Hrá vo svetoznámej kapele a posledných 40 rokov koncertuje po celom svete. A dnes, všetko, čo naozaj chce, je jazdiť na bicykli. A ak nemôže, tak potom nerobí nič radšej, než sa o bicyklovaní rozpráva.
Bassgitarista sa preháňa po pódiu pred vypredaným festivalovým hľadiskom. Ako hrá kapela jeden z mnohých Top10 hitových singlov, hľadí bassák hrozivo na publikum a bassgitaru smeruje k davu akoby mal v rukách plameňomet. Lesklé čierne telo bassgitary pôsobí jednoducho, teda okrem záhadných antických rytín v bielom. Tie rytiny majú pre tie tisícky fanúšikov konkrétny význam a … momentík … to predsa nie je žiadne antické ryté písmo, to je logo Orange Bikes. Čo do …?
Nehovorí sa to ľahko, ale Simon Gallup, dlhoročný gitarista The Cure, áno, tých The Cure, je doslova blázon do bicyklovania. Postavte ho pred výber, VIP vstup na žúrku nejakého hudobného vydavateľstva alebo chladná, mokrá a blatistá jazda niekde v okolí Ridgeway a okamžite si vyberie tú druhú možnosť. A napriek tomu, že je 40 rokov legitímnym bassákom The Cure, z debaty nakoniec vysvitne, že vlastní viac bicyklov, než bassgitár. Oveľa viac …
So Simonom som sa po prvýkrát stretol na Mountain Mayhem, pár rokov dozadu, kedy jazdil za Ride For Michael tím, ktorý propagoval charitatívnu organizáciu podporujúcu zanieteného, už paralyzovaného propagátora bicyklového športu, Michaela Bonneya, inak dlhoročného priateľa Gallupovcov.
Vzhľadom na to, že v takýchto prípadoch ide o ľudí, ktorých ste už mohli vidieť predtým na javisku alebo na plagátoch, pôsobil trochu ostrejšie, než ľudia, ktorí ho práve obklopovali, vlasy čierne ako uhoľ, tričko Iron Maiden a rifľová bunda bez rukávov … no všetky moje obavy, ktoré mohli v súvislost s touto rockovou divou (alebo aj nie) vzniknúť, sa rozplynuli v momente, keď ku mne podišiel, predstavil sa a spýtal, na akom bicykli som jazdil. Rok na to sme sa na Mountain Mayhem stretli znova a len tak nezáväzne podebatili o bicykloch, pive, technickej výbave a nepriazni počasia. Keď som sa ho spýtal, či by súhlasil s rozhovorom o jeho bicykloch a vzťahu k nim, zdal sa byť nadšený a tak som sa v jedno slnečné augustové odpoludnie ocitol v jeho dome, v tichej a zalesnenej časti Hamsphire.
Simon mi prišel otvoriť v značkovom čiernom tričku bez rukávov, kapsáčových krátkych nohaviciach značky Orange a vysokých topánkach Doc Marten. Oproti tomu, ako pôsobí na javisku, je vrúcny, priateľský a netrvá to dlho, kym sa usmeje. Okrem hudobnej izby, kde je niekoľko bassgitár, klávesy a starý kazeťák značky Portastudio, tu len máločo dokazuje, že funguje vo svetoznámej kapele, ktorá po celom svete koncertuje už celých 40 rokov. V rýchlom pohľade na knižnicu si všimnem väčšinou len biografie slávnych jazdcov. Žiadne „zlaté disky“ a Simon spomenie „kapelu“ asi tak, ako keby ste sa niekomu zmienili o svojej práci. Nahoďte však tému o bicykloch, či už horských alebo cestných, a doslova ožije. Miluje ich nadovšetko a ohromne sa vyzná aj pokiaľ ide o súčiastky, ale ovláda aj svet profesionálnych jazdcov. Je to láska, ktorá sa vyvinula z obyčajného bicyklovania, ale hlavne z nástupu horských bicyklov v 1990tych rokoch. Zdá sa, že debata môže začať …
Na začiatok
