Rozhovor s Robertom, ktorý poskytol v rámci sólového promo turné po Spojených štátoch, ku kompilácii „Standing On A Beach“, krátko pred letným turné.
Myslíš, že Tvoj postoj k hudbe sa za tú dekádu zmenil?
Viditeľne k menšej zmene došlo. Stále si neuvedomujem, že som známy a nepristupujem k veciam a životu inak, než tomu bolo keď sme začínali. Stále necítim zodpovednosť za nikoho iného, než len za seba. Vždy som robil veci primárne pre seba s nádejou, že sa budú páčiť aj iným. Je dokázané, že časom sa to môže zmeniť.
Niekto môže pri čítaní nadobudnúť dojem, že môže byť rozdiel, či som v kapele alebo nie som. Ale, keďže sa tomuto venujem po celý čas, nepovažujem The Cure ako niečo mimo mňa. Je to môj spôsob vyjadrovania, ako aj prostriedok, ktorý využívam, keď chcem niečo robiť. Z času na čas to môže pôsobiť ako väzenie – hlavne keď sme na turné, kedy žijete v akomsi polovičnom svete, v ktorom môžete prepadnúť presvedčeniu, že ste dôležitejší, než v skutočnosti ste.
Čo sme začali s The Cure fungovať, tak chodím stále s tým istým dievčaťom, čo má na mňa enormný dopad, pretože to je niečo, čo som mal k dispozícii predtým, než sme začali a mám to k dispozícií stále. To je presne to, čo ma utvrdzuje v tom, že som sa až tak veľmi nezmenil. Zastavím sa, otočím sa a tie veci sú stále tam. Dodnes mám pri sebe ľudí, ktorí boli mojimi najlepšími priateľmi už pred The Cure. So skupinou som veľa dobrých priateľov nezískal, a nevidím v tomto žiaden rozdiel proti obdobiu, keď sme začínali. Ja sám seba nevnímam ako speváka The Cure. Neverím v dvojníkov Roberta Smitha; niečo také neexistuje, pretože to okolo seba nevnímam. Nič také nevyhľadávam, nenavštevujem kluby, nedožadujem sa pozornosti. Takže, vplyv to na mňa nemá, pretože si to v podstate ani neuvedomujem. Jediný moment, kedy si uvedomujem, že je niečo inak, je čas, kedy som na pódiu a spievam, pretože to je samo o sebe dosť extravagantná činnosť. Tu a tam pri tom precitnem a sám seba sa pýtam, „čo do pekla robím pred tou masou ľudí?“ a vtedy si uvedomím, že všetci na mňa civia. Niekedy sa mi to páči, niekedy nie a tak to ide stále dokola.
Aj keď si sa Ty osobne teda až tak nezmenil, hudba The Cure sa zmenila rozhodne, ako obsahovo, tak aj spôsobom prezentácie.
Každá zmena, ktorá sa udiala je bezdôvodná a bezhlavá. S albumom „The Head On The Door“ sa objavili reči, že sa snažíme byť prístupnejší, ale to rozhodne nie je pravda. Napr. tento album a „Three Imaginary Boys“ sa v mojej mysli jednoducho prestriedali. Jediný rozdiel v mojom vnímaní je ten, že posledný štúdiový album je jednoducho omnoho lepší, pretože dnes sme lepší, než sme boli predtým.
A zmeny, ktoré nastali medzi albumami „Faith“ a „Pornography“ sú zasa iba odrazom pocitov v kapele v tom období. Album „Pornography“ dokumentuje určitú periódiu. Keď som sa potom rozhodoval, ako ďalej, videl som dve možnosti – buď skočiť z okna alebo nahrať „Let´s Go To Bed“. Vybral som si samozrejme tú druhú možnosť, keďže som si raz sľúbil, že nikdy, pre to, čo robím, nebudem trpieť viac, než je to skutočne nutné.
Takže sme sa zmenili. Nešlo však o zmenu, ktorá mala nejakým spôsobom osloviť ľudí; išlo len o to urobiť niečo, čo by radikálne zmenilo spôsob premýšľania ľudí o The Cure a o mne, takže som sa následne mohol na The Cure takisto pozrieť inak a premýšľať, čo urobím inak. No a potom sme nahrali „The Walk“ a „The Lovecats“ a napadlo ma, „Ale veď my môžeme robiť čo len chceme.“ A zrazu som bol šťastnejší a čím som bol šťastnejší, tým sa naša hudba stávala pestrejšou a živšou.
