Spomienka na finále „Pornography“ turné, ktoré skončilo nielen bitkou medzi Simonom a Robertom, ale aj dočasným ukončením činnosti The Cure.
Turné k albumu „Pornography“ (1982) bolo pre kapelu príšerným obdobím. A hoci The Cure dnes oslavujeme, vtedy nemali ďaleko k momentu, aby sa stali navždy minulosťou. Ich vtedajšie dni vypĺňali vzájomné hádky podporované drogami a sami členovia kapely sa ocitli na seizmicky najnižšie položených miestach. Jediným požehnaním tých dní bol samotný album „Pornography“, no ich budúcnosť visela na vlásku a aj tie najmenšie nepríjemnosti mohli kedykoľvek prerásť do pekelnej hádky. K ním patril aj urážlivý pľuvanec na účet v bare, ktorý takmer prerušil dobre rozbehnutú kariéru kapely.
The Cure sa takmer okamžite po vydaní albumu „Pornography“ vydali na koncertné cesty. A to aj napriek vnútornému nepokoju, ktorý presiakol aj do samotnej nahrávky, stále nebol vyriešený a ticho bublal pod povrchom. Žiť však bok po boku v tak obmedzenom priestore môže viesť u akejkoľvek kapely ku katastrofe a The Cure boli v tomto prípade doslova ukážkovou rozbuškou. Kapela až neskôr vyhlásila, že dovtedy sa takmer nikdy nepohádali. Bol to však ich štvrtý album a ich vzájomné nálady začali kolísať.
„Počas obdobia albumu „Pornography“ sa kapela prakticky rozpadla, hlavne kvôli problémom s alkoholom a drogami. Ja sám som bol väčšinou pekne mimo v tom období,“ prezradil po rokoch Robert Smith v rozhovore pre magazín Rolling Stone. „Viem, z dobre overených zdrojov, že sme niektoré skladby nahrali priamo na toalete, aby sme tak získali skutočne príšerné nálady a atmosféry, keďže toalety boli špinavé a neutešené miesta. Simon si dokonca nič z toho nepamätá, ale vlastním fotografiu, kde sedím na toalete, oblečený samozrejme, a snažím sa dať dokopy nejaké texty. Je to skutočne žalostný záber.“
Všetko okolo turné bolo znepokojujúce, vzájomnými vzťahmi počnúc, hlavne mimo pódia, a temným dizajnom scény končiac. „V porovnaní s tým, čo sme robili predtým, bolo v tomto prípade pódium doslova konfrontačné,“ napísal bývalý bubeník kapely, Lol Tolhurst, vo svojej autobiografickej knihe „Cured“. „Boli na ňom umiestnené obrazovky, ktoré boli diaľkovo ovládané tak, aby zostupovali nad biciu súpravu, umiestnenú na bočnej strane pódia. Pokrývali aj iné časti javiska, aby tak vytvárali rôzne efekty. Bolo to dosť ostré, mierne povedané. Vyvolávalo to efekt vysadávania v krčme alebo v klube so zrkadlovým barom. Pre publikum to pôsobilo dosť znepokojujúco, čo bolo súčasťou nášho zámeru,“ pokračoval.
Správy o podivných koncertoch sa začali veľmi rýchlo šíriť, čo odradilo množstvo nie veľmi oddaných fanúšikov a na mnohých koncertoch hrala kapela pred poloprázdnym hľadiskom. V Štrasburgu, 27. mája 1982, dosiahlo napätie medzi Robertom Smithom a Simonom Gallupom bod zlomu, ktorý nastal po ďalšom nevydarenom večeri. Tolhurst sa rozhodol držať od svojich spoluhráčov bokom a po koncerte sa vybral žúrovať s chalanmi z predkapely Zerra One.
