Rozhovor s Robertom, ktorý poskytol v rámci sólového promo turné po Spojených štátoch, ku kompilácii „Standing On A Beach“, krátko pred letným turné.
Boli tie zmeny v obsadení a v štýle vecou okolností, imidžu alebo umeleckej nevyhnutnosti?
Ono, aj keď to na papieri pôsobí tak, že tých zmien bolo veľa, v skutočnosti tomu tak nebolo. Z The Cure v skutočnosti odišli, doposiaľ, len štyria ľudia a s troma z nich sa celkom pravidelne dodnes stretávam. Jediný, koho som od odchodu nevidel, je Andy Anderson. Porl pôsobil v kapele v období, kedy sme ešte nemali nič vydané, neskôr od nás odišiel a dnes je už takmer tri a pol roka s nami opäť. Simon s nami hral celé tri roky, potom sa na dva roky stratil a už dva roky s nami hrá opäť. Jediný, koho môžete skutočne považovať za nového člena je Boris, a aj ten s nami hrá už takmer dva roky. A okrem toho, to nie je o tom, že by som tych ľudí z kapely vyhodil, to si skôr oni vybrali, že v The Cure už byť nechcú, že ich to jednoducho neteší. Napr. taký Matthieu (Hartley). Ten po albume „Seventeen Seconds“ od nás odišiel preto, že sa mu nepáčila atmosféra nových skladieb, rovnako ako aj dôraz, ktorý sme kládli na album „Faith“. Mal pocit, že sa to všetko stáva príliš depresívnym a že by mu to po mentálnej stránke mohlo uškodiť, tak radšej kapelu opustil. Stále sme s ním v kontakte.
V súvislosti s budúcim albumom chcem niečo v štýle Metal Machine Music, kdežto Porl sa dožaduje hudby v štýle tibetských mníchov, takže je možné očakávať rozkol v názoroch a kto vie, možno sa Porl rozhodne kapelu opustiť. Alebo možno zostane a povie, „v poriadku, uvidíme, čo z toho vznikne.“ Myslím, že ak by sa ostatní štyria dožadovali niečoho úplne iného, než chcem ja, musel by som o mojej pozícii v kapele opäť premýšľať, ale rozhodne by som neopustil The Cure len preto, že oni nechcú robiť to, čo chcem robiť ja.
Naposledy si The Cure dopriali spoločnú dovolenku v Benátkach. Nepoznám žiadnu inú kapelu, ktorá by niečo podobné robila, ale my si vzájomnú spoločnosť užívame a vieme sa do nekonečna rozprávať o čomkoľvek.
Myslíš, že táto verzia The Cure vydrží do nekonečna?
Dúfam, rád by som s nimi zostal navždy. Dokonca sme už začali nahrávať demo snímky skladieb pre ďalší album. Jediné tohtoročné turné máme naplánované na júl, po Spojených štátoch a Kanade, no a potom nás do konca roka čaká ešte zopár festivalov. Ďalší rok rozhodne nebude o nekonečnom cestovaní. Nechcem opäť uviaznúť v tejto pasci, pretože by to mohlo spôsobiť koniec kapely. Ak sa na tomto turné nič dramatické nestane, teda, že niekomu kompletne neprepne, tak som si istý, že v tejto zostave nahráme aj ďalší album. Takéto niečo sa samozrejme nedá predvídať, ale tak, ako nám to môže fungovať celých 10 rokov, môže to kľudne fungovať len 10 dní.
Sme taká veľmi prchká zmeska ľudí. So Simonom mám také veľmi búrlivé kamarátstvo, teda tak to o nás tvrdia, ale myslím, že dnes to zvládame lepšie, pretože sme o kus starší. Už si tak veľa o sebe nemyslíme, takže ak náhodou niekto niekoho udrie, to odpustenie dnes prichádza omnoho rýchlejšie a jednoduchšie. V časoch, keď bol Simon prvýkrát v kapele, by nejaký buchnát skončil odvetou, po ktorej by však prišla odveta ďalšia, až by z toho bola totálna „vojna“.
Myslím, že Boris funguje v kapele ako upokojujúci prvok. Je to ale hlavne skvelý bubeník, ale nerád premýšľa ako bubeník; premýšľa viac hudobne. Myslím, že v The Cure sa cíti skutočne ako doma a sme zároveň prvá kapela, kde má pocit, že niečím skutočne k tvorbe prispieva. Má svoje slovo nielen pokiaľ ide o bicie, ale aj pokiaľ ide o obsah a štýl skladby. Je skvelé mať v kapele niekoho, akým je on, nakoľko pozícia bubeníka býva vo všeobecnosti v kapele nezaujímavá.
Vyčítali Ti niekedy ostatní pozíciu lídra?
