Liek neexistuje – 10/2018 – II.

Hrá vo svetoznámej kapele a posledných 40 rokov koncertuje po celom svete. A dnes, všetko, čo naozaj chce, je jazdiť na bicykli. A ak nemôže, tak potom nerobí nič radšej, než sa o bicyklovaní rozpráva.

Prax zdokonaľuje jazdu

A to každým dňom. Simon si stále drží iný časový rozvrh, ako ostatní z kapely. Pred nedávnym koncertom The Cure, v londýnskom Hyde Parku, kapela nacvičovala 60 skladieb 10 hodín denne, počas dvoch týždňov. To všetko pre bežný, dvojhodinový koncert kapely. „Ak nacvičujeme, či nahrávame, tak mám vždy po ruke bicykel a kedykoľvek vypadnem a zajazdím si. Viete ako je to s Robertom, on sa na nič nehrá, je presne taký, ako ho vnímate. Je to Pán Gothik, chodí spávať o siedmej ráno a vstáva o druhej popoludní. Veľa nacvičujeme v Brightone, čiže si bike nechávam v tamojšom štúdiu, túlam sa po okolí, vyrazím si niekde na pár hodín a potom sa vrátim späť, akoby som viedol nejaký tajný život.

Ja na skúšky chodím okolo dvanástej, Robert sa dovalí o štvrtej. Niekedy hráme do polnoci, či do druhej ráno, ale vždy sa medzitým nájde čas na jazdenie.“


To však neplatí, keď je kapela na turné. Tak na úvod treba povedať, že Simon si na turné horský bike neberie, pretože akékoľvej zranenie by znamenalo zrušený koncert, či dokonca celé turné. A aj keď sa snaží tu a tam trochu poľaviť, zdravý rozum obyčajne zvíťazí a na turné sa často objavuje v posilnovni. „Tam sa mi veľká nehoda stať nemôže.“

Ale vábenie bicykla je často až prisilné a v prípade koncertu v Hyde Parku bolo až také, že chcel na miesto konania prísť bicyklom až z druhého konca Londýna. „Robert sa však zdráhal, a viete, on keď niečo chce, tak začne vetu s ‚Úpenlivo Ťa prosím …‘ a v tomto prípade povedal, ‚Úpenlivo Ťa prosím, nerob to. Čo keď spadneš?‘ Na to som mu povedal, ‚Máš pravdu …'“

No napriek tomu, v deň koncertu, ráno, bol Simon vzdialený rockovej hviezde tak, ako to len bolo možné (dúfame, že jeho fanúšikovia to nikdy nezistia). Deň totiž začal jazdou po okolí, počas ktorej si uvedomil večernú zodpovednosť vo chvíli, keď stretol fanynku v tričku The Cure, ako kráča na stanicu. „Mal som chuť zastaviť a povedať jej, že nech na to kašle, že The Cure sú brak, ale nakoniec som to nechal tak,“ povie so zlomyseľným úškrnom. A ešte menšou hviezdou bol o čosi neskôr, keď sa vrátil domov a šiel do Sobotného ranného tanečného klubu vyzdvihnúť dcéru, aby následne, spoločne s rodinou, vyrazili autom na diaľnicu M4, do Londýna.

Dosť nie je nikdy dosť

O hudbe teda stačilo, zdá sa, a Simon je vždy šťastnejší (a obyčajne sa o to aj snaží), keď sa debata vrátiť späť k bicyklom. Vždy ho to tiahlo k značke Orange, ktorej vznik sa datuje k obdobiu, kedy si Simon kúpil prvý bicykel z tejto dielne.

