S Robertom Smithom, po prehýrenej noci v newyorkskom Manhattane, o albume „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ a jeho predstave, ako by mali vyzerať americké hitparády.
Robert Smith mešká. Zdá sa, že tento nestály líder kapely strávil predošlú noc popíjaním so svojimi kolegami, Simonom Gallupom, Lolom Tolhurstom a Borisom Williamsom – gitarista Porl Thompson sa vrátil späť do Anglicka – a teraz Smith dospáva, odpojený od vonkajšieho sveta, vo svojej hotelovej izbe. Zdeseným zamestnancom manhattanského hotela St. Regis, s cenou 300 dolárov za noc, možno odpustiť ich predpoklad, že exoticky vyzerajúca britská popová hviezda zamkla svoje dvere na dva západy, vyvesila telefón a teraz možno pláva vo vani tvárou dolu.
Našťastie duchaprítomný ochrankách všetkých upokojuje, že Smith stále normálne dýcha a práve zobudený spevák sa rozhodol, že rozhodne nemôže poskytovať rozhovory vo svojej „zdecimovanej“ izbe, kde sa minulú odohralo zrejme niečo skutočne hrozné (len si nevedel spomenúť čo to bolo). Nakoniec bola zabezpečená iná miestnosť a medzitým Smith skontrolovať Tolhursta, či po včerajších zápasoch s Gallupom v hotelovom bare neutrpel nejaké vážnejšie zranenia. Môžeme sa teda pustiť do získavania informácii pre americkú verejnosť o čare nového dvojalbumu The Cure, „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“.
„Do včerajšej noci som sa vyše týždňa úspešne vyhýbal alkoholu,“ povie prekvapivo duchaprítomný a čulý Smith. „Bol som odhodlaný vydržať až do návratu domov, do Anglicka, no chalani sa dožadovali návštevy japonskej reštaurácie, tak som si povedal, ‚dobre, jedno malé saké znesiem‘, inak je to ten najklamlivejší nápoj na svete, a o hodinu a pol neskôr som sa už ocitol v poslednom newyorkskom klube brušného tanca.“
Takže tá povesť The Cure ako partie „nočných vymetačov klubov“ je pravdivá. „Skôr to bolo povyrazenie si takých čudákov,“ zakontruje Smith. „To akoby sa šli vyblázniť nie 16-roční pubertiaci, ale skôr šesť roční sopliaci.“
Novinka „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ je prvou vydanou nahrávkou od minuloročnej, v Spojených štátoch mimoriadne úspešnej kompilácie singlov „Standing On A Beach“ a zároveň prvou novou produkciou od posledného štúdiového albumu „The Head On The Door“, z roku 1985. Dvojalbum predstavuje The Cure ako maniakálne popovú kapelu („Why Can´t I Be You?“, „Catch“), tak aj absolútne zúfalú („Fight“ a „Snakepit“, ktoré odkazujú na ich pochmúrny album „Pornography“, z roku 1982).
Nakoľko sa zdá, že tento album bude hrať klúčovú rolu v archíve The Cure, a keďže dnes už nikto neprudukuje dvojalbumy, je možné, že vydanie albumu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ v tejto podobe je výsledkom Smithovej, doslova až legendárnej tvrdohlavosti. No on tvrdí, že to tak úplne nie je.
„Jednoducho sme mali zrazu k dispozícií až príliš veľa skladieb. Nikdy sme si nemysleli, že by sme niekedy vydali dvojalbum a to až do chvíle, keď sme skladby dokončovali v štúdiu. Zrazu sme mali na kope 35 dokončených skladieb a čelili sme hádkam o tom, ktorých 18 skladieb sa dostane na album. Ak by sme ich počet ešte viac znížili, mohlo by sa stať, že by bol album príliš popový alebo naopak by prevážili viac dlhšie a atmosférickejšie skladby, no rozhodne by album nezískal skutočnú rovnováhu. Dokonca sme uvažovali vydať dva samotnatné albumy, no ja som preferoval myšlienku vydať to všetko naraz a posunúť sa k ďalším veciam.“
Smith má pocit, že štylistická rozmanitosť albumu, ako aj prebytok hudobného materiálu, do značnej miery súvisí s faktom, že ku komponovaniu sa aktívne pripojil aj zvyšok kapely a neuchýlil sa iba k interpretácii a vylepšovaniu Smithových v podstate dokončených vlastných skladieb. „Vyslovene som sa dožadoval, aby priniesli kazety s vlastnými vecami. Potom sme si spolu sadli a počúvali ich, pričom sme nevedeli, ktorá kazeta je koho. Jednotlivé kompozície sme bodovali, no a tie s najlepším hodnotením sme nakoniec použili. Doslova to pripomínalo súťaž Eurovízie.“
Neprekážalo Smithovi vzdanie sa obvyklej umeleckej kontroly, čím umožnil vstúpiť do tvorby iným hudobníkom?
