Magazín Guitar Guitar zverejnil v októbri tohto roka rozsiahli rozhovor s Reevesom Gabrelsom s troma nosnými témami: Bowie, The Cure a Reverend gitary. Časť venovanú The Cure Vám ponúkam v preklade.
S The Cure funguješ už 8 rokov, je tak?
Reeves Gabrels: Presne tak, od roku 2012.
Ale s Robertom si sa spoznal už predtým, cez Davida Bowieho, nie?
David ho pozval na jeho narodeninovú šuo, v Madison Square Garden, kde oslavoval 50tku (01/1997). Ja som bol hudobným riaditeľom toho koncertu, takže som musel zabezpečiť, že všetci budú poznať jednotlivé skladby. S Robertom som začal komunikovať cez fax, z čoho vzišlo rozhodnutie pre dve skladby: „The Last Thing You Should Do“, z albumu „Earthling“ a „Quicksand“.
Jasné.
On si to všetko dopredu naštudoval. Na zvukovke sme si to potom všetko zbehli a bolo úplne zrejmé, že dva dni pred kostýmovými skúškami mal všetko, čo potreboval. To bolo inak v stredu večer, kostýmové skúšky boli v sobotu a v nedeľu, samotný koncert v pondelok. Posledná vec, ktorú si z toho všetkého pamätám bolo, že sme v stredu večer vyrazili niekam von a potom si spomínam až na to, ako sme sedeli v piatok ráno v hotelovej lobby, hľadeli jeden na druhého a povedali si, „Vieš to, asi by sme mali ísť spať!“ 🙂
Super, to sa mi páči.
On bol inak posledný na zozname. Po skúškach s ním moja práca skončila a opraty prevzal produkčný manažér, ktorý mal na starosti scénu a techniku. Pred samotným koncertom v MSG sme mali prenajatú malú arénu v Hartforde, v Connecticut. Tam sme začali so skúšaním až v sobotu ráno, takže dovtedy vlastne nebolo čo robiť. Fakt si nespomínam, čo sme deň a pol vlastne robili, ale istotne sme strávili skvelé chvíle.
To sa dá predpokladať.
To áno. Po samotnom koncerte nasledovala oslava. Julian Schnabel ponúkol Davidovi svoj ateliér, takže tam sa konala veľká párty. Pri dverách stála ochranka. Ja som tam bol s Robertom a Perrym Bamontem a nie som si istý, kto povedal, „pozrite, všade na stenách visia Julianove obrazy! Vyzerá to tu ako v múzeu umenia.“ Ja na to, „viete čo? Stavím sa, že ak jeden zvesím, nakráčam ku dverám a tomu ochrankárovi poviem, že mi ho Julian venoval … tak to bude v pohode!“ Dostali sme sa s tým obrazom takmer až k dverám, keď na nás ochrankách pozrel a pohľadom naznačil, kam ten obraz patrí! 🙂 Tak sme ho vrátili. Bol som inak prekvapený, ako to ten chlapík v pohode zobral.
No a potom, na konci turné, v tom istom roku, mi Robert zavolal. „Pozri, viem že si práve v Budapešti a chystáš sa odletieť do Štátov. Čo tak sa staviť cestou v Anglicku? Mám jednu skladbu a rád by som Ti ju prehral.“
Super!
Ukončil som turné, vyspal sa v lietadle a tá skladba bola „Wrong Number“.
No jasné!
To bolo po prvýkrát, čo som s Robertom spolupracoval. Asi o rok neskôr som si na 12 hodín prenajal Westside štúdiá v Londýne a pozval tam aj Roberta. Povedal som mu, „Príď, niečo napíšeme a nahráme to.“ Presne to sme urobili a vznikla z toho skladba „Yesterday´s Gone“ z môjho druhého sólového albumu. Neskôr sme zasa nahrali jednu vec pre chlapíka z autorského tímu seriálu South Park. Bolo to pre film „Orgazmo“. S Robertom a Jasonom Cooperom sme skomponovali skladbu „A Sign From God“ a vydali to pod názvom COGASM. Ten názov vymyslel Robert a poskladal to vlastne z prvých dvoch písmen našich priezvisk.
