Drogy, alkohol a šialený nahrávací proces štvrtého štúdiového albumu zmenilo goth-rockových The Cure na „sud pušného prachu tesne pred výbuchom“.
Namiesto ústupu od temných síl, ktoré ovládli album, sa The Cure rozhodli so sebou do priepasti strhnúť aj svoje publikum na následnom turné. Presne takto to načrtol vo svojej autobiografii „Cured: The Tale Of Two Imaginary Boys“ Lol Tolhurst.
„V porovnaní s predošlým turné pôsobilo pódium tohto turné konfrontačne,“ napísal Tolhurst. „Šlo o obrazovky ovládané na diaľku tak, aby zostupovali poza biciu súpravu, ktorá bola umiestnená na bočnej strane pódia. Pokrývali aj iné časti pódia, aby sa tak vytvorili rôzne efekty. Dalo by sa povedať, že prinajmenšom to bolo všetko veľmi drsné … Efekt bol podobný tomu, ako keď sedíte v krčme, či bare a barový pult má pozadie zo zrkadiel … Pre divákov trochu znepokojujúce a presne to bol náš zámer.“
Evidentne to bolo znepokojujúce aj v skutočnosti, nakoľko fanúšikovská základňa kapely sa držala na rovnakých číslach. V nemeckom Dusseldorfe, 20.mája 1982, vystupovali pred hľadiskom, ktoré bolo zaplnené len z jednej tretiny. O týždeň neskôr, v Štrasburgu, dosiahol konflikt medzu Smithom a Gallupom svoj vrchol. Už počas koncertu to vrelo a po ňom, kedy sa Tolhurst odišiel baviť s County Wexford z kapely Zerra One, došlo k hádke za nezaplatený účet v bare medzi Smithom a Gallupom. Ešte v tú noc The Cure, vo vtedajšej podobe, navžy zanikli a už sa nikdy nevrátili.
„Keď šlapete na plné pecky, tak je v pohode v takom tempe pokračovať, obzvlášť keď ste mladý a plný entuziazmu,“ napísal Tolhurst. „Lenže my sme počas troch rokov, čo sme podpísali zmluvu s Fiction, fungovali bez prestávky. Niet divu, že sme boli absolútne vyčerpaní. Ak k tomu pridáte nadmernú konzumáciu alkoholu a drog, boli sme sudom s pušným prachom, ktorý exploduje.“
A explodoval. Hádka medzi Smithom a Gallupom skončila pästrným súbojom. Po ňom sa Smith rozbehol z baru von a Gallup zmizol takisto. Tolhurst sa tak v Štrasburgu ocitol bez speváka a bassgitaristu a k dokončeniu turné zostávali dohodnuté vystúpenia vo Švajčiarsku, Francúzsku a Belgicku.
Smith sa vrátil domov, do Crawley, s pocitom, že ďalej sa už s The Cure zájsť nedalo. Gallup s kapelou skončil takisto, a rovnako so Smithom. Jediný z tábora kapely, kto mal pocit, že The Cure by mali, aspoň z krátkodobeho hľadiska, pokračovať, bol Smithom otec. Keď sa Robert objavil doma vo vstupných dverách, tak pán Smith trval stále na svojom. „V bare v Štrasburgu sa veci vymkli spod kontroly a ja som sadol na prvé lietadlo domov,“ zaspomínal si Smith junior. „Pre mňa to bola uzavretá záležitosti. Ale keď som prišiel domov, tak ma otec nechcel vpustiť dnu. ‚Ako umelec máš nejakú zodpovednosť,‘ povedal. ‚Ľudia si kúpili vstupenky, tak sa okamžite vráť na turné!'“
Takže sa s Gallupom vrátili a dokončili, čo začali. Od urovnania vzťahov však mali veľmi ďaleko, dokonca sa zdalo, že boli odhodlaní doslova všetko spáliť až do základov. Krátko pred nástupom na prídavky, na poslednom koncerte turné, v Bruseli, 11.júna 1982, sa Smith rozhodol, že chce hrať na bicie. Gallup v zúrivosti schmatol Smithovu gitaru a vyrazil na pódium. Tolhurst nemal inú možnosť, len si vziať bassgitaru.
Vystúpenie bolo nepríjemné, plné rachotu. Roadie, naklonený Gallupovi, nakráčal na pódium, schytil mikrofón a zreval „Robert Smith je k***t“, na čo Robert šmaril paličky smerom ku Gallupovi a zakričal „naser si!!“ Tolhurst vo svojich spomienkach napísal: „Tá noc … doslova som cítil smrť. Bola to smrť tejto verzie The Cure.“
„Spomínam si, ako sme sedeli v šatni a počas tej hodiny ma napadlo, že The Cure už vlastne skončili,“ dodal Smith. „Tak som si povedal: poďme z toho urobiť nezabudnuteľnú rozlúčku.“
A skutočne sa zdalo, že sa to podarilo. Turné skončilo, Smith si zbalil veci a odišiel. „Bolo to pre nás veľmi traumatizujúce obdobie. Dosiahli sme koniec cesty. Ďalej sa už ísť nedalo … bol to už absolútny koniec. Akoby ste dorazili na samý okraj útesu.“
Aj Tolhurst mal pocit, že je po všetkom. A kedže sa ostatní stratili, šiel si tiež svojou cestou. Ale o pár mesiacov neskôr mu zazvonil telefón. Bol to Robert, ktorý sa vrátil z túlačiek, kde našiel nový zmysel fungovania. Padla otázka, či by s ním nechcel niečo nahrať. Bolo by to len o nich dvoch a bolo by to všetko inak.
Smith sa dostal na križovatku. Rovnako ako New Order, ktorí sa museli vystúpiť z prázdna vzniknutého samovraždou Iana Curtisa, bol pripravený na novú fázu. The Cure mohli pokračovať ďalej, pod starým názvom. Všetko ostatné však už bolo iné (aj keď nie natoľko odlišné, aby sa Gallup nemohol v roku 1985 ku kapele opätovne pripojiť).
To, čo prišlo následne, boli hraví, bez kúska vážnosti, The Cure so skladbami ako „The Lovecats“ a „Close To Me“. Dokonca aj tie najtvrdšie skladby mali v sebe niečo popové, čo bude jasné každému v momente, ako na Glastonbury zaznejú skladby ako „Lullaby“ a „Just Like Heaven“. Nakoľko si však The Cure a Smith užívajú záujem publika, je možné, že malá časť Smitha by mohla reflektovať na fakt, že bez albumu „Pornography“ by sa The Cure neprepracovali k hitom, ktorým bez problémov preplávali 1980-tymi rokmi. Aby mohli vystúpiť na výslnie, museli prejsť svoju cestu temnotou.
„Na obdobie „Pornography“ nemám práve najlepšie spomienky, ale myslím si, že je to jedna z najlepších vecí, aké sme kedy nahrali a nikdy by neuzrela svetlo sveta, ak by sme to vtedy nepreháňali,“ zamyslel sa Smith. „Ľudia často vravia, nič z toho, čo ste urobili nemá v sebe takú intenzitu, či vášeň. Na druhej strane, takýchto albumov nie je možné vytvoriť veľa, to by ste neprežili.“
zdroj: Independent, UK, 30/06/2019