Robert Smith sa v spomienkach vrátil o celé štvrťstoročie späť a pre britský magazín DEK sa vyjadril ku každej skladbe albumu „Wild Mood Swings“
ROUND & ROUND & ROUND
Robert stále živí myšlienku, že je to skôr „skvelá b-strana singla, než skvelá albumová pieseň“. Po celý čas nahrávania sa kapela snažila držať bokom šéfa vydavateľstva Fiction, Chrisa Parryho, no keď ich navštívil v St. Catherine a radil im osekať počet skladieb, Robert sa ešte viac rozhodol ísť vlastnou cestou. „Asi šlo o reakciu, pretože už vtedy som musel vedieť, že táto skladba by na albume byť nemala. Jednoducho vyhrala moja tvrdohlavosť.“ Na albume ju však nasleduje skladba, o ktorej je Robert presvedčený, že je to „skrytý poklad“ albumu.
GONE!
„Je skvelá,“ povie Robert. „Spomenul som si na ňu až v momente, kedy som tento rok počúval testovaciu verziu vynilovej reedície. Bol som z nej užasnutý; znie fantasticky! Bohužiaľ to však bola ďalšia skladba, ktorá sa komplikovane prezentovala na pódiu, takže sme ju vlastne ani veľmi nehrali … vlastne sa vytratila zo setlistu.“
„Gone!“ bola vydaná ako posledný albumový singel a rozdelil fanúšikov rovnako singel „The 13th“. Sprevádzalo ho video poskladané z amatérskych záznamov kapely na cestách spolu so zábermi z koncertov Swing turné. Najpamätnejší moment prišiel vo chvíli, keď tri staré dámy, ktoré v úvode klipu hrajú s Robertom Scrabble, sa pripoja ku kapele na pódiu.
„Bolo to totálne bizarné. Napochodavali pred 20 000-ové publikum a začali predvádzať svoje tanečky. Dav ani len netušil, že točíme video a nebol som si tým dokonca ani ja! Ale aj tak si myslím, že je to skvelá skladba. Jej nahrávanie bolo skvelé a pravdepodobne je to náš, ja a Steve, najlepší mix.“
NUMB
Nálada albumu s touto skladbou začína mierne klesať, keďže bola napísaná ako odozva na samovraždu Kurta Cobaina. „Vcelku ma rozrušilo, keď som zistil, že v živote nemal nikoho, kto by na neho pozitívne vplýval. A hoci som sa s ním nikdy osobne nestretol, mal som pocit, akoby som stratil niekoho blízkeho.“ Lyon navrhol, aby do štúdia prizvali indického klasického huslistu Chandrashekhara. „Skutočne zbožňujem tie klasické indické husle v tejto skladbe, myslím, že je to skvostné,“ povie Robert, ktorého zároveň veľmi potešil mix Mike „Spike“ Drakea. „Keď som si to opätovne vypočul, mal som pocit, že je to skutočne nádherná skladba. Celkom som zabudol, aký veľký význam pre mňa mala. Tá ďalšia na albume ale až taký nie …“
RETURN
Podľa Roberta sa táto skladba na albume objaviť nemala. „Je to zjavné až príliš, pretože vlastne neponúka nič nové. Text je v pohode, sumarizuje isté obdobie môjho života – odkazy na Banco de Gaia, Stolichnaya, to pre mňa naozaj niečo znamená – ale to som mal vlastne na mysli stratu koncentrácie a vďaka tomu sa tá skladba na album dostala. Niekto sa mal vtedy predo mňa postaviť a povedať, „Prečo? Aký to má vlastne význam? Veď tá skladba vôbec nefunguje.“ Ale nestalo sa tak – hrali sme ju zopárkrát a nič sa nikdy neudialo.“ Čo turné k albumu skončilo, viac sa k tejto skladbe kapela nevrátila.
