Rozhovor s Robertom, ktorý poskytol v rámci sólového promo turné po Spojených štátoch, ku kompilácii „Standing On A Beach“, krátko pred letným turné kapely.
Akú najzištnejšiu vec, typickú pre popovú kapelu, The Cure doteraz urobili?
RS: Túto, bez debaty. Toto je môj úplne prvý promo výlet, a môj posledný.
Skutočne ma veľmi prekvapilo, keď som zistil, že The Cure majú rozbehnutú servisnú a PR firmu …
To sú najatí ľudia, myslím, vydavateľstvom Fiction, alebo sa o to postatala Elektra, to fakt neviem, ani som sa ich na to nepýtal. Média sú jedna z oblastí, ktorú som sa ani neunúval mať pod kontrolou, nakoľko najjednoduchšia vec ako niečo kontrolovať je cez moju ochotu vôbec niečo robiť. Ale, oni samozrejme od nás chcú, aby sme boli v Amerike čo najviac na očiach. Dal som sa na toto iba preto, že na mňa naliehali, že bude fájn, ak ľudia v Amerike zistia, že sme prístupní, že tak na nás zmenia ľudia názor a viac si nás obľúbia. Keď poskytujem rozhovor, je to obyčajne tak, že ak to ľudí zaujíma, tak sa vlastne dostanú k pohľadu The Cure na to, čo The Cure vlastne robia, čo sa inak nemajú šancu dozvedieť. Ale celá tá predstava osobnostného kultu je mi nepríjemná. Nemyslím si, že pri poskytovaní rozhovorov pôsobím zaujímavo, nakoľko mi nie je veľmi príjemné, keď mi niekto pokladá otázky. Konverzáciu ako takú mám veľmi rád, ale poskytovanie rozhovorov skutočne veľmi nemusím.
Dôvod, prečo som s týmto súhlasil je ten, že tunajší ľudia si našu existenciu stále neuvedomujú. Takže, ak ľudia nevedia, že je tu ďalšia možnosť, príde mi až paradoxné, keď by som sa sťažoval, že ľudia The Cure nemajú radi. Takže, toto je pokus, ako nás zviditeľniť na určité časové obdobie a ľudia sa tak môžu rozhodnúť, či sa im páčime alebo nie.
Je v pohode, ak sa im nepáčime a nijakým spôsobom to neovplyvní naše ďalšie fungovanie, ale aspoň si budú vedomí, že existujeme. Amerika je v tomto inak zvláštna: aby Vás ľudia registrovali, musíte urobiť niečo, čím sa dostanete do médií. V Anglicku to takto nefunguje. V Anglicku sa veci dejú celý týždeň, kdežte v Amerike to funguje ako monolit, ako obrovská mašina a vy sa musíte dostať do jej útrob.
Ja si túto pozornosť inak vôbec neužívam, no zdá sa nevyhnutná. Jasné, že som so sebou mohol zobrať celú kapelu, ale to už by bolo dosť nákladné a okrem toho, oni by sa aj tak len poflakovali po vonku, na všetko kašlali a ja by som aj tak musel všetky rozhovory poskytovať sám.
Elektra je už štvrtým americkým vydavateľom nahrávok The Cure. Máš pocit, že nahrávacím spoločnostiam sa spolupráca s Vami javí ako komplikovaná?
My nie sme komplikovaní zámerne, sme komplikovaní z osobných dôvodov. Rozhodne nechcem, aby sa okolo nás tvorili nejaké mýty, kde všetko pôsobí hviezdne a všetci sa skvele bavia. Nechcem, aby The Cure boli tovarom, pretože by z nás vyprchalo všetko to, pre čo majú ľudia The Cure radi. Nechcem byť súčasťou davu, ktorí ide všade a robí všetko, len preto, aby boli na výslní.
Nahrávacie spoločnosti nechápu, že nechcem stráviť tri mesiace na turné po Amerike, pretože by som si to vôbec neužil.
My za svoje úsilie nabažíme po konkrétnych odmenách. Aký má zmysel byť bohatý, keď strácate pocit radosti, veď nakoniec, či bohatý alebo chudobný, aj tak raz zomriete. My sa snažíme, aby sme z toho, čo robíme, mali skutočnú radosť, bez akýchkoľvek kompromisov – u nás rozhodne nepadajú otázky typu „prečo to vôbec, do prdele, robím?“.
Bohužiaľ, tie nahrávacie spoločnosti sú tu primárne kvôli peniazom a pre našu mentalitu nemajú absolútne žiadne pochopenie. My sme sa jednoducho vydali našou veselou cestou a niekedy sa ľudia snažia jednoducho na nás zarobiť. Inokedy to s nami zasa vzdajú, vyrazia nás a hľadajú iných, na ktorých sa pokúsia zarobiť.
Vnímaš to ako vzorec na pokračovanie? Nájdu vôbec The Cure v Spojených štátoch vhodné vydavateľstvo?
To ja neviem. To závisí od toho, či sú v Elektre pripravení nás akceptovať takých, akí sme. Zabil som veľa času vysvetlovaním, prečo robíme veci tak ako robíme a že môžu očakávať, že im budeme po ceste klásť prekážky. Ak by sme v Amerike predali aj 10 miliónov nahrávok, tak by som nebol o nič šťastnejší, resp. by som nebol nešťastný, ale nemyslím si, že sa to niekedy stane, nakoľko nie som ochotný pre niečo také obetovať svoj čas. Ak nás Elektra bude ochotná akceptovať a nebudú na nás tlačiť, tak myslím, že budú spokojní. Dúfam, že si nemyslia, že to dosiahneme ohromný úspech a nebudú to považovať za to najdôležitejšie.
