Ďalší z promo rozhovorov ku kompilácii „Galore“, ktorý Robert poskytol pre autrálsky magazín X-Press, resp. reportérovi Bobovi Gordonovi. Stalo sa tak v novembru 1997, počas promo turné po Spojených štátoch.
„O singloch ako takých nemám ani poňatia, takže mi príde tak trochu čudné, že vydávame singlovú kompiláciu. Jasné, že si uvedomím, keď sa mi podarí skomponovať vydarený singel, ale nikdy nejdem komponovať singel vedome.“
Keby si mal porovnať kompiláciu „Galore“ s jej predchodcom, „Standing On A Beach“, v čom je iná a ako sa tá prípadná zmena prejavila na Tebe?
Robert: Ide skôr len o drobné rozdiely. Ale myslím, že „Galore“ je lepšia kolekcia, nech už je to z akéhokoľvek dôvodu (smiech). Ťažko mi je povedať, „pretože ja v podstate nikdy neviem o čo ide, keď mám porovnať dve skladby.“ Asi bude táto kolekcia dokonalejšia … Je tu citeľnejšia hĺbka a tá celková zmena je badateľnejšia. „Galore“ je pestrejšia zbierka, pri jej zostavovaní som už vedel definovať, kým som v tom ktorom období bol, kdežto pri prácach na „Standing On A Beach“ som naozaj pri niektorých skladbách premýšľal, čo to do pekla je?
O The Cure panuje zažitá predstava, že Vaša ranná tvorba bola pochmúrnejšia, kým neskoršie obdobie už bolo šťastnejšie, prípadne pozitívnejšie. Je to pravda alebo vlastne ide len o iný druh pochmúrnosti?
Alebo iný druh šťastia? Skôr je to celé zjednodušené tvrdenie, než by to mala byť pravda. V časoch naších začiatkov som počúval rovnako rozmanitú hudbu, ako je tomu dnes. Mal som rád Hendrixa, rovnako The Buzzcocks a našu kapelu som videl hudobne niekde medzi nimi, lenže my sme na začiatku vydali singel „Boys Don´t Cry“, ako aj „Jumping Someone Else´s Train“. V podstate som chcel, aby boli The Cure popovou kapelou a neskôr som to zmenil, chcel som, aby sme boli tvrdší a počas nasledujúcich rokov som kolísal medzi popom a tvrdšou produkciou.Vždy ide o odraz toho, ako sa v tom ktorom období cítim, niekedy kompujem len niekoľko týždňov, zbytok roka nenapíšem ani čiarku.
Podľa mňa nie je veľmi férové, keď sa má zhrnúť to, ako sa na kapele odrážalo to, akým som bol a čo samotná kapela robila v oblasti „šťastia“ a „smútku“. Vyznelo by to až príliš jednoducho. Zoberte si „Galore“, kam ten album zaradiť? Je na ňom kopec skladieb, ktoré spadajú niekde medzi dve uvedené oblasti, ktoré môžeme označiť za extrémy. Pri vačine skladieb mám pocit, že sa pohybujú medzi tými extrémami.
Na obale „Standing On A Beach“ je zobrazený starec, na „Galore“ zasa batoľa. Má nejakú spojitosť?
Buď je tá spojitosť v tom starcovi a dieťati alebo to bude v tom piesku 🙂 Ale mali sme pocit, že ten obraz s dieťaťom pôsobí veselšie. Šlo len o mierny zvrat. Chcel som fotografiu tej istej pláže, bohužiaľ, ten chlapík z fotografie už nežije, takže sme ho už využiť nemohli. Chcel som, aby to bolo v kvalite fotografii, ktoré vznikli v čase, kedy som chodil ako malý na pláž s našimi. Chcel som zachytiť farby, v akých vidia svet malé deti, čiže veľmi jasné farby.
Jednoducho som chcel niečo veľmi atraktívne a bezstarostné, no zároveň niečo chamtivé a panovačné .. myslím, že presne taká je celá táto kompilácia.
Je možné, že takto spojené skladby Ťa dokážu osloviť alebo vziať na konkrétne miesto viac, než ostatné?