„Nie! Na albume „The Head On The Door“ boli leniví a už vtedy som im povedal, že na ďalšom albume očakávam, že prídu sami s novými nápadmi, inak ich verejne ponížim, či niečo podobné. Neuveriteľným spôsobom nám to pootvorilo dvere, hlavne v prípade tvorby Porla Thompsona, pretože on počúva veľmi nezvyčajnú hudbu a má veľmi zvláštny zmysel pre to, čo je v hudobnej tvorbe správne a čo nie.“
Nahrávanie nového albumu opísal Smith ako „najradostnejšie obdobie, aké som za posledných 10 rokov zažil. Nahrávali sme v Provence, na juhu Francúzska, v starom vidieckom sídle, ktoré má vlastné vinice. Je tam vybudované skvostné štúdio, v ktorom sme nahrali strašne veľa vecí, ale veľa vecí si z toho dnes už nepamätám, nakoľko sme tam zažili strašne veľa zábavy.“
„Nahrávali sme v absolútnej izolácii, nikomu sme nedovolili nazrieť do nahrávaných vecí, či si niečo z toho vypočuť, dokiaľ to nebolo kompletne dokončené – skutočne nikomu, ani najbližšej rodine. Bolo to veľmi uzavreté, kompletne utajené, a to hlavne preto, že sme s tým zažívali kopec zábavy a nechceli sme, aby nám to niekto svojim príchodom pokazil. Bola to neskutočná situácia – desať týždňov totálne odstrihnutí od okolitého sveta, žiadne vonkajšie stimuly. Žiadna televízia, žiadna doprava do najbližšieho mesta – to bolo vzdialené tak 5 míľ – všetku stravu nám priniesli vždy ráno dodávkou.“
„Asi v polovici nahrávania sa k nám pridali naše dievčatá. Požiadal som Mary, aby sa usadila v štúdiu, keď som nahrával vokály k niektorým skladbám a bol to veľmi zvláštny pocit pred ňou spievať, to som nikdy predtým neurobil. V štúdiu s nami bola iba jediný raz, počas nahrávania albumu „Pornography“. Sedela vtedy kresle a sledovala, ako som spieval „Siamese Twins“, aspoň si myslím.“
„Mne príde veľmi čudné spievať ľuďom, keď sú ku mne veľmi blízko. Ľahšie sa mi spieva v divadle, než v nejakom klube. Takže som mal divný pocit, keď sa na mňa Mary pozerala. Zbytok kapely sa zasa prišiel pozrieť, keď som spieval „Shiver And Shake“, ale to len preto, aby vo mne vyvolali nepríjemný pocit a mohol som tak spievať riadne nasrdený. A podobných zábavných momentov bolo pri nahrávaní veľa.“
Vďaka svojej excentrickej charizme, slabosti v odhaľovaní osobných právd, ktoré transformuje do svojich textov, v ktorých častokrát dominujú inšpirácie z jeho snov, má Robert značný podiel na tom, že kapela k sebe priťahuje až obsedantne zanietených fanúšikov. „No áno, priťahujeme často veľmi zvláštnych ľudí, ale tak to bolo u nás vždy,“ prizná. „Ani ma to veľmi netrápi, vlastne si to celkom užívam. Ostatní si z toho robia srandu a často sa ma snažia v tomto smere až strašiť, keď mi začnú šepkať „John Lennon, John Lennon!“ Ale takýmito vecami sa nezaoberám.“
„Samozrejme, že sa za tie roky objavilo zopár ľudí, ktorí ma až desili. Jedno dievča spáchalo samovraždu a jej sestra mi neskôr poslala jej denník – to dievča verilo, že ma pozná a že všetko, čo som kedy napísal, som napísal o nej. A potom tam bol ešte niekto, až neskutočne drzý … ale to sa až tak často nestáva a čím sme populárnejší, tak je takých prípadov prekvapivo menej. Dnes už tak príde jeden list s otázkou „Prečo ste zrazu takí populárni?“ a vlastne mi to je už jedno.“
