Rozhovor s Robertom, ktorý vznikol na americkej časti The Beach Party turné, na podporu singlovej kompilácie „Standing On The Beach“, v lete 1986.
Spolupracujete pri komponovaní medzi sebou dnes viac, ako v minulosti?
Jasné. Svoje nápady si nahrávame a potom ich spoločne počúvame a postupne vyberáme tie najlepšie skladby. Ale ešte stále som autorom väčšiny textov, takže v tomto smere sa toho veľa nezmenilo.
Preferuješ vystupovanie, či viac prácu v štúdiu?
To sú dve úplne odlišné veci, ale zrejme preferujem nahrávanie, pretože nech už v rámci neho robíte čokoľvek, má to dlhšiu životnosť a máte veci viac pod kontrolou. Na druhej strane, skutočne skvelému koncertu sa ťažko niečo vyrovná.
Myslíš, že budete hrať a koncertovať aj o ďalších 10 rokov?
Dúfam, že nie! Teda, rozhodne netúžim patriť k tým starým rockovým týpkom ako Mick Jagger, či Jimmy Page, ktorí sa motajú po pódiu aj po 40-tke! Je to fakt hnusné! Jasné, že môžete stále vystupovať, ale môžete to robiť aj dôstojne, ako napr. Peter Gabriel; on to ešte stále dokáže, no na druhej strane nepredstiera, že má stále 20 – a to je rozdiel. Vystupovanie tých vyššie spomenutých, to mi príde až obscénne. Teda, Jagger by mohol byť kľudne dobrý spevák šlágrov, či sentimentálnych skladieb, akým je napr. Bowie, ktorý sa takisto netvári, že je stále pubertiak. Je to fakt hlavne o postoji. Možno sa presuniem to oblasti filmových sountrackov. Film je niečo, čo ma jednoznačne zaujíma.
Považuješ súčasnú hudobnú scému za rovnako vzrušujúcu, ako v časoch, kedy ste začínali s hraním vy?
Ani nie. Väčšina z toho je brak a z nových vecí nepočúvam takmer nič. Stále mám však rád Kate Bush, Echo & The Bunnymen, Cocteau Twins a pobavil ma aj posledný album Jesus & Mary Chain. Väčšinou však šlo o recyklovaný materiál toho, čo ste mohli počuť pred rokom. Pravda je taká, že radšej sedím doma a počúvam klasickú hudbu. Viem, že to znie snobsky, ale byť postavený pred voľbu medzi klasickou hudbou a, povedzme, Nika Kershawa, či Howardom Jonesom … samozrejme, nechcem znevažovať ich hudbu alebo pôsobiť ako snob, čím takisto opovrhujem! Ale kapely ako Mr. Mister a Journey, tie tvoria hudbu len pre peniaze.
Aký je, podľa Teba, hlavný rozdiel medzi britskou a americkou hudobnou scénou?
No, v Británii sa rýchlejšie dostanete do povedomia, veci sa tam hýbu rozhodne rýchlejšie. Jasné, že v USA dokážete zarobiť ohromné množstvo peňazí a pritom Vás nikde inde vo svete nemusia poznať, ale pokiaľ ide o sociálny dopad, tak mi príde britská scéna omnoho silnejšia.
Ste nejakým spôsobom politicky motivovaní?
Podporujeme konkrétne organizácie, ako napr. Greenpeace a Amnesty International, no tie sú v podstate apolitické. Pokiaľ ide o záležitosti ako Live Aid a podobne, tam nás nikto nikdy neoslovil.
„Standing On The Beach“, vaša nová singlová kompilácia, obsahuje aj jednu z Vašich vôbec prvých nahrávok, skladbu „Killing An Arab“. Tá svojho času, na konci 1970-tych rokov, spôsobila poriadny rozruch a zdá sa, že pri súčasnej politickej klíme z toho bude ešte väčší poprask. Mám k tomu čo povedať?
Jasné. Dokonca boli návrhy, aby sme tú skladbu znova vydali, namiesto „Boys Don´t Cry“, ale to by asi vydavateľstvo už vôbec neustálo, takže to zamietli! Ide o to, že my sme ju nikdy nebrali ako politickú skladbu, keďže je napísaná na motívy Camusovej knihy, kde sa jednoducho niečo udialo človeku, ktorý bol náhodou Arabom. Samozrejme, že to dnes neberiem na ľahkú váhu a bolo by asi príliš priehľadné a lacné, ak by sme na tú skladbu upozorňovali z nejakých nesprávnych dôvodov.
Aké sú ďalšie plány The Cure?
Po tomto veľkom americkom a kanadskom turné sa zrejme budeme zamýšľať nad ďalším albumom. Ale, na nás nie sú vyvíjané žiadne tlaky v tom smere, že by sme niečo nahrať a hodiť to na trh, čo je, v súvislosti s touto kapelou, naozaj skvelé. Robíme si veci po svojom, aj keď to niekedy trvá trochu dlhšie, ale som si istý, že ak sa o ďalších desať rokov obzriem dozadu, tak budem vedieť, že sme všetko urobili zo správnych dôvodov. A to je pre mňa veľmi dôležité.
zdroj: Music Connection, 21/07/1986