„Odjakživa jazdím na bicykloch, prakticky už od detstva. A v takom veku je úplne normálne, že vlastníte cestný bicykel, z ktorého dáte dolu blatníky a namiesto klasických riadidiel nasadíte „barana“. Mal som kamoša, s ktorým sme fungovali v našej prvej školskej kapele a on bol fakt dobrý v takých tých mechanických záležitostiach, takže opravy a vylepšenia na bicykloch som vždy nechával na neho. Keď sa na to pozerám z dnešného hľadiska, tak niektoré tie vylepšenia boli skutočne nebezpečné …
Keď som skončil školu a začal pracovať v továrni, tak to bolo vcelku úboho platené miesto. Na vodičák som nemal, tak som chodil všade na bicykli. V tom čase som sa už pripojil k The Cure, mal som čerstvých 19, deväť mesiacov z roka sme boli na cestách, keď sme sa vrátili, tak sme zasa komponovali, takže ani nebol čas naučiť sa šoférovať auto. Takže som nešoféroval až do 30tky, čiže bicykel bol pre mňa jediným dopravným prostriedkom, či už na ceste do pubu, alebo za priateľmi.“
Takže to nakoniec bude len taký obyčajný príbeh „cyklistu, ktorý sa pripojil ku kapele a precestoval s ňou svet“. Simon dosiahol s The Cure, v 1980tych rokoch, slávu a zarobil peniaze, lenže to si vyžiadalo aj svoju daň v podobe rock´n´rollového životného štýlu, ktorý len veľmi zriedka v sebe zahŕňa dlhé noci plné spánku, jedenie zeleniny, pravidelné cvičenie. Simon priznáva, že v tých časoch nepatril k najzdravším ľuďom. Bolo tam však niekoľko zdanlivo bezvýznamných momentov, ktoré mohli neprimeraným spôsobom ovplyvniť Simonov vzťah k bicyklom. Tým prvým bol vlastne dar v podobe úplne nového horského bicykla …
„V lete 1991 som dostal do daru Specialized Rockhopper. Bola to taká bešia, ktorá veľmi dlho postávala nepovšimnutá v rohu. To som vtedy býval v Ashdown Forest, doslova priamo uprostred lesov. Tam nie je dovolené jazdiť, no napadlo ma, že by som to skúsil. Vtedy som ešte fajčil a pil whiskey, takže prvých niekoľko jázd bolo len o potení a fučaní, no aj tak ma napadlo, „toto je fakt super!“ A keďže to leto si doslova pýtalo jazdenie, zistil som, že som na jazde, na horskom bicykli, závislý.
Prestal som piť whiskey, vzdal som sa fajčenia a každým ďalším dňom som trávil vonku viac a viac času. Na tom starom Rockhopperi som jazdieval aj štyri hodiny denne. Potom ma napadlo, že by som mal presedlať na Stumpjumper, čo som aj urobil a bol na seba neuveriteľne hrdý. Samozrejme, nebol absolútne odpružený, ale lepšie vtedy nebolo. Úplne ovládol môj život. Dokonca som na nejaký čas prestal s hraním a všetko, čo som v živote chcel, bolo jazdiť na bicykli.“
Dokonca veľmi rýchlo zlákal na bicykle aj zvyšok kapely …
„V tom istom roku sme sa presunuli do Oxfordu, kde sme nahrávali album „Wish“ a všetko, čo som tam skomponoval, som skomponoval s tým, aby som sa čo najskôr dostal do pedálov. Začal som čoraz viac jazdiť po okolí, čo kapele prišlo samozrejme čudné, no čo som im to vysvetlil, tak si na druhý deň všetci kúpili bicykle. Môj časový harmonogram bol však vždy iný, než tomu bolo u zvyšku kapely. Rád vstávam o siedmej ráno. Takže v Oxforde som ráno vstal, šiel si zajazdiť, vrátil sa o jednej popoludní, kedy sa budili ostatní z kapely a spolu sme hrali niekoľko hodín. Bol september a do pubu zvykli všetci chodiť na bicykloch po hrádzi. Môžem povedať, že si to na bikoch všetci užívali, ale zasa bolo srandovné, že všetci bicyklovali len dve míle do krčmy a potom späť. Bolo to príjemné, ale trvalo to len krátko. Septembrom to skončilo.“