S Robertom Smithom úprimnejšie, než kedykoľvek predtým, pred a po koncerte na nemeckom Southside festivale.
Sedím s Robertom Smithom a klávesákom Rogerom O´Donnelom v čiernej dodávke a valíme to po diaľnici niekde medzi Zurichom a malým juhonemeckým mestečkom Singen. Večer ešte len začína a slnko osvetľuje hory, ktoré nás zo všetkých strán obklopujú.
Pred malou chvíľou sme si dali pivko a Roger nám rozpráva o americkom turné s The Thompson Twins, kedy v polovici 1980tych rokov predskakovali The Police. Vchádzame do križovatky a Robert mi rozpráva o koncerte v Moskve, kde hrali pred týždňom, a dodal, že všade, kde sa objavili, videli plagáty ohlasujúce blížiace sa koncerty Stinga. „Bohužiaľ, v Rusku jeho meno napísali v cyrilike,“ povie a dá si do úst oriešok. „A vďaka tomu viem, ako sa po rusky píše Sting .. C, U, M, T“. Všetci sme vybuchli smiechom a kopli do seba ďalší drink, slnečné okuliare namierili smerom k slnku a mňa napadlo, či by sa dal vôbec stráviť sobotný večer lepšie, ako práve takto.
Noc pred našim stretnutím som od Roberta obdržal mail, tak ako je u neho zvykom, všetko v ňom bolo písané VEĽKÝMI PÍSMENAMI, v ktorom ma informoval, že nakoľko noc pred našim stretnutím bude vystupovať v Hamburgu, tak bude asi po celý čas potichu. Ale aby som sa zbytočne neobával, s blížiacou sa polnocou už bude zhovorčivejší.
A tak sa aj naozaj stalo … najskôr pred vystúpením na hlavnom pódium Southside festivalu a následne hneď po ňom, až do skorých ranných hodín.
Prvá hudobná skúsenosť, kedy si si pri počúvaní hudby pomyslel, „wow!“?
To bolo strašne dávno! Asi najvzdialenejšie spomienky sa mi datujú do rokov 1963 – 1965. Mám brata, staršieho o 12, či 13 rokov, ale aj sestru staršiu o 10 rokov. Mama už neplánovala mať ďalšie deti a zrazu mala mňa a potom ešte mladšiu sestru, takže sme to boli my dvaja proti tým dvom starším! Starali sa o nás, učili nás rôznym veciam, takže už v rokoch 1963 – 1964 sme s mladšou sestrou poznali piesne The Beatles. Starší brat mi dal gitaru a učili sme sa hrať spolu. Síce tá gitara znela príšerne, ale zblížilo nás to. Ale v momente, kedy som dokázal zahrať „G minor“ a on ani netušil, čo to vlastne je, vtedy som v podstate staršieho brata stratil. On bol inak blázon do The Rolling Stones, potom sa objavili Captain Beefheart a po nich Pink Floyd. Staršia sestra sa skôr orientovala na pop.
Takže z oboch svetov si do uší dostávalo to najlepšie?
Áno, vyrastal som v podivnom prostredí, kedy som poznal texty rôznych „trippových“ skladieb a pritom som ani nepoznal ich význam. Takisto si spomínam, ako som si pospevoval skutočne hlúpe, no pritom skvostné popové piesne, ako napr. „Dream“ od Everly Brothers. Ak by som ich dnes začul v rádiu, tak by som si ich opäť pospevoval. Tak sa mi do hlavy zakorenili melódie. Mama s otcom počúvali viac Gilberta a Sullivana, čo bola ich definícia fantastických skladieb – brilantné texty s úžasnými melódiami. Keď počúvali svoje obľúbené skladby, tak môj starší brat si užíval v garáži jointa a s kamošmi počúval Erica Claptona. Celý čas tam na plné pecky púšťali album „Blues Breakers“ a mne sa to strašne páčilo. Skladba „Crossroads“ je fantastická, je to jedna z prvých vecí, ktoré som sa naučil na akustickej gitare.
Nebol si ty náhodou fanúšikom Alexa Harveyho?
Jasné, ale omnoho neskôr. Vlastný hudobný štýl som objavil asi v 13-tich a to som už sám chodil na koncerty.
Tvoj úplne prvý koncert?
Rory Gallagher, absolútny génius. Ten koncert sa konal v Brighton Dome a lístok som si kúpil len tak z rozmaru. Len som zavolal otcovi, on poznal niekoho, kto zasa poznal niekoho, kto poznal niekoho … šiel som vlakom, cestou sa zastavil v pube, kde som si dal dve pivá …
V 13-tich??
Jasné! Keď som chcel byť v pube obslúžený, tak som si vždy obul také obrie glam topánky. Úprimne, v tej dobe Vás v pube bez problémov obslúžili, aj keď ste mali 10.
