Nedeľné vydanie britských novín The Times prinieslo prepis online rozhovoru medzi Lauren z Chvrches, Robertom Smithom a reportérom Jonathanom Deanom. Príjemne vedená diskusia, v ktorej odznelo aj niečo viac, než sa do článku zmestilo.
Minulý týždeň som absolvoval dlhý, no príjemný online rozhovor s Robertom Smithom z The Cure a Lauren Mayberry, speváčkou z Chvrches. Nie, že by takýto rozhovor nik skutočne nečakal, ale šokovo zapôsobila aj ich spolupráca na novom singly Chvrches, „How Not To Drown“. Mayberry (33), pôvodom zo Škótska, dnes žije v LA, sa mi na obrazovske objavila pred veľkým žltým kvetom. Smith (62), žije stále v Crawley, na južnom pobreží Anglicka, sa zasa objavil s typickým účesom, očnými šmynkami a samozrejme zatiahnutými závesmi, ktoré bránili preniknúť dennému svetlu. The Cure pred troma rokmi oslávili 40 rokov. Má Smith nejakú radu, ako by mohli rovnako dlho fungovať Chvrches?
„To už budeme isto po smrti,“ zasmeje sa Lauren. „Presne to ma napadlo,“ dodá s úsmevom Smith. „Teda, nie, že by ste mali zomrieť,“ rýchle to napraví. „Ale, nie je v tom žiadne tajomstvo. Dnes sa mi to už hovorí ľahko, ale v mladosti si som myslel, že radšej veci pokazím vlastným pričinením, než sa vyšplhať k úspechu po chrbáte niekoho iného a dodnes sa toho držím. Samozrejme, že Vám to nezaručí dlhovekosť, ale vždy to má cenu a je to omnoho dôležitejšie, než mať za sebou dlhú kariéru a mať pocit, že to za veľa nestálo.“
„How Not To Drown“ je singel z chystaného štvrtého štúdiového albumu Chvrches, „Screen Violence“. „Je divné o Tebe rozprávať Robert, keď sa takto vidíme,“ povie Lauren. „Ale skutočnosť, že si s nami spieval našu skladbu a neposlal si nám ju spať označenú červeným „príšerná metafora“, to nás veľmi potešilo.“
Lauren dodá, že jej priateľ tvrdí, že žiaden z jej obľúbených spevákov nevie spievať. Smithom to očividne mykne, „Čože? Vraz mu jednu!“ Keď Smith povie, že Chvrches bežne počúva, nedá sa nevšimnúť, ako Lauren úpenlivo skrýva svoje nadšenie. Keď bola ešte v puberte, sadla na bus do Stirlingu, len aby si mohla ísť kúpiť nejaké cd od The Cure. „Rozhodne nie je pre mňa na škodu, že stále miluješ hudbu,“ dodala s radosťou.
Ich spoluprácu možno opísať ako explóziu basov a syntezátorov s textom o tom, ako sa Lauren cíti ohromená: celkom vystihujú stav, kedy sa väčšina z nás cíti … ohromená. „Niekto z okolia kapely nám povedal, že rádiá nebudú hrať depresívne skladby, nakoľko všetci sú už v depresii,“ povedala Lauren. „Pomyslela som si, Bože, tak to sa Vám nebude páčiť ani album. Ale na druhej strane mi ten názor prišiel ako hlúpy. Ja sama som v minulom roku nepočúvala žiadnu „párty“ hudbu.“
„Ak sa s niekým rozprávaš a máš nejaký problém, tak predsa neočakávaš, že Ti bude rozprávať vtipy,“ zapojí sa Robert do debaty. Má inak úžasný talent na nezvratné vyhlásenia. „Sú jednoducho chvíle, keď sa skutočne nepotrebuješ smiať a ja som sa s mojou kapelou vždy snažil o to, že keď mám pocit a chuť púšťať sa do neveselých záležitostí, tak na just zahráme tie veselé. Je to len o tom, ako sa cítim v rôznych obdobiach môjho života. Nikdy som o veciach, ktorým sa venujeme, nepremýšľal v zmysle kariéry a myslím, že by bolo pre mňa neuveriteľne náročné byť umelcom, ktorý by mal zapadnúť do nejakej kategórie, či štýlu. Keď ste mladý a dospievate, tak si myslíte „dúfam, že sa mi to nikdy nestane“. A presne toto bolo mojou hnacou silou – mal som pred sebou obraz osobnosti, ktorou sa nechcem stať, no pritom som nemal ani poňatia o tom, kým chcem vlastne byť.“
Keď Chvrches komponujú, tak Iain Cook a Martin Doherty pripravia pre Lauren hudobný podmaz, ku ktorému ona napíše príbeh, či text. Robert je týmto spôsobom práce fascinovaný, teda napasovaním textu do hudby niekoho iného. Prirovnáva to k Tin Pan Alley.
Zmenil sa jeho vlastný skladateľský proces? „Spomaľuje sa!“ a hlasno sa zasmeje. The Cure majú za sebou 13 štúdiových albumov, vrátanie oslavných diel ako „Pornography“ a Disintegration“, ako aj niekoľko veľkých hitov ako „Friday I´m In Love“, či „Close To Me“. Rozpracovaný maju 14-ty album, ale toto vyhlasujú už niekoľko posledných rokov.
