S Robertom Smithom úprimnejšie, než kedykoľvek predtým, pred a po koncerte na nemeckom Southside festivale.
Celkom ma dojalo, že si tesne pred vystúpením zavolal Mary.
No, Mary so mnou doslova žije, takže ona by čakala, kým by som sa neozval. Za hodinu jej zavolám znova (tak o 4:00 ráno). Ona si funguje po svojom doma a ja si vždy rád vypočujem to jej, „dúfam, že je všetko v pohode“. Vždy k tomu dodá, „a spievaj poriadne!“
Dnes večer ste zahrali aj „Just Like Heaven“, kde sa spieva „‚Why are you so far away,‘ she said“, čo neustále vyznieva tak skutočne. Ako keď niekoho strašne miluješ a on sa stále niekde s niekým fláka.
Preto sme na turné v rokoch 1987 – 1992 brali so sebou manželky, priateľky a celé rodiny. Mali sme tri plné autobusy sprievodu, ale mohli sme si to dovoliť. Niekedy sme obsadili kompletne celý hotel. Ale inak to bolo šialené, stálo nás to neuveriteľné peniaze. Ale ako sme to mali inak urobiť? Celé to bolo o tom, že ste nemuseli prísť z turné domov a vysvetlovať, čo všetko ste urobili a zažili. Jasné, že sme to po turné k albumu „Wish“ už zavrhli, nakoľko to už začínalo byť šialené.
V akom zmysle?
Pretože už som tú všetku pozornosť nedokázal znášať. Ak ste U2, čo už máte robiť? Ale, to sme jednoducho neboli my, to som nebol ja.
Chceli ste vôbec niekedy byť najväčšou kapelou na svete?
Nie! Chcel som, aby sme boli kapelou, ktorú by som mohol zbožňovať a spokojne s ňou zomrieť. To bol vždy môj sen. Viete, za to, že ste U2, za to platíte vysokú cenu a takú cenu platiť odmietam. Keď idete ich cestou, tak míňate šialené peniaze aj mimo kapelu. Ste obklopení ohromnou bandou darmožráčov. Nakoniec skončíte s ľuďmi, ktorých by ste v 17tich jednoducho poslali do zadku.
Čiže by si radšej sedel doma s nohami na stole a pozeral telku?
Rád by som bol doma, ale nemôžem. Zamozrejme, ak by som chcel, môžem toto celé zrušiť. Alebo som toto turné nemusel rezervovať, prípadne sa na ňom neobjaviť.
Ale neurobil si tak.
Samozrejme, že nie, radšej som si zvolil presne toto. Nakoniec, bolo to bez debaty.
Čiže robíš len to čo chceš a kedy chceš?
Presne. Možno by som robil aj niečo viac, ak by som doma neviedol skutočne šťastný život. Ale na ďalšie svetové turné už nevyrazíme. Zo svoj doterajší život som milovať všetko, do čoho som sa pustil, ale asi nadišiel čas, kedy si viac želám byť na Marse, než robiť toto všetko, čo je však môj vlastný problém.
Kapely sa veľmi radi na niečo sťažujú, všakže?
No a ešte ako, a keď už začnú nariekať, tak to preto, že už toho robia príliš. Sú unavené! Celá moja rozvetvená rodina má normálnu prácu, sú medzi nimi dokonca policajti, či šoféri sanitiek. Od nich by ste asi nečakali, že vypijú na posedenie 12 pív, potiahnú si 4 lajny koksu a k tomu si posťažujú, že musia vstávať do práce.
Vždy som mal o Tebe teóriu, že si sa vlastne zbavil všetkej zodpovednosti, dnes som si však nie istý, či je to pravda.
Za seba nemám žiadnu zodpovednosť, ale skôr za druhých, preto sa ani len nepokúšam stažovať si, aký mám ťažký život, pretože taký rozhodne nie je. Mary mi vždy hovorí, „Mal by si byť tu …“ Len ma skúša, tak ako to isto robí aj Vaša manželka. Som si istý, že ako Mary, tak aj Vaša manželka by boli radšej tu, než doma. Lenže ju tento život unavuje, potrebuje však vedieť, že toto všetko robím z dobrého dôvodu, že to vždy prinesie novú skúsenosť. Napr. zahrať si „Wrong Number“ s Reevesom je úplne nová skúsenosť a je to skvelý pocit. A presne o tom to je, peniaze, ako také, nepotrebujeme. Rád si dnes myslím, že ľudí strašne iritujeme. V určitom zmysle sme prepísali históriu, teda, že vlastne ani nie sme dôležití. Nezniem zatrpknuto?
Nie. Len ma prekvapuje to, čo počujem, nakoľko moja skúsenosť hovorí, že nakoniec každý má nejakú emotívnu spojitosť s The Cure.
V tomto som sa už vŕtal. Jediné, čo ma však drží pri zmysloch je, že každá kapela má v podstate The Cure rada. A na tom fakt záleží. Ale mediálne, v Británií sme nie veľmi obľúbení, pretože … nehral som ich hru.
To nie je pravda!
Tak to si píšte, že je! Dnes nás majú ľudia opäť radi, ale na tom má podiel naša účasť na Bestivale. A dokonca to nebolo bohviečo. Bolo tam perfektné publikum, tí ľudia chceli, aby sme boli jednoducho dobrí, zahrali sme niekoľko dobrých skladieb, ale v podivnej štvorčlennej zostave. Spieval som od srdca a zrazu to spustilo reťazovú reakciu, „do riti, to sú The Cure a stále im to ide!“ Ak by som bol slabšej povahy, rozplačem sa tam!
Máš pocit, že nie ste náležite docenení?
Samozrejme, že mám. Na koľkých titulných stránkach sme sa už ocitli, alebo len ja? Na miliónoch! Pozrite, akože sorry. Síce tu nadávam, ale skutočnosti to tak necítim. Má vôbec zmysel byť naštvatý?
V pohode, len som prekvapený, že tak vôbec uvažuješ.
Kapela by bola rada, keby som bol aktívnejší, to je fakt. A dôvod prečo taký nie som je ten, že nechcem. Ale, môžem si dovoliť povedať, a toto bude asi tá najhlúpejšia vec, aká kedy zaznela v poskytnutnom rozhovore, ale čím som starší, tým zisťujem, že som úprimnejší a je to také nudné, ako súlož! Neznášam sa, to mi verte. Prečo si už nemôžem len tak vymýšľať? Potom si však poviem, a k čomu by to bolo dobré? Už viac nechcem, aby boli ľudia „zavádzaní“. Ale inak, myslím, že dnes sme boli excelentní, to myslím vážne. Ešte stále chcem, aby si ľudia myslel, „do riti, aj ja by som chcel byť v The Cure!“ Je to kravina, ale taký je pop. Presne, ako ste povedali, „v chladnom svetle dňa je to hlúposť, ale keď do toho skĺznete, tak je to všetko, absolútne všetko.“
Po týchto slovách sa vzdialil a šiel vyriešiť nejaký problém na recepcií. Je 4:30 ráno a bude musieť fungovať ešte pár hodín, aby zvládol let domov a rodinnú futbalovú párty. No napriek všetkému si stále ide svoje – stále sa pre koncertom našmynkuje, stále chodí v čiernom a stále je to ten chlapík z The Cure. Stále to najlepšie, čo máme!
zdroj: The Word Magazine, UK, 01/08/2012
autor: Rob Fitzpatrick