Vnímanie ľudí som musel zmeniť pri singly „Let´s Go To Bed“, pretože mi príde absurdné trpieť iba preto, aby mohli ľudia v podstate žiť tým, čo robíte. Slogan „žiť na hrane“ je už dnes staré, obohraté klišé, hlavne keď Vás ľudia do toho nútia so slovami, „Choď na to, zisti kam až si schopný zájsť“. Ľudia si samozrejme ten voyeurizmus užívajú, no v skutočnosti je to nezmysel, pretože v momente ako s Vami skončia, tak svoju pozornosť obrátia na niekoho iného presne z toho istého dôvodu. Rozhodne zo seba nemienim urobiť martýra, akým bol Ian Curtis.
No takisto nebudem posedávať a premýšľať, „ok, čo by som mal robiť ďalej?“. Takto sme nikdy nefungovali. Ani neverím, že by sme tak aktuálne vedeli fungovať, myslím v zmysle nejakej disciplíny. Všetko, čo robíme, je jeden veľký chaos, vážne. Napr. náš ďalší album. V tomto momente mám jasnú predstavu, aký by mal byť, lenže o taký mesiac už tá predstava bude možno úplne iná. Takže, ja vlastne ani nechcem vedieť, aký ten album bude, až kým ho skutočne nedokončíme.
Robíme podľa vlastného harmonogramu, nikdy sme neboli povinní plniť nejaké záväzky, ako väčšina kapiel, naša zmluva jednoducho takto postavená nie je. Ľudia síce môžu očakávať, že Vaša nahrávka bude dobrá, ale by by ste ju mali nahrať práve preto, že máte nutkavý pocit ju nahrať. Ak by som niekedy uvažoval v štýle, že treba niečo nahrať, pretože to nahrať musíme alebo z nejakého pocitu, že by to bol správny krok v kariére, tak by tie nahrávky nestáli za nič. V takom prípade by som sa ani neobťažoval ich hodnotiť ako dobré a ani by sme sa neobťažovali ich hrať.
Mám na kazetách k dispozícii kopec vecí, z ktorých by sme mohli vytvoriť dobré popové single, ale nič z toho ma neoslovuje. Väčšinou sú to také veci na precvičenie, len snaha pokračovať v písaní, pretože ak by som to nerobil, zablokoval by som sa. Vždy viem, keď také niečo skomponujem, nakoľko to znie vtedy úplne odlišne.
Od Vianoc pracujem v mojom malom domácom štúdiu na nových demo skladbách a mám asi dve 90-minútové pásky plné hudby, 70 – 80 krátky úryvkov. Prehral som to ostatným, počúvali sme to spolu a z tých všetkých vecí sme nakoniec rozpracovali 3, či 4 skladby, jednoducho preto, že tie ostatné veci nás neoslovili. Ale úplne prvá vec na prvej kazete je úžasná a viem, že rovnaká bude aj vo výsledku. Rozhodne bude na ďalšom albume, ak nie rovno na singly.
Dôvod, prečo fakt nemusím väčšiu súčasného popu je práve ten, že podľa mňa nefunguje. Viete, čo bude nasledovať, viete to príšerným spôsobom a potom príde tá otázka, „Hmmm, kde som už len toto počul?“ Pre mňa osobne bola „InBetween Days“ skutočne dobrým Cure singlom, pretože má v sebe niečo prirodzené. Tá skladba by nemohla znieť inak a má v sebe výbornú logiku.
Ak by si bol niekym iným a po prvýkrát by si v telke videl The Cure, čo by si si asi pomyslel?
Neviem, na to sa dosť ťažko odpovedá. Ale jasne si spomínam, ako som v telke videl po prvýkrát Roxy Music, hrali skladbu „Pyjamarama“, takisto keď som videl prvýkrát Bowieho spievať „Starman“-a, mal oranžové vlasy, hral na akustickej gitare, takisto si pamätám na T.Rex, keď vystupovali s „Ride A White Swan“. To sú veci, ktoré mi doslova uviazli v hlave a ak by som to videl dnes opäť, určite by ma to ovplyvnilo.
Páči sa mi, ako dnes pôsobia The Cure, páčia sa mi naše videoklipy, som doslova rád, že vyzeráme ako vyzeráme, hoc to možno pôsobí až stupídne. Neviem, ako by som nás vnímal, keby som bol mladší, pretože niekedy sa Vám páčia isté veci len preto, že sú jednoducho „cool“ a ono časom, keď je človek starší, to z Vás jednoducho vyprchá. Akosi som sa v tom stratil; ja vlastne ani neviem definovať, čo je „cool“. Neviem vlastne, aký mám z nás skutočný dojem. Ale v Amerike máme vcelku mladé publikum, takže asi nejaký dojem v nich vyvolávame.
A nedáva Ti niekedy to mladé publikum pocit, že si už starý?
Ja sa necítim byť starý. Vidím kapely ako a-Ha a mám pocit, že som jednoznačne mladší, než sú oni, nakoľko oni len opakujú tie staré otrepané vzorce. The Cure boli od začiatku motivovaní snahou urobiť veci inak, originálne, aby to pôsobilo čerstvo a myslím, že to robíme doteraz. Tie skladby nepôsobia, že by mali 10 rokov, ja ani nedokážem uveriť, že už sme toho toľko nahrali a z väčšiny z tých vecí stále cítim nadšenie.