„Musím priznať,“ poznamenal Robert so smútkom, „že som pri týchto nových nahrávkach zápasil s textami viac, ako kedykoľvek predtým. Nahrali sme viac ako 20 skladieb a ja som nenapísal jediný text. Teda, napísal som ich veľa, ale potom som si ich prečítal a pomyslel si, ‚je to odpad‘. Problém je v tom, že som začal kritizovať sám seba, pomyslel som si, ‚koho už len toto bude zaujímať?‘. No, nie je to bohviečo. Počúval som tie skladby, pomyslel si, že to je to najlepšie, čo táto kapela nahrala a moje texty sú samé kecy.“
„Minulý rok som to už vzdal. Povedal som si, ‚nedokážem to. Ale ešte stále to môžu byť všetko vydarené inštrumentálky‘. Ale tento rok som sa k tomu vrátil. Minulý rok bol z mnohých dôvodov zložitý, nie iba kvôli pandémii, ale to, čo som napísal tento rok, to som si doslova až užíval.“
Ale stále je to boj. „Napíšete niekoľko skladieb a, úprimne, zistíte, že sa opakujete,“ prizná Robert. „O koľkých veciach sa dá vlastne písať? Vždy je to tak sedem príbehov alebo tak nejak? Snažíte sa pre to nájsť vždy iné slová, vymyká sa to potom normálnemu jazyku a vyznie to príšerne. Lenže ja chcem spievať tak, akoby som rozprával a chcem, aby bol môj slovník zrozumiteľný a tak som si povedal, ‚Tak vložím do skladby „vlnenie“.‘ A tak som sa o to pokúsil. A potom mi napadlo, ‚Vôbec nespievaš, akoby si sa pondiato „vlnil“‚.“
Robert je nesmierne príjemný spoločník. V jednu chvíľu sme sa museli opätovne pripojiť, za čo sa ospravedlnil, pretože skúša „tú bluetooth-ovú vec do uší za 10 libier“. Rockové hviezdy vnímame na pódiu ako ikony. Ale je v tom niečo viac, než len hranie sa s lacnými hračkami. On sa jednoducho rád rozpráva a neskrýva pri tom humor a vlastnú zraniteľnosť. „Nové skladby The Cure sú veľmi emotívne,“ dodal Robert. „Ide o 10 rokov života vyextrahovaných do niekoľkých hodín intenzívneho materiálu. Nemyslím si, že niekedy ešte niečo nahráme.“
Pri zmienke o Glastonbury, kde v roku 2019 vystúpili The Cure ako nedeľní headlineri, len poznamená, „No áno, uzatvárali sme Glastonbury.“ Ale hneď na to zaspomína na festival v Miami, kde vystupovali pár rokov dozadu. „Bolo to niečo príšerné. 100 000 ľudí tam skandovalo „Tiesto!“.“ Tiesto je DJ.
Keď som sa ho spýtal, či nové texty budú reflektovať aj na zvláštnosti lockdownu, odpovedal: „Ja sa s nikým nevídam tak či tak!“ A za tým hneď objasnil, že vie, že on to mal v podstate jednoduché. Mal svoj vlastný priestor. A to je pre spokojnosť kľúčová vec. No a Robert, keď dáme skladateľstvo bokom, sa zdá byť absolútne spokojný. Je to šťastný muž známy vďaka smutný skladbám, ktoré definovali konkrétne obdobia.
Chvrches majú ďalšiu novú skladbu, „Good Girls“, v ktorej sa spieva: „Likvidovať svoje idoly je fuška / a je to hlavne poondiata nuda“. Je to o umelcoch, ktorí robia odsúdeniahodné veci a Lauren to spomínala už predtým. V jednej diskusíí raz s humorom požadovala „jedného normálneho bieleho chlapa v kapele.“
„No, Robert je taký jednorožec,“ uškrnie sa Lauren. „Jednorožec, ktorý neurobil nič hrozné, myslím tým bulvárnym spôsobom.“ Robert pôsobí rozpačito. Lauren sa raz pohádala v pube s kamarátom, ktorý chcel počúvať jedného nemenovaného speváka po tom, čo média o ňom odhalili určité indiskrétnosti. „Je ale každého vec, či vyčlením umelca z umenia,“ povie. „Ale mám pocit, že príliš veľa času trávime diskusiami o mužoch, ktorí sklamali, než o čomkoľvek inom. Ľudí štvú viac obyčajní ľudia, keď na nich dokážu poukázať „nie je to násilník?“, než by tak poukázali na umelca, ktorý im inak zlomil srdce, keď urobil toto, či tamto.“
Robert sa teda Lauren spýtal, či dokáže oddeliť umenie od umelca, na čo odpovedala, že ak je niekto textár, tak jej to príde o niečo zložitejšie, pretože oni vytvárajú svet, do ktorého sme vlastne pozývaní. „Koho už len zaujíma, čo robí bubeník!“ zasmeje sa Robert. „Na druhej strane,“ dodáva Lauren, „ľudia nemusia napĺňať moje štandardy.“ A diskusia pokračuje.
