten systém opustil opäť a opäť sa sám seba spýtal, „čo by si teraz naozaj rád robil?“ Okrem toho tam bolo množstvo iných vecí. Stal som sa niekým, kým som vôbec nechcel byť, ľudia odo mňa očakávali konkrétne veci, naša produkcia bola zrazu akási ukňučaná a tak ma napadlo, že práve „Let´s Go To Bed“ bude dobrý spôsob ako tým všetkým, od základu, zatriasť. Ono ma to síce napokon celé sklamalo akýmsi zábavným spôsobom, pretože som si uvedomil, že som na nové, nepreskúmané územie vstúpil akýmsi váhavým spôsobom, no na druhej strane som aj čosi získal, keďže to prinieslo úspech, aký som v podstate ani nečaka, ani sa oň nesnažil. Jednoducho som sa akýmkoľvek spôsobom snažil zničiť všetko to, čím som bol pre svet rozpoznateľný. S tým popom to kulminovalo na albume „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ a následný album „Disintegration“ bol akousi mojou hrádzou proti tomu všetkému. Najzvláštnejšie na tom všetko však je fakt, že to absolútne nefungovalo. Chcel som prísť s niečím úplne odlišným, predstavoval som si, ako s albumom „Disintegration“ opäť raz „zničím“ naše publikum, hlavne to, ktoré sa upälo na našu popovú stránku a my sa opäť raz vrátime do sveta undergroundu. Opäť som sa však prepočítal …
Tak to bol Robert Smith z The Cure, ktorého môžete najbližšie počuť už zajtra na našej frekvencií v programe Richarda Kingsmilla, kde Vám odprezentuje svoje najobľúbenejšie skladby, no a samotných The Cure máte možnosť zažiť na ich aktuálnom turné po Austrálii.
zdroj: JJJ radio, 13/10/2000