Aj keď náruživí fanúšikovia The Cure môžu vnímať Roberta ako duchovného radcu, mnohí ho stále majú za trendsettera novej vlny. Tisíce fanúšikov minulý rok smútili, keď sa tesne pred vydareným americkým turné nečakane ostrihal (dnes už mu opäť dorástli do trochu menej honosnej dĺžky, ako tomu bolo v období albumu „Pornography“). „Dokonca sa to rozoberalo aj vo francúzskych celonárodných novinách. Deň po tom, čo som si ostrihal vlasy, som zašiel do kancelárie Fiction a v momente, ako som tam vstúpil, nastalo hrobové ticho. Povedali, „Ale veď ani nie o týždeň budete hrať v Amerike“. Ja na to, „však nemám zlomené ruky, ani nič podobné.“ Len zareagovali, „ale veď si si ostrihal vlasy!!“ A vtedy som si uvedomil, že aj tí, čo sa okolo mňa pohybujú celé roky, podľahli myšlienke, že moje vlasy sú nesmierne dôležité.“
„Inak, ostrihal som si ich neskoro v noci, samozrejme, že som mal vypité. Ale chcel som si ich ostrihať už celý mesiac predtým, len som na to nevedel nabrať odvahu. Pozeral som sa do zrkadla a vravel si „aj ja mám obavu o svoje vlasy,“ a tak som si ich ostrihal. Bolo to gesto, aspoň si myslím, ale malo to aj veľmi nudný dôvod – už ma to jednoducho všetko omrzelo. Uvedomil som si, že sa z mojich vlasov stala akási „vlastnosť“ a chcel som sa predviesť v ostrejšej podobe a pôsobiť trochu skutočnejšie. Prečítal som si jednu recenziu, kde bolo uvedené aký som roztomilý maznáčik a ja som nechcel, aby ma ľudia takto vnímali.“
„Ľudia sa nazdávajú, že takto vyzerám len preto, že pôsobím v kapele, pretože kopec ľudí z kapiel, hlavne tých heavy metalových, pôsobia inak na verejnosti a inak keď sú mimo nej, ale ja takto vyzerám aj keď sa vyberiem nakupovať. Ľudia sa snažia vytvoriť si konkrétny imidž len preto, že chcú o sebe iným prezentovať určitý obraz a s hudbou to nemá vôbec nič spoločné.“ Rozhodne však netúži byť ten, kto sa riadi módnymi trendami. „V tomto smere som lenivý a v podstate dosť zanedbaný. Konkrétne tento sveter a tieto rifle som mal aj pri fotografovaní na obal albumu „Seventeen Seconds“ (1980). V tomto smere vôbec nie som vyberavý. Keď nájdem niečo, čo sa mi páči, tak si to oblečiem a nosím až do zodratia.“
„Ale tieto nohavice ma už trochu desia,“ poukáže na vydraté miesto na pravom kolene. „Posledné mesiace, kedykoľvek sa Simon a Porl ocitnú v mojej blízkosti, si šúchajú prsty o moje koleno, no a dnes už je tam diera. Hajzlíci! Aby som si teraz kupoval nové nohavice.“
Súčasný americký vydavateľ nahrávok The Cure, Elektra, si je zdá sa viac než istý šancami „Kiss Me … “ albumu pevne etablovať kapelu medzi najlepších predajcov nahrávok v USA, no samotný Smith zostáva v tomto smere skeptický (aj preto, že podobné veci počul od predošlých vydavateľov). „Keď sa pozriem, čo všetko sa nachádza v americkej Top 50, teda okrem Beastie Boys a možno troch ďalších kapiel, tak neverím, že máme nejakú šancu byť tuná úspešní, nakoľko náš album je asi najdeprešívnejšie nevýrazna zbierka piesní. Naše publikum sa každým rokom zväčšuje, hoci nás opustilo množstvo poslucháčov, ktorých sme v minulosti zaujali, no zároveň sme nalákali nových ľudí. Myslím si však, že pokiaľ ide o úspech v Amerike, dosiahli sme strop. A úprimne, som prekvapený, že sme to dotiahli až tak ďaleko.“
„Samozrejme, rád by som sa pozrel do amerických hitparád a videl tam na prvom mieste Cocteau Twins, na druhom Echo And The Bunnymen, na treťom Jesus And Mary Chain a nás na mieste štvrtom. Je však nepravdepodobné, že sa tak niekedy stane a ani ma to netrápi. Jediné, čo ma zaráža, je fakt, že napriek tomu, koľko sme predali nahrávok nás stále v rádiách nehrajú. Je to fakt frustrujúce, pretože ako môžete dať ľuďom na výber, keď ani nevedia, že nejaký výber je.“
zdroj: Rock Fever, USA, 01/11/1987