Rozhovor s The Cure pre americký magazín Creem, ktorý kapela poskytla počas new yorkskej zástávky (23-24.07.1981) na americkej časti Picture Tour.
V knihe pre deti, „The Last Battle“, opísal C.S. Lewis nebo ako miesto, kde všetky zloby zanikli a dobré veci trvajú naveky. Presný opak sveta, v ktorom žijú The Cure. Tí pochádzajú z juhu Anglicka, zo Sussexu, krajiny, kde bol nádherný vidiek spustošený priemyslom a každá zmena viedla len k horšiemu, teda hlavne od konca poslednej svetovej vojny. Toto prostredie sa prejavilo aj na The Cure: je to evidentné z emotívneho obsahu ich hudby, z neustále rastúvej náladovosti kapely, ako aj z pozadia všetkých ich troch albumov. Všetci tam stále žijú, no ja som sa s nimi stretol, kde inde, ako na Manhattane. The Cure sa tu zastavili kvôli vystúpeniu v klube The Ritz a rovnako poskytli niekoľko rozhovorov pre médiá, v rámci propagácie ich posledného albumu „Faith“. Nakoniec som sa s nimi stretol v kancelárii vydavateľstva A&M Records.
„Nakoniec“ som uviedol hlavne preto, že ma nechali čakať celé dve hodiny. Chlapík z Trouser Press to dokonca vzdal, rovnako ako prispievateľ z College Media Journal a dokonca aj koordinátorka turné, Annette Monaco odišla na obed. Ale počkať … čo do pekla, hovorím si, pivo je tu zdarma, aj tak nemám nič lepšie na práci a ja si na The Cure chcem naozaj počkať. Zbožňujem ich od vydania ich debutové singla, „Killing An Arab“, sledoval som ich prekvapivý prepad na popovom poli so singlom „Boys Don´t Cry“ a ešte prekvapivejší úspech singla „A Forest“. The Cure strávili väčšinu svojej deterajšej kariéry na správnom mieste v nesprávnom čase. Boli popovo citliví, keď mali stáť na čele vzbury, venovali sa art-rocku, keď od nich chceli, aby šli v stopách Georgea Clintona, jednoducho fungujú na okraji rockového spektra. Trojka zostala v hudobnom biznise, ktorý si vyžaduje viac než len obyčajné laškovanie, nekompromisná.
Tí traja imaginárni chalani nakoniec prichádzajú v sprievode ospravedlnení, koženných vecí, rozmazaných očných šmyniek a estetiky Justa Willama. Robert Smith, vokalista a gitarista sa snažil ospravedlniť meškanie: „Z Londýna sme prileteli v noci a rozhodli sme sa ešte obhliadnúť si The Ritz.“ Nasledovali slová o tom, ako sa stále snažia dať dohromady a pritom stačilo len povedať, že sú po opici a spamätávajú sa z časového posunu. Všetci traja dnes teda pijú len vodu Perrier. Bubeník Lawrence Tolhurst mi ponúka iné vysvetlenie: „Jediný dôvod, prečo sme sa vrátili do New Yorku je ten, že sme si chceli kúpiť poriadne žuvačky.“ No zbohom, súdiac podľa ich hudby som čakal, že budú vážni. To bude fakt len o zábave?
Robert: „Veď hranie hudby je predsa zábava. Tu nejde o nejakú voľbu, je to jednoducho prirodzený proces. Jednoducho sa tak stalo, že sme napísali tieto skladby. Kopec kapiel hrá samé veselé piesne, počúvali sme ich a nie je to nič pre nás. Chýbajú v nich emócie, ktoré vnímame, keď komponujeme. K našim silným emóciam patrí zúfalstvo a podobne.“
Robert sa odmlčí a slovo si zoberie bassgitarista Simon Gallup: „Nie je to však o tom, že by sme po celý čas boli depresívni, mali samovražedné sklony a podobne.“
Na moju letmú poznámku o tom, že aktuálny nákup obrieho zvukového systému a takmer umelecký (veľmi blízky štýlu Pink Floyd) zvuk albumu „Faith“ môže u ľudí spochybniť ich pôžitkárstvo, som dostal bleskovú odpoveď: „neexistuje niečo ako pôžitkárstvo“.
„Nie je to pôžitkárstve.“
„A vôbec, ako by ste definovali pôžitkárstvo?“ posmešne zareaguje Robert. „Podľa mňa je to niečo spiatočnícke. V mojom ponímaní si za tým ľudia predstavia akési zbytočné gitarové sóla. Ted Nugent – on je pôžitkár, pretože on také niečo urobil v minulosti už veľakrát. Je to všetko len opakovanie.“
„A tá vec so zvukovým systémom, viete, ono je to asi tak, že načo by sme zabíjali čas koncertovaním, ak sa nám má PA systém každú chvíľu pokašlať? Chceme, aby nás ľudia počúvali presne tak, ako my chceme, aby nás počúvali a práve preto sme sa rozhodli zaobstarať si lepšie technické vybavenie.“
Z pôvodnej kapely z roku 1978 zostali v The Cure len Lol a Robert. A práve Robert je veľmi priamy, pokiaľ ide o názor na ich niekdajšiu produkciu. Debutový album, „Three Imaginary Boys“ dnes vníma ako „príšerný, banálny derivát.“ No zároveň tvrdí, že ani aktuálny materiál nie je dokonalý.
„Niekedy jednoducho našim skladbám nevenujeme dostatok času. To bol hlavne problém albumu „Seventeen Seconds“. Nahrali sme ho za 13 dní a tú zhustenosť aj cítiť. V niektorých skladbách je to až očividné. No je to veľmi klaustrofobický album.“
Na minuloročnom turné po Európe si kapela vyberala predskokanov zo zoznamu 160-tich kapiel. Všetky vybrané kapely si to podla nich zaslúžili. V tomto roku odohrali 10 koncertov v Holandsku v cirkusovom šapitó. Namiesto predkapely však v úvode koncertu premietali čiernobiely animovaný film: „Zvuky a tvary, ktoré sú vlastne takisto kapelou.“ K filmu nahrali vlastný soundtrack, čím vlastne vzdali poklonu Enovej atmosférickej produkcii.
„Prinútilo nás to premýšľať o zvuku. Film vytvára atmosféru, v ktorej môžeme zhodnotiť stav publika a postupne na tom stavať. Niekedy je to príšerné, niekedy absolútne skvelé, ale zakaždým zaujímavé.“
Po prvom vypočutí albumu „Faith“ mi prišiel hrozný, no postupne vo mne akoby rástol. Simon: „Viete, som tu v New Yorku, poskytujem rozhovor na podporu nového albumu. Prídeme mi to až hlúpe. „Faith“ je len ďalší album, je na Vás, či si ho vypočujete. No má veľmi špecifickú atmosféru. Nejde o album, v ktorom sa miešajú rôzne štýly, ale tým vlastne sám seba ospravedlňuje. Ak Vám príde nudný, tak mi príde zbytočné presviedčať Vás o opaku. Hudobné periodiká sa neustále snažia tlačiť do súťaže, porovnávania, v štýle buď -alebo. My to takto nevnímame, samotnou podstatou je totiž rozmanitosť. My poskytujeme zábavu, ktorá nevyžaduje nejakú reakciu, chceme Vás iba stimulovať.“
Rozhovor skončil a The Cure majú pred sebou ešte fotografovanie pri pokladni. Flákam sa cestou domov, nie som si istý The Cure, ale stále im verím. A možno som si toto všetko vlastne len vymyslel …
zdroj: Rock NYC