V októbri minulého roka poskytol Roger rozsiahly rozhovor pre rádio OWC, v rámci promokampane k jeho albumu „2 Ravens“. Samozrejme sa neobišla ani téma The Cure, ktorú som Vám preložil.
Podľa mňa bol život v 1960, 70 a 80-tych rokoch priam neuveriteľný. Ťažko to opísať ľuďom, ktorí to nezažili. Hudba bola vtedy doslova v rozkvete.
Roger: Presne A horizonty a všetky veci boli väčšie, farebnejšie, všetko šlo rýchlejšie, mohli ste robiť úžasné veci a zdalo sa, že nič nemalo limity. Ja som ale vyrastal vo Východnom Londýne, v 1970-tych rokoch, a to nebol práve „Hollywood“. Bolo to ťažké obdobie, veľa peňazí sme nemali. Ale napriek tomu sme sa s tým netrápili. Vynašli sa veci ako Concorde, nové hudobné nástroje, hlavne tie klávesové. Z pohľadu technológii to boli neuveriteľné časy. Doslova každý týždeň sa objavila nejaká prevratná novinka. A ja technológie skutočne zbožňujem, no mojou odpoveďou bude aj tak vždy piáno. Čo už mám však robiť? S chalanmi z firmy Moog mám veľmi úzke vzťahy. Často komunikujem s Cyrilom, inžinierom a šéfdizajnérom Moogu. Tieto vzťahy majú veľkú výhodu, pretože sa s nimi môžem kedykoľvek pozhovárať. Polovici z tých vecí totiž absolútne nerozumiem. On na mňa vypáli s otázkou, čo by som tak od syntezátora očakával. Ja mu poviem, „chcel by som niečo ako …“ a on na mňa „a čo keby sme Ti ponúkli toto?“ Na čo len s úžasom odpoviem, „čože? to vážne dokážete?“ A to Vás úplne odpáli. Takže áno, ten rok, kedy sa objavil MIDI formát a počítače, kedy ste mohli nahrávať priamo do počítača a potom si to následne prehrať, to bolo absolútne neuveriteľné. Takže, to bolo obdobie, ktoré asi sotva ešte niekedy zažijeme,
No áno, som z toho trochu smutná. Úprimne, chcela by som z toho ešte trochu viac. Nechcem, aby to skončilo. A to sú presne tie spomienky, pri ktorých už nastupuje akási melanchólia.
Presne. A keď som už spomenul Concorde, tak keď to lietadlo pristálo po svojom poslednom lete, tak som si aj poplakal. Akoby to bol záver technologického vývoja v tejto oblasti. A teraz čelíme všetkým tým obmedzeniam, aj v životnom prostredí, riešime veci súvisiace so zdravím a peniazmi, neviem, kam to všetko povedie … ale nebuďme depresívni.
To nie, ja sa ani príliš dozadu neobzerám, len keď sa tak už stane, tak sa objaví melanchólia. Ale potom si poviem, aké mám šťastie. Celé roky mám v obývačke taký popolník. Spomínaš si, ako nám zvykli dávať v Concorde tie porcelánové darčeky? A let do New Yorku trval vtedy koľko? Aj som zabudla … 2,5 hodiny? Šialené, dnes toľko letíš do Paríža.
Áno, 3,5 hodiny.
Správne, 3,5 hodiny a aký to bol tichý let. Lietadlo nad tými oblakmi akoby sa kĺzalo. Jednoducho úžasné spomienky. Ale verím tomu, že nás v budúcnosti čakajú ešte úžasné veci. A ty si spomenul, že si nahral jeden zo svojich najlepších albumov a že nepočúvaš veselú hudbu. Prečo? Musíš mi to povedať! To si nezatancuješ ani v kuchyni?
Nie, mňa asi nik nevidel tancovať. Existuje jeden slávny citát od niekoho, kto povedal v živote iba jednu slávnu vetu a nikdy si neviem spomenúť na jeho meno. No bol to nejaký francúzsky filozof, ktorý povedal, „Šťastie píše na papier bielou farbou.“
Fíha!
Áno, skvelá myšlienka. Dá sa použiť k čomukoľvek. V smútku a zúfalstve je ukryté veľké umelecké bohatstvo, nemyslím si, že sa ukrýva v šťastí. Ja veselú hudbu komponovať neviem. Vieš, ja … ale dobre, budem počúvať aj takú hudbu. Ale emócie vychádzajú viac z veľkých, dramatických diel. A keď premýšľate o tom, čo skladateľ asi prežíval, tak to aj pocítite. A pre mňa je najväčším úspechom, keď mi niekto povie, či vysvetlí, čo v mojej hudbe objavil. Keď mi povie, akými náladami som pri komponovaní prechádzal. Ak toto dokážem jednoduchým spôsobom preniesť do hudby, tak je to pre mňa úžasný úspech.
To je. V minulom roku si s The Cure odohral koľko, viac ako 50 koncertov?
Tak nejak.
Ako ste to zvládli?