„Vždy sa mi značka Orange páčila, ako aj ich bicykle. Začal som s nimi na začiatku 1990tych rokov. Mne sa inak vždy bicykle páčili, myslím to, ako vyzerajú. Páči sa mi logo a všetko. Nálepku s logom tejto značky som schopný dať všade, na moje zosilňovače, reproduktory, bassgitaru. Chlapík, ktorý mi kedysi robil gitarového technika sa raz rozhodol poslať fotografiu s takýmito nálepkami na mojom vybavení priamo do Orange. Na to zareagoval Michael Bonney a poslal mi cyklistický dres. Tak som mu zavolal a poďakoval a už vtedy, v jedno piatkové popoludnie, sme spolu debatili cez telefón celé tri hodiny (Michael je až posadnutý fanúšik hudby). A tak vzniklo jedno dlhoročné priateľstvo.

Môj prvý Orange bicykel bol Sub 5. Vtedy som toho o bicykloch ešte veľa nevedel. Videl som len nejaké fotografie a páčila sa mi tá radikálne sklonené horná trubica a tom zmenšenom ráme, myslím sklon tej trubice. A tak som zašiel do obchodu v Pangbourne a kúpil si ho. Myslel som si, že 18″ rám má hornú trubicu príliš horizontálnu a tak som si dal namontovať dlhšie vidlice, aby to vyzeralo lepšie. Odvtedy som si kupoval len Orange bicykle a som nimi doslova posadnutý. Zopár z nich som sa už zbavil, ale celkovom som ich mal už hádam aj 18.“


Boli aj duplikáty? Istotne sa stalo, že si kúpil jeden typ a potom ten istý, len v inej farbe. „No áno. Starý 26“ Five. Mal som takých päť. Päť „Pätiek“, to znelo fakt dobre. Dokonca som od jedného týpka, ktorý vlastní Sunset vo Walese, kúpil používaný rám Five-ky. Poslal som ho do Orange, či by mi ho neprestriekali a taký mladík, ktorý tam pracoval, sa ma spýtal, „Koľko tých „Pätiek“ vlastne máte?“ Vravím, že päť. A on, na čo Vám je päť tých istých bicyklov? Pretože „Päť Pätiek“ znie skvele.“

Ukáž nám svoje Ferrari. Teda …

Väčšina rockových hviezd, zdá sa, vlastní tri autá a Simon v tomto smere nie je iný. Zatiaľ čo Mini a Ford pickup sú odstavené na príjazdovej ceste, dá sa len tušiť, aký poklad je ukrytý v samotnej garáži. Ak ste tipovali nejaké „exotické športové auto“, tak to asi Simona vôbec nepoznáte, pretože jeho garáž je plná … plná bicyklov. Viac než plná, keďže začal plniť už aj prepravný kontajner stojaci za ním. Je tam niekoľko skvelých cestných bicyklov (Wilier Triestina, Specialized Venge a zopár ďalších) a veľa veľa horských bicyklov. Z väčšiny Orange bicyklov a slušne vyníma Specialized Enduro. A hoci sa snaží svoju zbierku zmenšiť, je zopár kúskov, ktorých sa zbaviť nedokáže. ST4-ku milo pohľadí, keď okolo nech prechádza, potom je tu niekoľko Fiviek, ako 26, tak aj 27.5″. Je tu aj 29″ Gyro, ale nezdá sa, že by sa tu mal dlhšie zdržať 🙂

„V piatok v noci, keď mám v sebe už zopár pív, vypínam počítač a začínam hľadať moju Stage 4-ku. Podľa mňa je to úplne ideálny bicykel. Ale nový Stumpy vyzerá tiež dobre. Je to jedna z tých vecí – posedávam po večeroch v obývačke a zrazu sa začnete do vecí ponárať, o bicykloch dokážem básniť celé hodiny. Alumíniový Tallboy, ten mi hneď udrel do očí, je to veľmi pekný bicykel. A keď mu pridáte 29“ palcové kolesá, tak tým zmeníte mnoho vecí. Bicykel, ktorý sa v minulosti „flákal“, museli ste na ňom príliš veľa šlapať a zrazu musíte šlapať menej a stále sa na ňom cítite komfortne.“