Zatiaľ čo si Tolhurst užíval svoj drink, ocitli sa Smith s Gallupom vo vrtošivej hádke za nezaplatený účet. Vojnu v The Cure tak mohlo vyvolať iba zopár drinkov. Čo začalo iba obyčajnou škriepkou o tom, kto zaplatí účet, skončilo poriadnou bitkou dvoch rozhádaných chlapíkov. „Bol som už na odchode, keď ku mne pristúpil nejaký chlap a povedal, že som nezaplatil za svoje drinky,“ spomínal Gallup v knihe „Ten Imaginary Years“. „Pomýlil si ma s Robertom. Bol som už veľmi unavený, ale ten chlapík ma stiahol k baru. Zrazu sa tam objavil Robert a videl, čo sa deje. Vrazil som mu jednu, on mi to vrátil a pobili sme sa.“
V tej istej knihe si Robert zaspomínal takto: „Bol som na poschodí toho baru, keď za mnou prišli a povedali mi, čo sa deje na prízemí. Simon bol tak naštvatý, že sa mu nik nesmel ani prihovoriť – kričal tam na barmana, bol to mladý chalan, ktorý sa takmer rozplakal. Simon sám by sa tak nikdy nesprával, ale bol obklopený chlapmi z nášho štábu, takže sa správal podľa toho, ako si myslel, že by sa mal rocker správať.“
Robertove správanie môžeme pripísať jednoznačne faktu, že rozhodne nechcel platiť celý účet v bare zo svojho. „Simon nechcel zaplatiť za svoje drinky, nakoľko si myslel, že som nezaplatil tie svoje. Povedal som mu, aby držal hubu a on do mňa strčil. Bolo to vôbec po prvýkrát, čo do mňa kedy vyskočil. Parádne sme sa pobili a ja som povedal, „koniec!“. Odišiel som, zobral si taxík, odviezol sa do hotela, zbalil si veci, z manažérovej izby si zobral pas a prvým letom so odletel do Londýna. To bolo o pol siedmej ráno, o pol jedenástej som už bola doma. Nechal som odkaz, že sa už nevrátim.“
Smith odišiel z kapely napriek tomu, že stále mali ohlásené koncerty vo Švajčiarsku, Francúzsku a Belgicku. Namiesto toho si to nasmeroval domov do Crawley a Gallup tiež kamsi zmizol. „V tom bare, v Štrasburgu, sa mi veci vymkli spod kontroly. A to až tak, že som sa rozhol sadnúť na prvé lietadlo domov,“ zaspomínal neskôr Smith. „Pre mňa to bola uzavretá kapitola. No keď som sa nečakane objavil doma, tak ma otec nechcel pustiť dnu. „Máš ako umelec zodpovednosť!“ povedal. „Ľudia si už kúpili lístky, tak sa okamžite vráť na turné“.“
So stiahnutým chvostom sa teda Smith, spolu s Gallupom, vrátil dokončiť turné, čo sa však nemuselo javiť ako rozumné riešenie. Na poslednom koncerte Gallup nečakane zakričal do mikrofónu „Robert Smith je k***t!!!“, na čo po ňom Smith hodil bicie paličky so slovami „naser si!“. „Tú noc som cítil … ako smrť,“ poznamenal Tolhurst vo svojej knihe. „Bola to smrť tejto verzie The Cure.“
„Spomínam si, ako sme hodinu sedeli v šatni a mne napadlo, že The Cure skončili,“ dodal Smith neskôr. „Tak ma napadlo: dajme tomu teda nezabudnuteľné zbohom.“
Po turné Gallup kapelu opustil, aby sa o tri roky vrátil s novým elánom, hlavne vďaka vítanej pauze medzi ním a Smithom, ktorý bol konečne pripravený hodiť staré spory za hlavu. Jeho návratom začala kapela novú, vrcholnú kariéru, počnúc albumom „The Head On The Door“. The Cure boli zrazu nezastaviteľní, aj vďaka návratu ich bassáka.
zdroj: Far Out, 30/09/2020