Viezli sme sa na jednej vlne lásky 🙂
Tak mi povedz o Tvojich rokoch strávených s The Cure. Ty si k nim prišiel, potom aj odišiel …
No dobre. Keď som k nim v roku 1987 nastúpil, bol to myslím asi posledný vývojový krok v mojej kariére. Hral som vtedy v Psychedelic Furs, keď prišla ponuka od The Cure. S Furs som práve dokončil americké turné, následne letel do Dublinu a začal skúšať na turné s The Cure. Dva týždne na to som už s nimi stál na pódiu vo Vancouveri ako tam niekde. Šialené obdobie, ako sme spomínali tie 1980-te roky, presedlat z jednej velkej kapely na druhu. A úžasné to bolo aj preto, že The Cure boli vtedy na vzostupe. Dva roky predtým vydali „The Head On The Door“, pred mojim príchodom dokončili „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ album a ten som si pustil z kazety, čo mi poslali. Po trochu sekundách od prvého zvuku mi bolo jasné, že s nimi jednoducho musím hrať, pretože nič tak fantastické som predtým nepočul. A neskôr sme sa pustili do nahrávania albumu „Disintegration“, čo bolo ohromné dielo, nielen pre nás, ale myslím, že aj pre hudobný svet celkovo. Boli to opojné časy. Kedykoľvek sa obzriem späť tak si pomyslím, áno, bol som pri nahrávaní toho neskutočného albumu. Síce sme vtedy vedeli, že to bude dobrý album, no ja sám som netušil, ako veľmi. Nedávno som sa rozprával s Robertom a povedal som mu, „Len sme ten album nahrávali a pritom sme nemali ani tušenia, aký fantastický nakoniec bude.“ A vieš, čo mi povedal? „Od začiatku som vedel, že bude skvelý!“ Ja som to teda netušil. Ja som k tomu pristupoval tak, že chystáme album, ktorý vydáme o rok neskôr, no bol z toho rozhodujúci album našej kariéry. Po dokončení albumu a turné som toho všetkého mal akosi dosť, mal som pocit, akoby som celú svoju kariéru strávil snahou dosiahnúť tento druh úspechu, nielen po finančnej, ale aj kreatívnej stránke. A následne som sa v tom všetkom trochu stratil a hlavne preto som z kapely odišiel, pretože som vlastne nevedel, kam ďalej ísť. Fakt som sa už len sám seba pýtal, „dobre, teraz som tu a kam odtiaľto?“
Tak som sa stratil, na koľko … tuším na 5 rokov? A keď som sa vrátil, tak som jednoducho na ten návrat bol pripravený. Robert jednoducho chcel, aby som hral na ďalšom albume kapely. Takže som sadol do lietadla, odletel do Anglicka a povedal mu, „Som spať a už neodídem.“ A tak som s nimi nahral ten album a zostal s nimi 10 rokov. A potom prišlo obdobie, kedy som opäť začal hľadať sám seba, iným spôsobom, tentoraz kreatívne. Chcel som sa vyjadriť ako sólový umelec. A hlavne som chcel zúžitkovať všetko, čo som sa dovtedy naučil, takže som založil vlastné vydavateľstvo, aj nahrávaciu spoločnosť. Chcel som do tej oblasti preniknúť a potom som sa nakoniec k The Cure, prirodzeným spôsobom, vrátil v roku 2011. Spolu sme sa porozprávali a povedali si, „Ak to v tomto veku spoločne nedáme, tak už nikdy, veď sa poznáme už polovicu našich životov.“ Sme ako rodina, je to veľmi pohodlný pocit, poznáme jeden druhého veľmi dobre a minuloročné koncerty boli jednoducho úžasné. Minulý rok začal trochu divne, s uvedením kapely do Rock´n´rollovej Siene slávy, no anglickí hudobníci podceňujú sami seba a nedokážu si v takýchto prípadoch potľapkať po pleciach a povedať, „no to bolo vážne skvelé!“. Takže po odohraní nášho setu sme sa v zákulisí veľkých ováciíí nedočkali. Byť nejakým spôsobom ocenení, či získať si uznanie, to bolo pre nás nakoniec veľmi čudné. Ale, nakoniec to bolo zaujímavé, ako aj spôsob, ako to na nás zapôsobilo. A potom v lete sme hrali na Glastonbury, čo je pre anglické kapely skutočne veľmi veľká vec. Úprimne povedané, je to náš najväčší festival. Dnes už sa dá považovať za národnú inštitúciu. A že sme tam odohrali skvelý koncert! Dokonca bol v priamom prenose vysielaný v celonárodnej televízii BBC. Obzrel som sa tam na javisku okolo seba, videl tých chalanov, s ktorými hrám už 30 rokov a bol to skutočne skvelý pocit, ktorý pokračuje ďalej.
To je milé. To je taký pocit, ako byť zamilovaný, nie? Keď to funguje, tak je to úplne skvelé, no keď nie, tak je to až hrozné.
Je to skôr ako žiť v manželstve, než byť zamilovaný, čo sa ale vzájomne nevylučuje.
Celý rozhovor s Rogerom na macsales.com