S Robertom sme odvtedy zostali v kontakte a v roku 2012 som sa opäť objavil v Londýne. Ozval sa mi v štýle, „Do kedy sa zdržíš? A aké máš plány na leto?“ Nakoniec z toho vzniklo, „Zvládol by si sa naučiť 30 skladieb z tri týždne?“ 🙂
A tak mi počas týždna poslal 10 skladieb. Prešiel ďalší týždeň, zavolal som mu a z neho vyšlo, „Ty už zvládneš tých 10 skladieb, čo som Ti poslal? Tak na ne zabudni, tie hrať nebudeme. Zajtra Ti pošlem kompletný set.“ A tak mi poslal 55 skladieb a do zvukových skúšok v Brightone zostávalo 8 dní. A tie skúšky sa konali len 5 dní pred prvým koncertom.
No to ma podrž.
Oni … takto, je úplne jasné, že sa neriadia žiadnymi bluesovými formami, či vzorcami 🙂 Oni sa neriadia ničím, čo by človek očakával. Oni dokonca nesmerujú ani k dominantnému akordu, ani sa nevracajú k „1“ akordu: niekedy idú len na dva akordy! Ja som síce bol vždy fanúšikom The Cure, ale ako prvú ich nahrávku som si kúpil album „Head On The Door“, takže z hľadiska 1980tych rokov som na ich vlak nastúpil trochu neskôr. Hudba The Cure bola všadeprítomná, v určitom zmysle, a to bol takisto dôvod, prečo som nepoužíval Chorus pedál 🙂 … keďže ten bol typický pre zvuk The Cure!
Bezpochýb!
Keď som šiel na tú zvukovú skúšku, tak som si kúpil purpurový BOSS Dimension, ktorý má stále na mojom pedalboarde. Vravím Robertovi, „Vieš ty čo, ja nemám toľko modulačných hračiek, obzvlášť nie Chorus. Na druhý deň priniesol krabicu a v nech Chorus pedály! 🙂 Počas nacvičovania jednotlivých skladieb som postupne budoval môj pedalboard a ten sa rozrástol zakaždým, keď sme narazili na niečo, čo mi veľmi nešlo.
A ďalšia vec: oni boli veľmi napätí na zvukovkách! Už od prvej skladby som si v duchu vravel „no do riti!“ Chápeš? 🙂 Až o dva roky neskôr som sa dozvedel, že oni sa dali po dlhšej pauze dohromady asi týždeň predtým, než som sa k nim pridal.
Takže to na Teba hrali!
Presne tak!
Keď sa na to teda pozrieme len z hľadiska The Cure, máš za sebou ohromné množstvo odvedenej práce.
Dá sa to tak povedať.
A koncerty The Cure sú typické aj tým, že trvajú dve až tri hodiny, čo je vcelku dosť …
To len v prípade krátkych večerov.
Hahaha! Takže si sa toho musel naučiť veľmi veľa … s čím si vlastne začal?
Aha, tuto … „Plainsong“ je uvedená hneď prvá.
Moja obľúbená skladba The Cure!
Už počas prvého leta to bol riaden náklad. Vytvoril som si vlastnú malú knihu s vystavaným setom. Končili sme asi s 50 skladbami, za večer sme ich bežne odohrali 37, v závislosti od toho, či sme mali k dispozícii dostatok času alebo sme mali povolený striktný dvojhodinový festivalový set. Všetky tie skladby však majú pevnú dĺžku, žiadne záležitosti, ktoré by sme naťahovali. Springsteen bude hrať tri hodiny, ale súčasťou toho sú naťahovačky a veľa interakcie s publikom. My jednoducho hráme skladby. Takže, na konci roku 2017 sme mali na konte 127 – 128 aktívne hraných skladieb.
Dobrý Bože!
To isté aj v minulom roku. Zopár vecí sa zmenilo, niektoré skladby vypadli a k tomu sme každý večer doslova museli zahrať asi 20 skladieb, však to boli všetko festivaly, pretože by inak ľudia z koncertu odišli nešťastní. V roku 2018 sme odohrali Meltdown festival a potom koncert v Hyde Parku, dva mamutie londýnske koncerty s absolútne odlišnými setmi. Alebo Royal Albert Hall, tá pojme asi 2500 ľudí, čo je skutočná hŕstka, tam je viac šancí na zmenu v setliste. A to sa mi veľmi páčilo, pôsobilo to „spotenejšie“ a temnejšie 🙂 Festivaly sú skvelé, ale tam musíte „maľovať širšími štetcami“. Tam sa uspokojíte s 32 riadkami v zozname.