„A to je presne ten problém, ktorý má s kamošmi, ktorí nie sú bicykloví nadšenci: Ja sa pri bicykloch hneď rozpálim, poviem „Pozri na toto!“, ale oni vidia len bicykel. Napadne ma, „Nevidíš ten parádny dizajn?“ a oni sa jednoducho iba pozrú.“

„Keď som si kúpil môj prvý Orange Gyro, tak moja staršia dcéra musela mať pocit, že mi asi šibe. Povedal som, „Poď, mrkni na tento bike! Pozri sa!“ a ona len, „Ok, a aký v čom je rozdiel?“ a ukázala na starý Orange Five. Ona nevidela žiaden rozdiel. Tak vravím, „Kolesá, veď sa pozri na kolesá!“


Svet to nezaujíma

„Bol som taký rád, že som získal túto 29-tku. Mala síce trochu konzervatívnu geometriu na tie časy, ale tešil som sa z toho. A s tým sa predsa chcete svetu pochváliť. Ale svet to nezaujíma. Ľudia povedia, „Chceš íst na taký, či taký koncert?“ alebo „Nechceš prísť na túto párty?“ a ak mám chuť si cez ten víkend zašportovať alebo mám dohodnutú jazdu s kamošom, tak jasné, že si vyberiem to, čo mám najradšej.“

Zdá sa, že Simon by radšej trávil čas s bikermi: „Zistil som, že ľudia z bicyklového sveta majú zmysel pre taký zvláštny čierny humor a to ma oslovuje. Spomínam si, keď ma predstavili Stevevi Peatovi a Rob Warnerovi. Keď ich vidíte prvý krát, prídu Vám ako obri, ale neskôr si uvedomíte, že sú takí istí rockeri, ako všetci, ktorých poznáte. Síce by si mohli zachovať nejaké to dekórum, no ja ich stále vidím niekde medzi Chrisom Boardmanom a Lemmym.“

„Keď som začal jazdiť na horských bicykloch, bolo tam kopec frajerov, ako napr. Will Longden a Andrew Titley a dodnes si o nich myslím, že „sú to fakt pekní divoši.“ No aj tak pôsobia ako machri. Na tú dobu jazdili na jednoduchých bicykloch, ale dokázali s nimi neuveriteľné veci. Kľudne ste o nich mohli povedať, že žijú naplno. Jazdili stále, aj keď nemali náladu, ale všetko to zvládli vďaka vrodenému talentu. Aspoň si to tak hovorím, ale mali v sebe tú divokosť a urobili pre svet horských bicyklov viac, než všetko to, čo sa v tomto svete udialo za posledné roky. Každý šport potrebuje napredovať, ale mám pocit, že keď sa na to začala sústrediť väčšia pozornosť a k tomu prišli záležitosti skutočného športu v zmysle, „nekonzumujeme alkohol a držíme takúto diétu, robíme buď len toto alebo tamto“, tak to začalo byť trochu sterilné a zopár ľudí to odradilo. Jediný z tých pôvodných jazdcov, ktorý zotrval a dokázal v tom všetkom balancovať je Greg Minnaar. Poviete si, že si isto dopraje aj nejaké to pivko, ale takisto je disciplinovaný.“


Simon sa evidentne snaží zachovať pôvodného ducha tohto športu vo svojom jazdení. Jazda na bicykli je pre neho stále o priateľoch, debatovaní, posedávaní v krčme a o popíjaní ciderov, než o nejako vrcholovom športovaní (aj keď také lýtka v Hyde Parku, aké mal na poslednom koncerte, ešte na tomto mieste nepredviedol 🙂 ). A keď náhodou nerobí rámus súvisiaci s kapelou, tak ho môžete zhliadnúť na poliach a v lesoch juhovýchodného Anglicka. Tam sa totiž preháňa na bicykli.

zdroj: Single Track, UK, 01/10/2018