Jediný, kto ma v tejto pozícii kedy neznášal som bol ja. Ostatní sú od zodpovedností oslobodení, vrátanie poskytovania rozhovorov, či samotnej reprezentácie. Všetko, čo sa týka imidžu The Cure, ako to bude všetko fungovať, kompilovanie videa, zvuk singlov, to všetko mám na starosti ja a ostatní na to kašlú a oddychujú. Absolútne nič mi nezávidia a myslím, že sú vo svojich pozíciách absolútne spokojní. Moja pozícia lídra ich štve iba keď spolu pracujeme na skladbách, alebo nacvičujeme alebo keď sa bavíme o tom, ako to bude vyzerať na pódiu počas koncertu, to musia jednoducho prispievať všetci. Ale keď sme všetci piati spolu, je to o skutočnej demokracii. Po textovej stránke to mám samozrejme pod kontrolou ja, pretože ja tie piesne spievam a ostatní toto plne chápu. Po hudobnej stránke, ak niekto niečo navrhne, tak to vyskúšame. Ak traja z nás majú pocit, že je to dobré a ja som jeden z dvoch, kto nesúhlasí, tak môj hlas sa ráta za dva, dôjde k patovej situácii a vyskúša sa moja voľba.
Ale rozhodne to nie je ako u Briana Ferryho, či Davida Bowieho, že by som povedal, „chcem, aby ste urobili toto a tak to urobte,“ to by ma jednoducho ostatní poslali do hája a k tomu by som to od nich aj očakával.
Nestáva sa to však pre The Cure príťažou?
Z času na čas áno, tu a tam mám toho už plné zuby a to bol presne ten dôvod, pretože so sa svojho času pridal k The Banshees. Mal som už plné zuby neustálych obáv o to, čomu som sa celý čas venoval. Tak som sa pridal k The Banshees, ako gitarista, so Siouxsie a Severinom som to všetko prebral, odmietol som poskytovať rozhovory a len som vždy dodal, „Prečo sa so mnou chcete rozprávať, veď ja len hrám na gitare“. Takto som fungoval asi rok a pol, až som zistil, že mi chýba ten pocit kontroly nad tým, ako sú The Banshees prezentovaní.
Pobytom v The Banshees som mal možnosť zistiť, ako sa iní ľudia vyrovnávajú s faktom, že sú ústrednou postavou kapely. Mohol som sledovať Siouxsie ako sa správala s The Banshees na verejnosti a ako, keď sme boli spolu len my štyria. Vypozoroval som v tom období toho veľmi veľa a nakoniec som sa rozhodol, že nechcem byť druhým hlasom v pozadí. Nič iné my však vtedy nezostávalo, pretože som sa im úplne nezaviazal. Nikdy som nepovedal, „Tak, a teraz som Banshee“, od začiatku bolo totiž všetkým jasné, že ak raz budem na to pripravený, tak od nich odídem. Bolo to pre mňa akési obdobie rekovalencie.
Keď si sa v tom období pripojil k The Banshees, mal si záujem The Cure niekedy reštartovať alebo si bol rozhodnutý poslať kapelu na smetisko dejín?
Po vydaní singla „Let´s Go To Bed“, kedy som už začínal hrať s The Banshees, som s The Cure nemal žiadne plány. Ale ak by som sa aj do niečoho, mimo The Banshees pustil, zrejme by to bolo pod názvom The Cure alebo Robert Smith, ex-Cure. Je to len názov, v ničom nás neobmedzuje. Mal som pocit, že v kontexte The Cure som schopný urobiť čokoľvek, necítil som tam žiadne obmedzenia. Kľudne som mohol povedať, „tak, a na ďalšom turné sa k nám pridá 15-členný spevácky zbor“. Ľudia by sa isto pýtali, „Čo to pekla chcú The Cure robiť na turné so spevácky zborom?“ My by sme len zareagovali, „no a prečo nie?“.
Takže myšlienkou, či by som nemal The Cure úplne stopnúť, som sa vôbec nezaoberal. Kapela vtedy samozrejme neexistovala, ale jej názov tu stále bol, nakoniec, veď sme stále predávali nahrávky, ktoré sme predtým nahrali. Lawrence odišiel do Francúzska a produkoval nahrávky niekoľkých kapiel, hlavne preto, že som mu na rovinu povedal, že sa jednoducho nechcem venovať ničomu. Neskôr som mu zavolal a povedal mu, že chcem nahrať elektronickú EP a tak sme nahrali „The Walk“. A to ma zasa vrátilo do prúdu myšlienok. V Anglicku sme odohrali niekoľko vystúpení a v čase singla „The Love Cats“ sme vyrazili na turné do Ameriky, spolu s Philom Thornalleym a Andym Andersonom. A tak sa veci dali opäť do pohybu – uvedomil som si, ako veľmi mi chýba pozícia speváka.