Myslím, že sme si vybudovali publikum, ktoré nás počúva a nevnímajú nás ako kapelu, ktorá sa snaží na veciach zarobiť. Ak by to bolo na mne, tak by The Cure len existovali. Ale, namiesto toho ľudia musia platiť, aby nás mohli vidieť a celé to prerastá do príšerne monštruóznej záležitosti, tak ako to už v hudobnom biznise chodí.
Myslím, že ľudia v Amerike majú predpojatú predstavu, že ak ste v kapele, tak musíte byť úspešný, nech už to stojí čokoľvek, za akýchkoľvek podmienok. Pre nás ale nič také neplatí. Naše publikum je široké, sme čoraz populárnejší, ale z nevysvetliteľných dôvodov. Neviem, prečo nás má publikum dnes radšej, než tomu bolo pred piatimi rokmi. Možno produkujeme prístupnejšiu hudbu. Možno produkujeme lepšiu hudbu. A možno prídeme ľuďom zábavní.
The Cure je iba zábava pre ľudí, ktorí majú rovnaký vkus ako my. Je to len iná možnosť, skutočne, podobne ako v prípade New Order, Echo And The Bunnymen a The Cocteau Twins. Tieto kapely počúvam. Rozhodne nepočúvam veci ako Howard Jones, či Van Halen, či čokoľvek, čo je v súčasnosti populárne – nie preto, že sú populárni, ale preto, že môj vkus sa nezhoduje s vkusom väčšiny. Nie je to nič vykonštruované, jednoducho mám taký vkus – neznášam predstavu hudobného snobstva, ako aj to, že by som mal znevažovať ľudí, ktorí majú radi iné vec, než mám rád ja.
Naše nahrávky sú pre nás hlavne o zábave. Nikdy by sme niečo nevytvorili špeciálne pre hudobný trh, hoci nám neustále vravia, že by sme mali. Príležitostí za tie roky bolo niekoľko, z času na čas sme jednoducho mohli pokračovať v niečom prelomovom a upevniť tak náš úspech, prípadne na tom trblietavom rebríku slávy postúpiť zasa o čosi vyššie. Ale v samotnej podstate je to strata času, pretože nakoniec sa v tom len stratíte.
Naše dlhé trvanie na scéne má len jediný dôvod, a to je, že si robíme čo chceme. Je to veľmi šťastné a myslím, že ľudia, ktorí sú s nami celé tie roky uznávajú akúsi … integritu, resp. určitý postoj k tomu, čo robíme, čo je zároveň v rozpore s myšlienkou, že by sme mali predávať viac nahrávok, aby sme mohli byť ešte väčší.
Nakoniec, je to zbytočné. Mohli by ste zabíjať čas trápením sa nápadmi, ako by ešte úspešnejší, namiesto toho, aby ste si užívali úspech, ktorý máte. Nikdy by ma nenapadlo, že by sme mohli mať väčší úspech, než ten, ktorý už máme. Teda, jasné, že som o tom premýšľal. Pomyslel som si, „Tak, budeme skutočne obrovská kapela, pretože produkujeme skutočne dobré nahrávky.“ No a keď sme vydali album „Seventeen Seconds“, ktorému sa až tak nedarilo, tak som sa len utvrdil v tom, že veci sa nikdy nebudú vyvíjať podľa mojich predstáv. Od toho momentu som sa len tešil, že máme nejaké publikum.
Zakaždým, keď sa tu objavíme, tak je naše publikum väčšie a iné svojou povahou. To je myslím dobrá vec, pretože by som nechcel zostať navždy s tým istým publikom. Vďaka singlom ako „Let´s Go To Bed“, „The Lovecats“, či „InBetween Days“ sme pritiahli viac popovo orientované publikum. Takisto sme si však udržali aj to tvrdé fanúšikovské jadro, ľudí, ktorí sledujú, čo sa u nás varí.
Je vydanie kompilácie „Standing On A Beach“ serióznym dokladom histórie The Cure alebo účelovým obchodným krokom?
V podstate sme boli k tomu dotlačení, skutočne, nakoľko Fiction distribuuje svoje diela v Európe cez Polydor a táto zmluva končí. Ak by sme sa rozhodli s nimi zmluvu nepredĺžiť, okamžite by vydali nejaký veľký balík Cure nahrávok, pretože na také niečo by mali podľa zmluvy nárok počas jedného ďalšieho roka. Ak by to urobili, tak by sme do obsahu nemohli zasahovať, ani do kvality zvuku a podobne. Keďže by sme s takýmto niečím nesúhlasili, tak sme dali dohromady vlastnú singlovú kompiláciu.
Takisto, posledný polrok bol z mnohých dôvodov akýsi retrospektívny. Za ten čas som kompiloval video, dokončoval knihu o prvej dekáde fungovania The Cure, takže zbierka singlov je akýsi logický tretí diel skladačky. Jednoducho, ak o ňu majú ľudia záujem, tak tu jednoducho je. Je fakt, že znovuvydaním singla „Boys Don´t Cry“ sme u niektorých ľudí vyvolali menšie obavy. K pôvodnému singlu sme nikdy video nevydali, takže v tej video chronológii vznikla akási medzera. Ale ja som k tej skladbe chcel video natočiť aj tak a prišlo mi fájn vydať ju aj na singly, ako nejakú správu, že singlová kompilácia je vonku.
Zakomponovali sme do videa aj Micheala Dempsyho, pôvodného bassáka The Cure, len ľudia zareagovali, „Toto predsa nemôžete. Ľudia v Amerike si budú myslieť, že ste opäť len trio.“ Lenže ja som si myslel, že dôraz treba klásť na skutočnosť, že existujú rôzne zostavy The Cure, ako aj rôzne štýly našej kapely, a že sa to posunulo do polohy, ktorá je dnes.