Haha, to jednoznačne. Keď už sme spomenuli to maľovanie širšími štetcami, tak pokiaľ ide o stepovanie s tvojimi efektami, ty operuješ možno tak so 4 – 5 zvukmi, ktoré sú dostatočne „kjurácke“, aby si si s nimi vystačil v celom sete. Je to Tvoj typický prístup?
Zo začiatku to bola skôr otázka „prežitia“. Zábery na môj pedalboard z roku 2012 a z roku 2019 hovoria za všetko! Ide o to, že Robert znie presne ako Robert a tak vlastne znejú aj The Cure, pričom on má k dispozícii dva BOSS BCB-60. V každej má 5, či 6 BOSS pedálov. On takto funguje. Ten vysoký počet je preto, že má vlastne duplikované pedále a rôzne oneskorenia. Neustále nad tým žasnem.
Moja pozícia je trochu iná. Keďže on je spevák a zároveň gitarista, ja iba gitarista, tak musím na seba niečo „naložiť“. Na tom je postavená tá myšlienka: odľahčiť ho v ťažkých veciach! Iná vec je, keď príde na sóla alebo vybrané gitarové party … ja mám na starosti väčšinu Bass VI vecí, ako aj veci, ktoré sú pre Roberta zložité, aby počas nich ako spieval, tak aj hral na gitaru. Keď však príde na sóla v konkrétnych skladbách, tak stále mám pred sebou obraz Neila Younga s Crazy Horse, ale spolu s Nilsom Lofgrenom. Povedzme to tak, že Nil je technicky zdatnejší hráč …
Zaiste …
Je rýchlejší a podobne, hoci nikoho také veci nezaujímajú. Ale keď hráte skladby ako „Southern Man“, „Down By The River“ či „Cortez The Killer“, tak nemá zmysel, aby si sólo zobral Nils Lofgren a pokúšal sa to hrať ako Neil, keď je Neil s ním na pódiu. Je to jednoducho autentické a skutočné.
Súhlasím.
Neil totiž nemusí myslieť na to, že má byť ako Neil. Veď on je Neil, chápeme sa? 🙂 A Robert nemusí myslieť na to, že má byť ako Robert, on je jednoducho Robert. Robert ma takto naučil premýšľať: ty si ty. Tak buď sám sebou! Časť môjho života som musel … Ja nie som ani tak hráčom určitých partov, som skôr improvizátor, ale keď už hrám piesne, chcem tým skladbám „slúžiť“, no niekedy zachádzam trochu priďaleko 🙂 Hral som v Nashville v roku 2010 alebo 2011 a hral som všetky zverené party tak, ako som si myslel, že je potrebné. Ale producent mi povedal, „Reeves, pozri, kľudne môžem ísť von a chytiť prvého gitaristu, ktorý zahrá tie party tak, ako si myslíš, že to tá skladba potrebuje, ale nezoženiem gitaristu, ktorý to zahrá tak, ako to dokážeš ty. A práve preto si tu, chápeš?“
Také niečo sa skvele počúva!
A pritom aké jednoduché.
Áno, byť sám sebou.
Nuž, každý si nesie svoj kríž 🙂
Presne tak, takže teraz mi možno odpovieš alebo aj nie na ďalšiu otázku. Než sa presunieme k ďalšej veľkej téme, viem, že v minulom roku, než vypuklo všetko to šialenstvo okolo Covidu, tu boli debaty o chystanom novom materiály The Cure. Vieš k tomu niečo povedať?
No áno, máme materiálu hneď na niekoľko albumov. Než sme sa v marci minulého roka vybrali do Južnej Afriky, tak sme boli od januára zavretí v štúdiu. A potom sme sa do štúdia ešte vrátili. Rok 2019 bol veľmi náročný, odohrali sme niekoľko festivalov, tiež Glastonbury, a následne sme sa pokúšali dokončiť nahrávanie nových vecí. Aktuálne sa vedú debaty, ako ďaleko sme od samotného vydania, ale jednoznačne ide o temné a tvrdé záležitosti.
To znie skvele!!!
Je to niečo v štýle … „Friday I´m In Hell“ 🙂
Haha! To je skvelé. Nebudem na Teba naliehať s ďalšími detailami, ale je to skvelá správa!
Celý rozhovor s Reevesom nájdete na guitarguitar.com