Rozhovor s Robertom, ktorý poskytol v októbri 1997, v Los Angeles (v hollywoodskom Virgin Megastore), počas promo návštevy súvisiacej s vydaním kompilácie „Galore“.
Má tých 18 skladieb, ktoré si vybral na kompiláciu „Galore“, nejakú spoločnú nosnú tému?
Robert: Výber je len akýmsi pokračovaním od bodu, v ktorom kompilácia „Standing On The Beach“ skončila. To bola kolekcia singlov z obdobia 1978 – 1987, takže „Galore“ je len zbierka „A“ strán singlov poslednej dekády v chronologickom poradí.
Máš medzi nimi obľúbenú skladbu?
Pred pár týždňami som si tú kompiláciu vypočul po druhýkrát, po pár vypitých pivách, a bol som prekvapený, že skladba, o ktorej som bol presvedčený, že bude mojou najobľúbenejšou, nakoniec nebola. Myslím, že najlepším singlom je nakoniec „Mint Car“, z albumu „Wild Mood Swings“ a pravdepodobne náš najmenej komerčne úspešný.
Aké spomienky v Tebe táto skladba vyvoláva?
Myslím, že tie spomienky súvisia so skvelou atmosférou, ktorá vládla v kapele počas nahrávania albumu „Wild Mood Swings“. Počas celého roka sme spoločne obývali jednu veľkú usadlosť. Bola to úžasná skúsenosť. Keď sa ukázalo, že už nemôžem byť šťastnejší, objavila sa medzi nami záhadná kritika. Mám za sebou úžasné leto, dva mesiace plné neuveriteľného entuziazmu. „Mint Car“ akoby to v sebe všetko sumarizovala.
Je pre Teba životný entuziazmus niečo raritné?
Ani nie. Skôr je raritné, keď v takom stave napíšem nejakú skladbu. Obyčajne ovláda moju tvorbu sebapozorovanie a to je zvyčajne niečo, čo si svet až tak nevšíma.
Aké to vlastne je, keď žiješ s členmi kapely v jednom dome?
Už by som to viac neurobil.
Prečo?
Pretože sú až príliš zanedbaní a veľkí neporiadnici.
Takže si často po ostatných upratoval?
Presne. Doslova ma v tomto smere využívali. Ja som veľmi posadnutý určitými vecami. Oni dobre vedeli, že keď odložia niečo na nesprávne miesto, tak bude nervózny dovtedy, pokiaľ to neupracem.
Má niečo blížiaci sa Halloween spoločné s vydaním tejto kompilácie?
Tak trochu áno. Pôvodne bol termín vydania stanovený o mesiac skôr. Nahrávacia spoločnosť však začala na nás tlačiť, vymýšľať si rôzne hlúpe dôvody, až nakoniec vyhlásili, že to potrebujú vydať pred novembrom. Myslím, že niekto v Elektre zahlásil, „Halóoo! Blíži sa „halloween“ týždeň!“
Aj máš v pláne sa na koncert v New Yorku, ktorý bude práve na Halloween, obliecť nejako špeciálne?
Neviem. Kvôli novému videu som si kúpil limetkovo zelenú košelu, som v pokušení si ju obliecť.
Minulý týždeň sa v New Yorku spustili výtržnosti po tom, čo sa vstupenky na Vaše vystúpenie okamžite vypredali. Neobávaš sa, že by sa niečo podobné odohralo aj tu?
Samozrejme, že mám isté obavy. Je to trochu zložité, pretože tentoraz nechcem byť súčasťou žiadnej veľkej produkcie. V mysli sa už sústredím na nový album. Toto turné a všetko okolo kompilácie je len akási krátka prestávka. Naposledy som takéto niečo podnikol ku kompilácii „Standing On The Beach“, pred desiatimi rokmi a počas desiatich dní som takmer úplne zošalel … poskytoval som jedno interview za druhým, či pre TV alebo rádio … totálne som sa v tom všetkom stratil. Takže toto turné je len taká klubová záležitosť, som rozhodnutý si to užiť na skutočne jednoduchom základe. Osvetlenie nás stálo len 500 dolárov. Je to osviežujúca zmena.
Ako ďaleko si teda s prácami na novom albume?
Mám cieľ stihnúť do Vianoc 12 skladieb a aktuálne máme k dispozícii 6, ktoré sú veľmi vydarené.
Dá sa očakávať úplne nový zvuk?
Áno. Približuje sa ku skladbe „Wrong Number“. Akoby sme robili hneď na dvoch albumoch. Skupina skladieb, ktoré sme nahrávali naživo, má akýsi rockový nádych. Tieto skladby si následne vezmem, hrám sa s nimi, pridávam slučky, mixujem. Využívam výkon kapely, ale určité vzorky samplujem, rozkladám a nanovo dávam dohromady.
Hudba The Cure pôsobila vždy avantgardne. Čo všetko robíte, aby ste si udržali túto kvalitu?
Nemám ani poňatia. V Anglicku sme vnímaní skôr v oblasti mimo záujmu. Na druhej strane, ak by sme sa stali stredobodom záujmu, asi by som mal pocit, že niečo robíme nesprávne. Vždy som sa smial názorom, že je potrebné robiť hudbu, ktorá znie súčasne. A súčasnosť je definovaná určitou skupinou ľudí, ktorí len píšu do novín a časopisov v štýle, že vlastne diktujú, čo je „in“ a čo už „out“. Takže, niečo čo práve letí v Londýne nemusí zaujať v Tokyu alebo v Dallase. Ja som vždy vnímal The Cure ako kapelu, ktorá môže zahrať kdekoľvek vo svete. Keď sa ráno zobudím a v hlavne mi zaznie niečo zaujímavé, tak je to jednoducho presne to, čo by sme mali robiť a aj to urobíme. Niečo z toho potom zafunguje a niečo jednoducho nie.
zdroj: Press Telegram, US, 10/1997