S Robertom Smithom úprimnejšie, než kedykoľvek predtým, pred a po koncerte na nemeckom Southside festivale.
Čo si vlastne pamätáš z obdobia, keď ste začínali?
Keď sme s týmto všetkým začali, tak som chodil ešte stále do školy. Album „Three Imaginary Boys“ bol ešte taký jedovatý, to som ani nebol ja. Pamätám si, ako som Lola otravoval s tým, aby sme boli ako XTC. Počas nášho turné som vystupoval aj s The Banshees (keď od nich zrazu John McGeoch odišiel), takže som mal možnosť nahliadať na to, čo robíme, s menším odstupom. Chcel som, aby sme aj my robili veci tak, ako Severin a Budgie, ktorí to mali postavené na basse a bicích a do toho Siouxsie „nariekala“.
Akú hudbu si vtedy počúval?
Nick Drake a Van Morrison boli mojou oporou. A takisto „Space Oddity“. No takisto som počúval Chačaturiana a jeho „Gayane Ballet Suite“, čo vyznieva príšerne okázalo, ale ak si to niekto vypočuje, objaví ten najbrilantnejší zvuk. To všetko som chcel začleniť do jediného albumu a presne o tom bol album „Seventeen Seconds“. Sníval som o tom, že som niekto, kto dokáže prísť kamkoľvek a hrať hudbu: v určitom zmysle je to stále môj sen. Ako každý mladý, aj ja som sršal sebadôverou, bohužial som si v skutočnosti neveril, len som si vymýšľal lepšie, než ostatní.
Bol si puntičkár?
Absolútny. Ak sa niekto čo i len dotkol toho, o čo som sa snažil, tak som ho bol schopný obrazne vykopnúť. Nik z nahrávacej spoločnosti sa ku nám nemohol ani len priblížiť a ja som radšej celé turné k albumom „Seventeen Secodns“ a „Faith“ odšoféroval, než by mal byť s nami niekto, kto bol pre nás outsider. Bol som priam posadnútý, čo nakoniec skončilo v slzách pri albume „Pornography“.
Prečo?
Pretože mi už začalo šibať. Spomínam si, keď sme dosiahli s albumom „Seventeen Seconds“ prvú priečku na Novom Zélande. Mal som 20 a takí dvaja chalani mi ponúkli acid a bolo to poprdeli úžasné. Obľúbil som si ho a pár rokov potom som už na acide fičal vo veľkom. Umožňoval mi vidieť veci tak, ako ich vidia ostatní. Z dnešného pohľadu je to vtipné, pretože som otvoril Dvere vnímania, ktorými som nakoniec nedokázal prejsť.
Chcel si byť popovou hviezdou?
Nie! Chcel som len, aby som nikdy ničoho neľutoval. To bol môj hnací motor. Síce to vyznieva staromódne a naivne, no bezúhonnosť bola prvoradá. Preto sa mi páčili Alex Harvey, Nick Drae, či Jimi Hendrix, pretože boli bezúhonní.
Nedávno som robil rozhovor s Damonom Albarnom a ten spomenul, že jeho prístup ku kreativite je postavený na tom, že ráno vstane, zavezie dcéru do školy, ide o štúdia, vyfajčí jointa a ide na to …
Nick Cave funguje tak isto, nie? Ok, tak si teraz fakt rozmyslím, čo poviem. Nenávidím … nie, nie je nič také, čo by som nenávidel. Ale dobre … Ja cítim, že z toho najtvrdšieho jadra fanúšikov kapely vychádza ohromná túžba po tom, aby sme permantne prichádzali s novým materiálom. Lenže, ja som dnes už omnoho starší a ak by sme to tak robili, tak by sme znesvätili všetko, čo sme urobili predtým. Mávam ohromné nutkanie niečo nové nahrať, čas od času samozrejme, ale už je to menej často, keďže som starší. Už sa tým však neznepokojujem. Ak nepíšem, tak zrejme nemám čo povedať , tak veľmi je to jednoduché. Máme na konte 13 štúdiových albumov a veľmi rád by som nahral aj ten 14-ty – faktom je, že sme ho už takmer dokončili, ale kam sa nakoniec ponáhľať.
Je toto celé teda o veku?
Simon mi dnes povedal, že keď som na pódiu, tak na svoj vek nepôsobím. Je to možno pravda, ale aj naše skladby presahujú akýkoľvek vek. Aspoň na malú, krátku chvíľu. Nikdy sa nebudem chovať ako Madonna, ktorá vyjde na pódium v podväzkoch a pančuškách a predstiera, že má 20. Už nikdy nebudeme mladou kapelou, ale v našich hlavách, hlavne u mňa a Simona, sú tie punkové idey stále živé. Vieme, čo stojí za prd a zároveň vieme, čo je dobré. Napr. dnešný večer bol naozaj vydarený. Hlavne som mohol spievať! Rozhodne nechcem byť na pódiu ten zodpovedný dospelák, preto stále pijem. Ak to nebudem môcť robiť tak isto, ako keď som mal 15, tak to nadobro stopnem.
Stále zažívaš rovnaké vzrušenie?
To áno, ale na druhej strane, dnes, keď sme starší, tak si uvedomujem, že sa blíži koniec tohto všetkého. Takže som odhodlaný si každý moment na pódiu vychutnať na maximum.
Čiže uvažuješ o konci The Cure?
No, rozhodne sme k tomu koncu bližšie! Nebudeme schopní koncertovať v štýle, tak ako kedysi. Bolo by fyzicky nemožné, hlavne pre mňa, vyraziť na turné, nakoľko sa odmietam vzdať alkoholu. Nemienim len tak niekam prísť a spievať. A zasa, smerujem k 55-ke, takže bude nemožné odohrať stoku koncertov počas štyroch mesiacov a pritom by to mali byť zároveň geniálne koncerty.
Takže posledné turné The Cure bolo posledné?
Tak. Také niečo som nevyslovil asi 20 rokov, ale posledné turné bolo to posledné, ktoré som s The Cure podstúpil. To turné si z mojej strany vyžiadalo ohromnú daň. Je smutné si to priznať, ale už nebudem schopný vystúpiť bez určitých stimulov, viac to nedokážem. Nakoniec, ja nie som prirodzený spevák; ja som bol do tej pozície v podstate dosadený. Rád píšem piesne, rád píšem celkovo, rád si doma spievam, rád nahrávam demá. Ideme do štúdia a potom na pódium a ja som ten, čo má ľudí zabávať. Skutočne to milujem robiť, ale musím byť schopný to robiť po svojom.
Mal si vôbec niekedy skutočnú, normálnu prácu?
Máte pocit, že toto nie je skutočná práca?
No, v skutočnosti ani nie. Zažil si vo svojom živote aspoň jeden jediný pracovný deň?
Keď som skončil školu, tak som jedno krátke obdobie robil poštára: asi tak týždeň. A takisto som veľmi krátke obdobie robil záhradníka. Trochu dlhšie, než poštára, asi 2 tyždne. Potom som opäť nastúpil na podporu. Značnú časť mojej hnacej sily smerom k úspechu tvorila predstava nemusieť každé ráno vstávať do práce.