Ako som povedal, chceme len ľuďom ponúknuť alternatívu. Myslím, že čím dlhšie to robíte, nekompromisne, tým ste dôveryhodnejší, nakoľko to ľudia vidia. Ľudia vidia, že idete ďalej a získavate si širšie publikum a nestáva sa z Vás obyčajný stroj. Ale, ak by sme sa stali odrazu všeobecne prijateľní, ukrojilo by to značný kus z toho, o čo sa The Cure snažia.
Ale vzhľadom na to, ako je kapela populárna v mnohých krajinách, môžeš naozaj tvrdiť, že sa nestanete súčasťou tej veľkej hudobnej mašinérie?
Ja myslím, že môžem. Dokonca aj v Anglicku sme v podstate stále na hudobnej periférií. Nový album okamžite bodoval v anglickej Top 5, no dnes máme minimálnu pozornosť médií. Stále nie sme akceptovaní a doma predávame omnoho menej nahrávok, než kdekoľvek inde. Ono, ľudia nám ani nechcú vzdať nejaké uznanie v celoštátnych médiách, pretože by si tak určitým spôsobom priznali porážku.
Viem si samozrejme predstaviť, že sme momentálne možno najpopulárnejšou kapelou vo Francúzsku. „InBetween Days“ tam bola skutočným hitom, čo oni trochu nechápu, keďže sme sa vôbec nezmenili. Jednoducho sme zrazu niečím Francúzov oslovili, niečo tam medzi nami kliklo. Ale napriek tomu nás aj tak vnímajú ako outsiderov. Nepozývajú nas do televíznych programov, pretože náš výzor je pre ľudí tak trochu nepohodlný.
Ale to je presne to, čo chcem. Ak by nás požiadali o vystúpenie v extrémne populárnej televíznej šou, kde by sme mali zo seba robiť bláznov, tak by som to zrejme odmietol. Ja fakt nechcem, aby boli The Cure akceptovaní. Je to síce paradox, ale podľa mňa je možné byť aj v centre pozornosti a zostať pritom v úzadí. Síce sa teraz pohybujem po tenkom ľade, nakoľko tým, čo poviem vlastne všetko podkopávam, keďže to hovorím pre média v poskytovanom rozhovore.
Rád by som nás videl viac na MTV, no aj tak by nás vnímali inak, hoc by nás prezentovali každú hodinu. Ľudia by si pri pohľade na nás aj tak povedali, „ja neviem, vyzerajú fakt nejako divne.“ Podľa mňa je v nás nejaké nedefinovateľná kvalita … neviem to správne opísať, ale ak by sme túto kvalitu stratili, vedel by som o tom.
A to nás vracia opäť k tomu primárnemu dôvodu, prečo to robím … robím to preto, že ma to teší. Obrazne, chcel by som sa raz večer posadiť, pozrieť sa na The Cure a povedať si, „toto je kapela, v ktorej by som chcel spievať“. Nechcel by som si povedať, že by som radšej spieval v Echo And The Bunnymen.
Vieš Robert, nie je to bežná vec, pre americké nahrávacie spoločnosti, že je tu kapela, ktorá nehrá podľa zaužívaných pravidiel a ešte sa snaží presadzovať si tie vlastné.
Viem a to je presne tá nepohodlná oblasť biznisu, v ktorej sa aktuálne pohybujeme. Ak by sme si získali publikum len na tom, že sa im páči náš konkrétny prístup k tomu, čo robíme, tak si to tie nahrávacie spoločnosti všimnú a pokúsia sa tento náš postoj speňažiť. Je to síce trochu zložité, ale nemyslím si, že sú ľudia až tak hlúpi. Osobne verím, že publikum The Cure je natoľko inteligentné, že by na to neskočilo.
Ak chce Elektra obalamutiť ľudí tým, že ich presvedčí, že The Cure sú rovnako dobrí ako Huey Lewis An The News, tak fájn. Pre mňa to nebude absolútne žiaden rozdiel, dokonca mi to možno príde vtipné. Ani neviem, či je to vôbec uskutočniteľné, ale po takomto niečom aj tak netúžim.
My len hráme pre ľudí, ktorí nás majú radi pre to, akí sme. Sme len ďalšou z množstva kapiel, ktoré zabávajú ľudí trochu iným spôsobom. Je to úplne jednoduché, vážne. Je to len otázka výberu. Zo 100 miliónov možností si v 99 miliónkrát radšej vyberiem The Cure než Huey Lewisa.
zdroj: Aquarian Weekly, USA, 25/06/1986