Po skončení európskej časti The Top Tour poskytol Lol Tolhurst rozhovor britskému magazínu Underground. Nechýbalo nadšenie a smelé plány do budúcna.
Niekoľkokrát ste zopakovali, že so skladbou „Let´s Go To Bed“ ste spokojní neboli.
Chceli sme vydať singel pod iným názvom kapely, pretože sme nemali pocit, že sme to skutočne my a zároveň nás zaujímalo, ako by ľudia reagovali, keby sme sa predstavili pod iným názvom, dokonca ak by ani nevedeli, že sme to my. Nakoniec sa to však vydalo pod názvom The Cure, urobilo sa okolo toho veľké haló, no my sme s tým vôbec spokojní neboli. Jediná dobrá vec na tom bolo naše prvé stretnutie s Timom Popem a od toho momentu sa video stalo pre nás dôležitou súčasťou, nakoľko sme konečne stretli niekoho, kto dokázal správne interpretovať našu produkciu do obrazu. Aktuálne je najlepším britským režisérom. Pozdáva sa mu naša produkcia a pokiaľ ide o pomoc z jeho strany, tak v tomto je až trochu šialený.
A čo „The Walk“?
Singel „The Walk“ je vôbec prvý, ktorý sme skutočne náležite produkovali. Predtým sme si veci produkovali sami alebo so štúdiovými inžiniermi. V tých časoch sme spolupracovali hlavne so Steveom Nyonom, pretože sa nám páčila jeho práca s Japan, na ich albume „Tin Drum“, kde elektronické zvuky znejú takmer prirodzene a akusticky, takže „The Walk“ je takmer kompletne elektronická, okrem zopár gitarových partov a vokálov, samozrejme. Všetko sme programovali a bola to celkom dobrá zábava.
Takže Steve mal voľnú ruku, pokiaľ šlo o produkciu?
Ale áno, my sme len sedeli za ním a vždy a len sa pýtali, „čo by sme mali urobiť teraz?“, ale hlavne sme mu umožnili posledné slovo, kdežto predtým také niečo možné nebolo. Samozrejme, že sme chceli vždy vedieť, ako bude ten ktorý efekt fungovať. Niečo zafungovalo, niečo nie úplne. Steve je skutočný perfekcionista. Nikdy predtým sme tak dlho neboli v štúdiu kvôli štyrom skladbám.
S albumom „The Top“ ste sa akoby prebrali k životu.
V našom prípade šlo o akúsi obrodu, jednoducho sme chceli niečo v tomto zmysle. Myslím, že ten ďalší album už bude viac o nadšení, niečo v štýle ako znamenal „Seventeen Seconds“ vo svojej dobe. „The Top“ by sa teda dal prirovnať k nášmu debutu.
Vývoj a progres na Vašich albumoch bol vždy prirodzeným javom?
Prirodzený je v spôsobe, že píšeme o osobných veciach, ktoré sa dejú v našich životoch. Zmena je iba v nás, v tom smere, že dospievame, nakoľko náš debutový album sme nahrali ako 19-roční a medzi 19 – 25 rokom našich životov sa odohralo mnoho zmien a myslím, že naše albumy sú akoby denníky, v zmysle, že si to všetko vieme aj užiť. A myslím, že ak by sme k tomu aj nepristupovali takýmto spôsobom, tak by sme nejaké albumy nahrali.
Niektoré z Vašich textov sú veľmi pochmúrne, no zároveň pozitívne v tom smere, že väčšina ľudí sa doslova obáva niektorých pocitov, pri ktorých sa cítia zahanbene.
V našom prípade ide o akýsi exorcizmus a ak by sme to takýmto spôsobom nerobili, dopadlo by to veľmi zle, nebolo by z toho cesty von, tak ako v prípade posledného albumu, ktorý bol vydaný práve preto, že za posledné dva roky sa odohralo príliš veľa vecí, takže sme tomu vlastne radi, hoci sa ten album rodil omnoho dlhšie, než predošlé albumy.
Ako vlastne komponujete?
Vždy je to inak. Niekedy to odštartuje kúsok textu, alebo dobrý názov, či nejaký zvuk a podobne. Nikdy sme v tomto smere nemali nejaké vzorce, pretože akonáhle sa ku vzorcom uchýlite, tak sa vyčerpáte a začnete sa vlastne opakovať. My sme nedávno šli do štúdia, nahrať nový singel, no nemali sme pripravených dostatok vecí a tak sme to všetko jednoducho v polovici procesu pustili k vode, pretože to nefungovalo. Vždy si robíme veci po svojom, čo niektorých ľudí privádza k zúrivosti, ale vo výsledku je to tak lepšie.
Všímate si vôbec kritiku?
Ale áno. Každý, kto tvrdí opak si o sebe myslí až príliš. Ja si značím, kto o nás píše pekne a kto nie a máme taký malý čierny zoznam 🙂 Ale kritiku si k srdcu veľmi neberiem. Rovnako je to u Roberta. Rozhodne budúci album nepostavíme na tom, čo od nás ľudia očakávajú. Samozrejme, niektorí z tých ľudí majú aj pravdu, iní sa zasa príšerne mýlia, až tak, že ma ide od jedu roztrhnúť, ale s tým nemôžete robiť nič, do momentu, kedy sa s tými ľuďmi nestretnete. Ide o otázku, či si budete robiť veci po svojom a necháte ľudí, aby si to vysvetlili tiež po svojom alebo im tie veci jednoducho nadizajnujete. Myslím, že niektorí ľudia to robia práve takto, aby si tak vlastne vybudovali reakcie publika a kritiky, čo im zároveň garantuje aj pomoc médií. Nemyslím si, že sme vôbec niekedy uvažovali ísť týmto smerom. My vždy vravíme, ak sa Vám páčime, tak dobre a my Vám budeme rovnako priateľsky naklonení ako to len bude možné, čo zrejme prináša so sebou aj popularitu, ale ak nás nemáte radi, nerozumiete nám, tak nám je to fakt jedno.
Čo prinesie Váš ďalší album?
Na poslednom turné sme niekoľko vystúpení nahrali, takže teraz musíme stráviť pár týždňov dávaním vecí dokopy, z čoho bude nakoniec live album, ktorý keď budeme opäť na turné. Bude sa volať „Concert“ a budú na ňom skladby ako „100 Years“, „Primary“, „Charlotte Sometimes“, väčšinou z koncertu v Londýne. Kazetová verzia albumu bude bohatšia, nakoľko na b-strane bude kompilácia s názvom „Curiosity“ a bude obsahovať nahrávky z rôznych koncertov a rôznych období. Bude tam dokonca skladba, ktorú nepočul nik od roku 1977, kedy sme ešte hrávali v pube, v Crawley. Väčšina z tých skladieb je však v mizernej kvalite, ale vydávame to skôr ako nejaký bootleg, má jednoducho hlavne pobaviť.
Je zostava The Cure dnes definitívna?
Je to skôr zostava pre tento rok, Andy s nami bude hrať aj na budúci rok a Paul pokiaľ bude mať čas, nakoľko má rozpracovaných množstvo vecí.
The Cure dnes pôsobia šťastnejšie a istejšie. Aké máte teda plány?
Zopár koncertu v Európe a 27.septembra odlietame na Nový Zéland, odtiaľ, cez Austráliu a Japonsko, do Spoejných štátov a Kanady. Domov by sme sa mali vrátiť okolo 18.novembra. Doprajeme si menšiu vianočnú pauzu a následne sa pustíme do nahrávania ďalšieho albumu.
autor: Nigel Pulsford
zdroj: Overground, UK, 01/04/1984