Aké skvelé časy …
Presne! Sadli ste si niekde vonku, staršiemu dali 15 pencí navyše a on Vám kľudne kúpil pivo a priniesol. No, ale z toho koncertu som sa vrátil s pocitom, že to bolo niečo k posratiu úžasné, takže v nasledujúcich rokoch som v Brightone bol každú chvíľu a bolo mi jedno, kto tam práve hral. Videl som takto napr. aj Toma Pettyho a The Heartbreakers a samozrejme Alexa Harveyho, pretože som predtým videl v telke, na BBC2, jeho vystúpenie so skladbou „Next“, kde vystupoval spolu so sláčikovým orchestrom a to bol ďalší moment, ktorý značne vyformoval môj vzťah k hudbe, bolo to fakt neuveriteľné. On bol v podstate prvý, čo predstavil punk. Ono to síce možno vyznie ako klišé, ale naozaj mal postoj, ktorým miatol ľudí a jeho konanie bolo takisto teatrálne. Alex tvoril taký tandem s Bowiem. Ako každý v mojom veku, aj ja si pamätám na Bowieho so skladbou „Starman“ v Top Of The Pops, v lete roku 1972. V to leto som šiel s našimi na dovolenku a počas nej som mal v hlave jediné, predstavu Starmana. On žil presne taký život, o akom ste snívali. Mal som vtedy pocit, že byť Davidom Bowiem musí byť úplne skvelé.
Videl si v tej dobe jeho koncert?
Áno, vystupoval v Londýne, v príšernom a bezduchom Earls Court a hral ani nie hodinu. A to som za lístok vyvalil príšerné peniaze. S kamošmi sme si odkladali všetko vreckové! Ale inak, bol to ten najväčší odkaz, aký som od Bowieho dostal. Naučilo ma nikdy nepodceňovať, aký veľký má význam pre ľudí práve to, že sa na Vás prídu pozrieť.
Takže Ťa v podstate sklamal?
Až tak veľmi nie, to čo robil bolo geniálne, ale nebolo toho dosť! Mal k dispozícii milión skladieb, ktoré tam mohol vtedy zahrať, ale nezahral. Jednoducho odišiel domov. A my sme sa cítili ako odpad. Dodnes si pamätím ten pocit toho veľmi mladého človeka, ktorý sa tak veľmi na niekoho tešil …
Čiže nechceš, aby Ti z tej túžby niečo zostalo; chceš aby si bol maximálne uspokojený?
Presne! Chcem, aby v momente, keď sa rozsvietia svetlá, vo mne nastúpil ten pocit, „do riti! to bolo niečo!“
Zákulie moderného hudobného festivalu sa dnes podobá pobytu v bežnej práci. Väčšina ľudí pracuje s laptopmi alebo neustále telefonuje, tu a tam si odpíjajú z minerálok a pôsobia veľmi vážne. Keď sa okolo seba rozhliadnete, tak si uvedomíte, že všetci, či už sú to hudobníci alebo nie, vyzerajú rovnako – ray-beny, tetovania, briadky, klobúk, roztrhané tričko, obtiahnuté jeansy. Nik však nevyzerá ako z The Cure, čo je vlastne brilantné. Keď sa v zákulisí objaví Robert Smith, ešte aj ľudia z iných kapiel spozornejú. Šatňa The Cure je na konci koridoru, hneď vedľa headlinerov dnešného večera, New Order. Po väčšinu času sú dvere zatvorené ale v jednu chvíľu sa v nich zjaví blonďatý šéf Sumnerovho klanu, Bernard, a zakričí, „čau, Robert!“ a obaja skončia v absolútne družnom a veselom rozhovore; prešibaní veteráni stále udržujú pozície v zákopoch a tie najvyššie na rozpisoch festivalových umelcov. Je tu úplne odzbrojujúci okamih.
Nastupujeme do dodávky a letíme k pódiu, z ktorého práve odchádzajú The XX so slovami, „ďakujeme veľmi pekne, dobrú noc!“ Keď sa Smith vyberie ich pozdraviť, okamžite k nemu zamieria. Ani jeden nepôsobí, že by mal viac ako 16, čo sa nedá povedať o nikom z Cure. Smith podotkol, že by si to s nimi celkom rád vymenil a vrátil sa tak do čias, keď ešte nebolo všetko ukončené a príbeh by sa ešte stále písal. Sme späť v šatni, kde sa Gallup a Reeves Gabrels motajú okolo svojich nástrojov, jeden po druhom skúšajú, brnkajú. Trochu mi to pripomenulo reportáž z natáčania pornofilmu, kde sa herci pohybovali nahí a neustále sa hrali so svojimi „nástrojmi“, aby boli okamžite použiteľní na pľaci.
The Cure dnes majú v pláne „krátky“ set – dve hodiny, iba asi 100 hitov, a len pár sekúnd pred nástupom na pódium zavolá Robert svojej manželke Mary, aby sa uistil, že je v poriadku. Z mojej strany pódia vidím publikum vzdalené snáď celé míle a na druhý deň nachádzam v mojom telefóne množstvo rozmazaných záberov, ktoré som sa snažil urobiť cez nekonečný kúdol suchého ľadu. Tajná informácia: v úplne zadnej časti pódia je postavený malý stan plný uterákov a alkoholu. Tam čaká kapela pred nástupom na prídavky. Vedľa neho stojí toi-toika. Po samotnom vystúpení popíjame v šatni šampanské a niekto tam priniesol sendviče. So Smithom a Gallupom sa ešte vyberieme na koncert New Order, ktorí sú stále skvelí, no všetci sa zhodneme na to, že bez Hookyho im jednoducho niečo chýba. „Jasné, že už sú dosť starí na to, aby to bez neho zvládli,“ poznamená Smith. „Do riti! Ja a on!“ … dodá a pohľadom smeruje na bassáka, ktorí stojí vedľa neho.