Drogy, alkohol a šialený nahrávací proces štvrtého štúdiového albumu zmenilo goth-rockových The Cure na „sud pušného prachu tesne pred výbuchom“.
Leto 1982 sa blížilo ku svojmu koncu, Robert Smith zasunul gitaru pod posteľ, z tváre si zmyl posledné šmynky a zbalil svoj spacák. Frontman The Cure práve opúšťal rodičovský dom v Crawley, v Západnom Sussexe, a bol aj na odchode z goth-rockovej kapely, ktorú celých šesť rokov viedol k nepravdepodobnému úspechu. Smeroval do neznáma a zúfalo sa snažil utlmiť ten chaos, ktorý zničil jeho hudobnú kariéru.
Nikomu nič nepovedal, no tušil, že po štyroch albumoch a po viac ako piatich rokoch intenzívneho života by mohol nastať koniec kapely. Pokiaľ išlo o samotného Smitha, pre neho The Cure skončili. A tak tu bol zrazu nešťastný tramp chystajúci sa vyraziť na cesty. „Zdalo sa, že sa pokazilo úplne všetko,“ zaspomínal si Smith. „Tak som sa rozhodol dopriať si pár mesiacov voľna a vyrazil som stopom po Anglicku.“
The Cure samozrejme neskôr povstali ako bájny fénix z popola a túto nedeľu si vo svojom nekonečnom zozname úspechov urobia ďalšiu kvačku, keď ako headlineri opäť vystúpia na Pyramid Stage, na festivale Glastonbury. Do Piltonu dorazia v rámci rozsiahleho európskeho festivalového turné, ktorým mapujú všetky fázy ich kariéry, s jednou výnimkou. Opatrne obchádzajú obdobie, ktoré v roku 1982 viedlo k Smithovmu zrúteniu a campingovej púti spomenutej vyššie. V aktuálnom setliste zaznieva iba jediná pieseň z albumu „Pornography“ – „One Hundred Years“. Ťažký štvrtý album, ktorý Smitha dohnal takmer na okraj priepasti a samotnú kapelu skoro zničil, sa dodnes ťažko chápe a zložito hodnotí.
„Všetkého už bolo príliš. Zrazu to bolo až príliš intenzívne,“ sumarizuje toto obdobie histórie kapely Robert Smith. „Bolo to veľmi depresívne a zdalo sa, že sa pokazilo úplne všetko. Neboli sme schopní dosiahnúť to, o čo sme sa snažili. A k tomu sme boli so Simonom v permanentnom konflikte.“
Gallup bol bassgitaristom The Cure takmer od ich počiatku (pozn. od skončenia turné k albumu „Three Imaginary Boys“). So Smithom sa prvýkrát stretol v Crawley, v Rocket pube, kde Simon vystupoval s kapelou Lockjaw (1978). Vzťah týchto dvoch bol vždy nestály, no počas nahrávania albumu „Pornography“ to šlo s nimi z kopca.
Drogy a alkohol sa stali pre týchto hudobníkov veľmi nebezpečnými spoločníkmi. Aby dosiahli ešte pochmúrnejšiu náladu, niekto z nich navrhol, aby preskúmali ešte horšie oblasti (detaily nikdy neuviedli). Pobyt v pekle si tak predĺžili o ďalších šesť mesiacov. „Počas obdobia albumu „Pornography“ sa kapela prakticky rozpadla, hlavne kvôli drogám a alkoholu. Väčšinou šlo až o znepokojujúcu závislosť,“ priznal Smith svojho času v rozhovore pre magazín Rolling Stone. „Viem s istotou povedať, že sme niektoré skladby nahrávali na toaletách, aby sme tak dosiahli skutočne desivý pocit, pretože tie toalety boli špinavé a ponuré. Simon si samozrejme nič z toho nepamätá, ale ja mám v archíve fotku, ako sedím oblečený na záchodovej mise, snažiac sa upraviť nejaké texty. Je to doslova tragický záber.“
„Zahryzli sme sa do tej mizernejšej stránky života a malo to veľmi nepriaznivý vplyv na každého v kapele,“ pokračoval. „Videli sme niekoľko znepokojivých filmov a snímok, ktoré nás dostali do „nálady“. Neskôr som sa sám seba pýtal, „stálo to vôbec za to?“. Boli sme 21-22 roční a šokovalo nás to viac, ako som si dokázal priznať – je možné, aby ľudia mohli byť až takíto zlí?“
Ako sa to už mladým, vychovaným Angličanom, žijúcim niekoľko mesiacov v tesnej blízkosti, stáva, ani The Cure nemali do toho obdobia vo veciach poriadok. Takže, namiesto toho, aby to v kapele prevetrali, narastajúce napätie ich dusilo. Vyvrcholilo to na jar 1982, kedy sa Smith, Gallup a bubeník Lol Tolhurst, Smithov kamarát zo školy, vydali na európske turné, aby spropagovali svoj nový album.
Na album „Pornography“ boli veľmi hrdí, no takisto ním boli veľmi znepokojení. Smith, náruživý 23-ročný skladateľ, poňal tento albume ako finálny katarzný postoj, nadväzujúci na takmer rovnako pochmúrne predošlé diela kapely.
Albumy „Seventeen Seconds“ a „Faith“ boli únikom a útočiskom pre plaché a citlivé Smithove prehlbujúce sa odcudzenie. Tieto negatívne pocity ho ovládli po tom, čo The Cure prepracovali z klubových vymetačov na medzinárodné rockové hviezdy. Nepomáhala ani paralelná pozícia gitaristu v Siouxsie And The Banshees. Keď nešéfoval The Cure, bol s The Banshees na turné. A tento obojstranný tlak ho nesmierne dusil.
Album „Pornography“ posunul jeho úzkosť na ďalšiu úroveň. Bol to mučivý porno-pop, , ponorený do strhaných gitár a Smithovho škriekania hraničiaceho so zdravým rozumom. Nepomáhali ani prehnané dávky alkoholu, ani LSD. „Mali sme dohodu s jedným dodávateľom z čierneho trhu: každú noc nám priniesol nové zásoby,“ prezradil Smith v rozhovore pre magazín Mojo. „Rozhodli sme sa, že nič nebudeme vyhadzovať do koša. A tak sme z prázdnych fliaš a plechoviek piva postavili v rohu miestnosti doslova odpadkovú horu, ktorá stále rástla a rástla. V tom čase som stratil všetkých priateľov, každého … bez výnimky,“ dodal. „Bol som neskutočne nepríjemný, otrasný, sebastredný a sebecký.“
Úbohosť, zmätok a nekonečné „opice“ … to všetko sa odrážalo v samotných piesňach. „Moje srdce exploduje / pamäť mám v plameňoch“, spieva Smith v skladbe „The Figurehead“. „Ešte jeden takýto deň a zabijem Ťa,“ kričí zasa v titulnej skladbe, spolu s „s touto chorobou musím bojovať“.
Samotný album bol vydaný 4.mája 1982 a v albumovom rebríčku sa vyšplhal na 8. miesto. Kritík v médiách sa však objavilo poskromne a k tomu boli zmätočné. V magazíne Rolling Stone uviedli: „Album „Pornography“ sa javí ako zvukový ekvivalent príšernej bolesti zubov.“ V magazíne Sounds dodali: „Robert Smith akoby sa uzamkol sám v sebe, je to špirálová nočná mora.“ Diagnóza magazínu Quietus bola jednoznačná: „vízia pekla“.