Okamžite mi napadla „Just Like Heaven“. Táto skladba má pre kapelu obrovský význam a je tomu tak celé roky. Myslím, že je to skladba, ktorá má svoje pevné miesto v našich koncertných setlistoch už od roku 1987. Je to jedna z mojich absolútne najobľúbenejších skladieb, pripomína mi obdobie, kedy som mal pocit, že sa kapele skutočne niečo podarilo, že by sme takéto niečo mohli robiť zakaždým. Jednoducho som mal pocit, že sme začali robiť poriadnu muziku.
Takisto mám pocit, aj keď v trochu hlúpom kontexte, že „Friday I´m In Love“ je vydarená skladba, keďže mi vždy pripomenie jeden absolútne šťastný deň. Z rovnakého dôvodu sa mi veľmi páči „Mint Car“. Ale väčšina skladieb, na ktorés om naozaj hrdý, sa nachádza na našich albumoch, nie na tejto kolekcii. To hlavne preto, že sú to viac emotívne záležitosti a také sme nikdy na single neumiestňovali.
Zaujímavé pozadie má aj skladba „Pictures Of You“, v súvislosti s ktorou sa traduje, že si po prečítaní poviedky „The Dark Power Of Ritual Pictures“ vyhodil všetky svoje osobné fotografie a videá. Spomínaš si na stav svojej mysle, keď si urobil niečo tak drastické?
Takmer som zabudol na „Pictures Of You“ … celý album „Disintegration“, s následným turné, reprezentuje jeden z najzložitejších rokov môjho života, hlavne za poslednú dekádu. Z rôznych dôvodov … v mojom okolí vtedy zomrelo niekoľko mne veľmi blízkych ľudí; k tomu som dovŕšil 30-tku a veľmi som sa naviazal na, ja neviem … na množstvo nesprávnych vecí.
Takže to tvorí základy skladby „Pictures Of You“?
Áno a dnes to ľutujem. V tom roku som zničil väčšinu zo svojej minulosti. Dovŕšil som 30-tku a povedal som si, že chcem pretrhnúť množstvo väzieb s ľuďmi a vecami, na ktorých som bol dovtedy závislý. Spätne zisťujem, že to bola veľká chyba. Samozrejme, niektoré veci boli správne, no aj tak šlo o veľmi drastickú zmenu. Spálil som množstvo videozáznamov z môjho detstva a podobné veci, čo bolo pekne hlúpe 🙂 Mal som to skôr všetko vložiť do veľkej krabice, niekam na 20 rokov odložiť a vrátiť sa k tomu až potom, keď by som sa cítil lepšie. Lenže, to by musela byť asi obrovská krabica. Ja som mal jednoducho potrebu sa toho všetkého zbaviť.
Ako veľmi si vďačný tomu tajomného, strašidelnému Strýkovi Robertovi, ktorý je uvedený ako inšpirácia ku skladbe „Lullaby“, ale aj k iným skladbám?
Až tak veľmi ma neinšpiroval, no bohužiaľ už nie je medzi nami. Inak bol v pohode. Nevídali sme ho až tak často, pretože sme nežili v tej istej časti našej krajiny. Spomínam si, že je náštevy zvykli bývať dosť šialené.
Pri spätnom pohľade, ako aj posúdení našej rodinnej mytológie, mám v sebe určité gény, súvisiace s pijanstvom, ktoré som zdedil 🙂 Vtedy som si to neuvedomoval, ale myslím, že za množstvom jeho huncútstiev bol práve alkohol. Mne vtedy prišiel len veľmi hlučný, zábavný a bujarý. Dnes to vnímam tak, že bol väčšinou riadne opitý. To zasa nie je úplne zlá vec. Mám za to, že som si ho spájal s určitou konkrétnou vôňou, až neskôr som si uvedomil, že to bola vôňa, či zápach teplého piva a cigariet. Keby sa však ku mne choval hnusne, prípadne ma bil, tak by som si možno konzumáciu alkoholu tak neužíval 🙂
Myslím, že ty sám si už 17-násobným strýkom? Ty deti nestrašíš, však?
Nie, síce pokračujem vo veľkej tradícii strýka Roberta, no dúfam, že si moju vôňu budú asociovať s niečím zábavným. Snažím sa byť skutočne dobrým strýkom. V prípade toho môjho strýka som si kedysi prial, aby bol medzi nami dlhšie. Ale rád naše decká beriem von, mám ich počas víkendov na starosti a podobe … a viete, učím ich tým nesprávnym veciam v živote 🙂