Ďalší z promo rozhovorov ku kompilácii „Galore“, ktorý Robert poskytol pre autrálsky magazín X-Press, resp. reportérovi Bobovi Gordonovi. Stalo sa tak v novembru 1997, počas promo turné po Spojených štátoch.
Skladbu „The 13th“ si napísal po tom, čo si spieval „Copacabanu“ v talentovej súťaži v Riu a neuspel si. Zdá sa, že tam bolo prítomné drsnejšie publikum, než na bežnom koncerte The Cure.
No, ja som bol na to pripravený, ale na druhej strane, vypil som trochu viac Pina Coladas. Úprimne, nebol som o nič horší, než ostatní, teda, až na dvoch ľudí – skutočne brilantného gitaristu a jednej skutočne šikovnej žene. Ale väčšina ostatných išla pri speve skutočne mimo alebo to boli úplne beznádejné prípady. Alebo šlo o kombináciu oboch faktorov. Sprievodná kapela poznala „Copacabanu“, sotva bolo možné ju požiadať o „A Forest“ alebo niečo iné 🙂 A áno, nebolo to publikum The Cure, bolo to bežní diváci bežnej televíznej šou. No rozhodne tí ľudia neboli drsní, skôr mi prišlo šokovaní 🙂
Najsmutnejšie na tom celom bola skutočnosť, že som tú skladbu akosi záhadne celkom dobre poznal, nejak som ju vydoloval zo svojich spomienok. Bol som z toho priam vydesený, napadlo ma, „ani som nevedel, že tú skladbu poznám“ a určite som pôsobil až chlípne, keď som to spieval. Takmer mimotelový zážitok.
Verím tomu, že pri písaní textov ku skladbám z albumu „Wild Mood Swings“ si sa snažil prekonať texty skladieb z albumov „Disintegration“ a „Wish“. Nie si pri písaní nového materiálu „prenasledovaný“ materiálom predošlým?
Skôr som mal pocit, že pri albume „Wild Mood Swings“ som kapelu brzdil, keďže som ostatných nechal čakať celé mesiace až do momentu, kedy som texty doladiť do podoby, v akej som ich chcel mať. Bolo to z čisto sebeckých dôvodov, no následne som si uvedomil, že ak by som to urobil inak, tak by som mal aj úplne iné ciele, takže som sa prestal trápiť tým, čo všetko sa rozprávalo.
V podstate to dobre vystihuje taká „Wrong Number“. Pojednáva o nedorozumení, takže si môže dovoliť byť nezmyselnou, pretože vlastne o ničom nevypovedá 🙂 To je moje východisko, ale pri niektorých nových veciach vôbec nemám obavy o akúsi výpovednú hodnotu. V minulosti som mal práve v tomto smere obavy, teda aby slová, či frázy dávali konkrétny význam, no postupne som si zdokonalil štýl písania a dnes sú moje texty priamočiarejšie a zreteľnejšie. Vraciam sa teda k tomu, čo som robil kedysi. Vďaka tomu môžem do textov zahrnúť viac vecí a má to význam pre omnoho viac ľudí. Pri posledných albumoch som bol až príliš špecifický.
Hnevá Ťa, keď ľudia nazerajú na The Cure cez Tvoju osobu?
Hmm … z môjho pohľadu rozlišujem medzi skutočnosťou, že kapela by bezo mňa neexistovala a skutočnosťou, že som jej súčasťou. Nikdy to nebolo len o mne, nikdy som nebol sólový umelec. Viem to zladiť a inak ma to príliš netrápi. Ľudia na mňa obracajú pozornosť, pretože som spevák, z kapely rozprávam najviac, takisto píšem väčšinu textov a z kapely vyzerám najlepšie práve ja 🙂
Mal si niekedy pocit, že už máš toho všetkého dosť?
Áno, už zopárkrát. Takmer po každom ukončenom turné ma napadne „hotovo“ a veľa o tom potom rozprávam. Následne, po pár mesiacoch, som v tom všetkom znovu. Ale je zjavné, že dnes je ten koniec bližšie, než keď sme začínali, ale ako je to skutočne blízko, to zatiaľ netuším.
Čo sólová kariéra? Zvažuješ, alebo ti je bližšia mentalita kapely?
Pokiaľ ide o samotné hranie a vystupovanie, tak to preferujem fungovanie v kapele, tak ako tomu bolo vždy. Neznášam predstavu vystupovať ako sólový umelec. To by som sa cítil až príliš bezbranný. Nie v zmysle, keď by sa veci nedarili, ale skôr z hľadiska tej pozornosti. Jednoducho by som sa na to necítil.