„Mne príde zložité oddeľovať umelca od umenia,“ prizná sa Smith. „Ale najlepší spôsob je asi vyhýbať sa internetu. Nakoniec Vás sklame takmer každý a je naozaj zložité vyrovnať sa s idolmi, ktorých život a fungovanie stojí na hlinených nohách.“ Urobí pauzu a dodá, „Kým nezomrú?“
Robert a Lauren žijú vo veľmi odlišných svetoch popovej hudby. Už od začiatku fungovania Chvrches je Lauren takmer neustále online, napísala dokonca veľmi silný článok o odpore k ženám v popovom svete, využíva Internet na kontakt s fanúšikmi a zvádza na ňom boje. Na druhej strane, Robert dodnes nevlastní ani smartphone. Zaspomína na predinternetové časy. Na ich prvom turné po Novom Zélande sa medzi sebou v kapele pobili a podľa toho vyzerala aj ich hotelová izba. Samozrejme sa o tom zmienili v novinách Daily Mail a keď sa vrátil domov, tak mu tú udalosť rodičia pripomenuli.
„Aby si Vás kedysi noviny všimli, museli ste vytvoriť niečo skutočne hodnotné. K dispozícii bol obmedzený priestor a aby sa Vám ušli skutočne veľké titulky, musela byť prahová hodnota informácie skutočne vysoká. Dnes takáto hodnota už ani neexistuje. Zverejňuje sa už všetko. Úprimne, mám pocit, že svet sa vybral skutočne divnou obchádzkou. A príde moment, kedy si povieme, „len sme zle odbočili“. Ľudia sú dnes jednoducho ohromení. Ja som si uvedomil, že môj život je, z technologického hľadiska, jednoduchý.“ A kým poznamená niečo ohľadne FaceTime, cez ktorý sme pripojení, urobí krátku pauzu.
„Je to veľmi čudné. Už takéto niečo robím tretíkrát a neznášam to.“ Lauren, dôvtipná mileniáka, sa ospravedlní, ale Robert zahlásil, že je to v poriadku. „Je to komunikačný nástroj,“ prizná Robert. „Len, keď sa rozprávate, tak sa nemôžete dotyčnému pozerať do očí. Mne to príde divné, mám pri tom pocit, akoby som spadol z kolotoča. Ale cítim sa tak lepšie.“
Rozhovor zakončujem otázkou na Roberta, či vie o tom, že sa Lauren raz obliekla na Halloween ako on. Lauren sa skrčí, no ja som našiel dôkaznú fotografiu priamo online. „Vidíte, sociálne média sú kruté,“ zaprotestuje. Robert sa uškrnie a zahlási, že už objavil blond parochňu, takže na budúci Halloween môže predstierať, že je Lauren. Tá dodala, „a to sa ma ľudia vtedy pýtali, že hrám Strihorukého Edwarda“.
S týmito dvoma by som dokázal debatiť hodiny. Koľko zábavy a emócií! Ale ona musí vydať album a on album, konečne, dokončiť.
Chvrches vydajú album „Screen Violance“ 27.augusta 2021 a The Cure … ?
zdroj: The Sunday Times, UK, 13/06/2021
autor: Jonathan Dean
Čo sa do článku nezmenilo, no Jonathan to zverejnil cez twitter.
Robert spomenutom festivale v Miami: „Chcel som, aby sme zneli ako krkolomne, tak aj ústretovo, ale máme šťastie v tom, že máme bohatý katalóg na to, aby sme to vedeli vyladiť. Asi 15 rokov dozadu sme vystupovali na jednom tanečnom festivale v Miami, inak jeden z najčudnejších festivalov, na akých sme kedy vystupovali. Vzal som to skutočne vážne, šli sme tam s tým, že sme všetky skladby prehrali tak, aby to malo „skutočne veľký tanečný nádych“. A bolo to k posratiu príšerne! A reakcia? Otrasná! 100 000 ľudí skandovalo „Tiesto!“ Mali sme tam zahrať nejaký 20 minútový žalospev, aspoň trochu sme tak mohli byť spokojní.“
O Morrisseym a The Smiths: „Vôbec som nebol cynický. Ja som celú tú záležitosť dal bokom, takže som si nie istý, kto zostal v hre a kto už nie. Pokiaľ ide o Morrisseyho, tam sa toho na mňa naválalo veľa. Pomyslel som si, „a záleží na tom?“ Imaginárny spor, ktorý sa odohral pred 20 rokmi. The Smiths som nemal rád. Bolo medzi nami akési krátkodobé súperenie. Ale inak som o to nejavil záujem. Osobne som proti nim nič nemal, ja som ich vlastne ani nepoznal. Nikdy sa ma to bytostne nedotýkalo a o pár rokov neskôr to zostalo v takomto stave a ja som sa sám seba pýtal, že prečo? A odvtedy mi je jasné, ako ľahko sa dajú tieto veci neustále oživovať, pretože ľudia chcú, aby sa stále niečo dialo. Zúfalo chcú, aby z toho bola akási nekonečná telenovela.“