TRAP
Aj v prípade tejto skladby má Robert rozpačité pocity. Považuje ju za veľmi trpkú pieseň. „Viem presne o kom som to písal a o čom presne som písal, a chcel som, aby to bolo absolútne príšerné.“ Dnes má však z nej čudný pocit, že by ju mal spievať uštipačnejšie. „Je iba zopár skladieb, ktoré som napísal a ktoré pôsobia vyslovene v štýle „fuck you!“. Dnes ma to štve ešte o trochu viac.“ Podľa Roberta skladba funguje ako štrukturálne, tak aj zvukovo – „je dokonale rozvrstvená, má ohromný zvuk a skvelý mix“ – nikdy však nenaplnila pôvodný plán, aby tvorila akýsi tandem ku skladbe „Want“. V snahe vybudovať z nej rockovú skladbu, stratila, podľa Roberta, značnú časť svojej „kjuráckosti“. „Pôsobí ako nejaká napodobenina. Alebo som nebol dostatočne prudký?!!“
TREASURE
Je to jedna z Robertových obľúbených skladieb, melancholický text inšpirovaný básňou „Remember“ Christiana Rossettiho. Skladba vzišla z experimentálneho obdobia v St. Catherine, kedy sa Robert pohrával s myšlienkou, že všetko nahrá odznova za použitia bicieho automatu. „Zopár týždňov sme s Perrym po nociach nahrávali niekoľko nápadov za použitia rôznych elektronických hračiek a slučiek, nakoľko som mal pocit, že niektoré veci jednoducho znejú lepšie bez akustických bicích. Chvalabohu mi ten nápad vyhovorili. Samozrejme, znovunahratie všetkých skladieb s využitám slákov a bicieho automatu by bolo isto zaujímavé, ale myslím, že ak by som sa aj vydal touto cestou, fungovali by sme dodnes!“
Robert si myslí, že skladba „Treasure“ má len jediný problém, ktorý tkvie v jej pozícií na albume, teda hlavne v tom, že nasleduje po „Trap“. „Záver albumu je postavený na troch skladbách – „Trap“, „Treasure“ a „Bare“ – čo je úplne zlý spôsob ukončenia albumu. Zámerom bolo, aby sa album náladovo potácal a potom vhupol do konkrétneho bodu, miesta, nálady. On sa ten album náladovo aj potáca, ale nakoniec nevhupne nikam. Vy sa do toho albumu postupne dostávate a potom zrazu … ups .. čo to? „Trap“ a zrazu „Treasure“? To čo sa stalo? „Treasure“ je skutočne nádherná pieseň, má prekrásnu náladu a skvostný zvuk. Ale na tom mieste albumu jednoducho nefunguje.“
BARE
Album „Wild Mood Swings“ uzatvára jedna zo skladieb z obdobia nahrávaní s Borisom Williamsom, inšpirovanými Nickom Drakeom. „Bare“ bol vlastne pracovným názvom albumu. Táto „zúfalá, melancholická skladba“ nebola podľa Roberta dostatočne silná, aby uzatvárala album, čo sa nakoniec malo vyriešiť brutálnou editáciou „Je to bludisko, znie ako predĺžená live verzia skladby hranej na festivale! Nemala byť taká dlhá, mohla byť o polovicu kratšia. Náladovo sa na záver albumu skutočne hodí, no cesta k tomu záveru je príliš dlhá.“
„Som na tento album trochu skúpy, čo poviete? A to som si myslel, že sa mi páči!“ zasmeje sa Robert. „Je to vlastne moja chyba, že nahrávanie nevyústilo do albumu, ktorý by si fanúšikovia The Cure okamžite zamilovali. Mali sme k dispozícií dostatok výborných skladieb, z ktorých sme mohli stvoriť skutočne skvelý album.“ Časť Robertovej ľútosti tkvie v tom, že veľmi chcel mať album, ktorým by uzavrel konkrétnu kapitolu v histórií kapely. „Myslím, že keď sme o tri roky neskôr nahrávali album „Bloodflowers“ tak sa celý ten pocit kapely totálne zmenil; dorástli sme do niečoho odlišného. „Wild Mood Swings“ mohol byť skutočnou odvetou, koncom určitého obdobia – bola to tak trochu premárnená príležitosť.“
Ak by Robert dostal opäť tú možnosť, tak by skrátil začiatok albumu: „tri kratšie skladby by z toho urobili album, ktorý by si ľudia chceli okamžite pustiť ešte raz“. Jednoznačne by z albumu vyhodil „Return“, „Round&Round&Round“, dosť možné, že aj „Trap“ a takisto „The 13th“ – „pretože si myslím, že je až príliš čudná pre album“. Naopak by albumu prospelo, keby sa naň dostali singlové b-čka „Ocean“ a „Adonais“. „“Adonais“ je jedna z mojich večne obľúbených skladieb The Cure a viem, že som ju veľmi chcel zaradiť na album … takže som si nie istý, čo sa vtedy udialo!“ Robert si myslí, že počas dlhého procesu kompilácie albumu stratil smer ohľadne toho, čo by mohlo fungovať; dnes má pocit, že výmenou konkrétnych skladieb sa mohlo niečo skutočne dosiahnúť. „Bolo by to o trochu viac emotívne, náladové, no iným spôsobom, možno by to bolo o trochu viac melancholické.“
Plánovaná reedícia albumu „Wild Mood Swings“ by nám mohla poskytnúť šancu zistiť, či má Robert pravdu – Robert spomenul možnosť priložiť k albumu bonusový disk, ktorý by obsahoval odlišné mixy a zrevidované poradie skladieb. Deluxe edícia by teda poskytla iný uhol pohľadu na album, bez neočakávaných zmien atmosféry, ktoré mu dnes prídu rušivé. Medzitým môžeme len dúfať, že picture vinylová reedícia povedie k prehodnoteniu tohto nedoceneného album, ktorý pre Roberta reprezentuje koniec jednej éry:
„Pri tomto albume to bolo naposledy, čo sme boli skutočne blázniví, kedy sme boli stále dostatočne mladí – takmer – aby sme to všetko v pohode zvládli.“
zdroj: DEK magazine, 07/2021