Ale pokiaľ ide o komponovanie mimo kapelu … tak napr. veľmi by som chcel napísať scenár k filmu. Možno by som mohol natočiť vlastný film. V tomto smere by som potrebu mať k dispozícii kapelu naozaj dokázal postrádať. Po toľkých rokoch s The Cure je to však teraz omnoho väčšia zábava, nakoľko táto kapela stojí na základoch veľmi blízkeho priateľstva jej členov. Nie je postavená na virtuozite, ale na postoji.
Váš dvorný režisér, Tim Pope, o kapele raz povedal, „The Cure sú jednou z najstupídnejších kapiel, s akými som kedy pracoval, no takisto sú veľmi bystrí a asi najinteligentnejší.“ Súhlasíš s týmto tvrdením?
Heh, a ako to potom funguje? Bože, a s ostatnými vychádza? Ale asi viem, čo tým myslel. Myslím, že tu bol vždy určitý aspekt kapely, ktorý som bral vždy vážne, ide hlavne o hudbu, ktorá je pre mňa dôležitá. Potom sú tu aj iné stránky, či aspekty, ktoré mi prídu absolútne absurdné a myslím, že k tomu patrí aj natáčanie videoklipov. A práve tam prichádzame do kontaktu s Timom a on práve vtedy vidí tú stránku kapely, ktorá je hlúpa.
Rovnako však chápe tú dlhovekosť našej kapely, ako aj určitý fanatizmus, ktorý ju obklopuje. Nemôže teda vychádzať iba z tej idiotskej osobnosti, ktorú predstavím pred kamerou, vie, že je za tým niečo viac. On videl aj tie iné stránky kapely. Ja však nepoznám všetky tie extrémy. Osobne vidím našu kapelu niekdy medzi tým všetkým. Sme niečo ako oheň a ľad, taká vlažná voda. A na tom je postavená dohoda medzi nami.
Ešte stále Ťa hnevá označenie The Cure ako goth kapely? Alebo si s tým už vyrovnaný?
O gothikoch prakticky ani nepočujem, kým neposkytnem nejaké interview. Bizarné na tom všetkom je, že bežné publikum pozná našu kapelu cez single práve z kompilácie „Galore“, čiže z poslednej dekády. Ľudia za nami prídu a povedia, „vy ste tá kapela, čo nahrala …“, v minulosti tam zazneli názvy ako „Boys Don´t Cry“ alebo „The Lovecats“, neskôr už prevládali názvy ako „Lullaby“, „Just Like Heaven“, či „Friday I´m In Love“.
Vždy šlo o single alebo videá. Nikdy to nebolo v štýle, „Ach, vy ste tá kapela, čo na pódiu odohrala 8-minútovú verziu skladby „The Same Deep Water As You“?“ A úprimne, takéto niečo si ani neuvedomujem, teda až do chvíle, keď sa ma na to počas rozhovoru pre média nespýtajú. Samozrejme, ľudia, ktorí poznajú kapelu hlbšie, vedia, že je v nej viac, než len popová stránka. Je v nej aj temná, emotívna stránka, ktorú cítiť hlavne na koncertoch, ale aj na nahrávkach. Ak to chcete spoznať, musíte chcieť preniknúť do kapely hlbšie, musíte viac počúvať a rozhodne si nemyslím, že Vás vtedy napadne „je to goth alebo nie?“. Nie je to nič, čoho by sme sa mali obávať.
Povedal si, že jednou z Vašich charakteristík je obrovská nespokojnosť s Vašim úspechom. To sa vo chvíľach, ako je napr. táto, ani trochu netešíš?
Keď takéto niečo zo mňa vyjde, tak ste svedkom mojej najhoršej stránky. Na druhej strane ma ohromne uspokojuje, keď z ničoho vytvorím niečo. Preto sa stále venujem hudbe. Keď sa mi podarí napísať dobrú skladbu, tak sa z toho teším ako z ničoho iného v živote, pretože dovtedy neexistovala a zrazu existuje. To je niečo, čo ma stále dokáže motivovať.
Viete, pokiaľ ide o ten úspech, rovnako ako získané ocenenia, prípadne skutočnosť, že sme vytvorili niečo, čo sa páči iným – to všetko samozrejme len dáva človeku ešte príjemnejší pocit – v skutočnosti nie je podstatou toho, čo robím.
Ja to všetko robím z rýdzo sebeckých dôvodov. Ak sa k tomu prepracujú aj iný, tak ma to teší ešte viac, ale to zároveň neospravedlňuje to, prečo to robím. Nikdy to nebude obhájiteľné.
zdroj: X-Press Magazine, Western Australia, issue #562. 20 Nov 1997