Robert Smith mal pocit, že potrebuje prázdniny pri mori, tak sadol do lietadla a odletel do Dublinu a neskôr si na pláži pošúchal nahé prsty v piesku. To ho však nebavilo dlho a tak sa spojil s ostatnými z The Cure a navrhol im, aby sa k nemu v Írsku pripojili.
Medzi popíjaním veľkých Guinnessov (Robert si ich za ten čas doprial dva) padla poznámka o tom, že je potrebné začať skúšať na chystané americké turné a absolvovať niekoľko fotografovaní pre stovky rozhovorov pre médiá, ktoré ho čakajú. The Cure sa teda chystajú opäť na cesty, tentoraz to bude svetové turné, v rámci ktorého ich opäť uvidíme aj v Austrálií. S albumom „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ sa nielenže rozšírila zostava kapely, keď sa k nim pridal klávesák z Psychedelic Furs, Roger O´Donnell, ale ukázali veľkú sebadôveru, ktorú postrádali už … bože, koľko albumov?
Takže Robert, je toto prelomový album pre Vašu kapelu? (Nie, Robert môže byť super fanúšik kapely Echo & The Bunnymen, no rozhodne nechce byť megastar, ako po tom túži Mac).
„No, ani nie. Myslím si, že pre môj „systém“ by bolo obrovským šokom, ak by sa The Cure stali tak obrovskou kapelou ako povedzme Simple Minds, či U2. Ak dosiahnete takúto úroveň, tak prepadnete vlastnému presvedčeniu, že ste skutočne veľmi dôležitý. Je to postoj, ktorý podľa mňa The Cure v sebe nemajú.“
Mary chodí s Robertom už 15 rokov a ona sama Vám bez problémov povie, že Robertovi stále nerozumie a stále ju dokáže vydesiť slovami, ktoré povie. Zda sa však, že ani jednému táto skutočnosť neprekáža. Pozrime sa na to teda cez skladbu z nového albumu, „How Beautiful You Are“, ktorá pojednáva o tom, ako dvaja nedokážu tvoriť jeden celok, napriek tomu, že všetky nahrávky legendárnych spevákov, Perry Como, či Matt Morno, nás dodnes presviedčajú o opaku.
Mary tvrdí, že napriek všetkému Robertovým textom nerozumie. On sa pri písaní textov stáve niekým úplne iným. Preto sa z chlapíka, ktorý napísal „The Love Cats“ stane zrazu zatvrdnutý bastard schopný v skladbe „Shiver And Shake“ napísať niečo ako, „si ako každá iná, s troma dráždivými otvormi, si iba posratý odpad …“
Spýtajte sa ktoréhokoľvek reportéra a on Vám povie, že interview s Robertom, to je teda riadna skúsenosť. Inak sa to ani nazvať nedá. Fiona Russel Power z magazínu The Face svojho času napísala, že mu počas jazdy, kedy ho viezla z jeho bytu do sídla nahrávacej spoločnosti, chcela vykrútiť krk, pretože:
a) po celý čas olizoval citrón (jeho obľúbené ovocie)
b) neustále mu musela prízvukovať, nech si dá ruku preč od úst, pretože mu nič nerozumie
Alebo Carole Lenfield, ktorá sa pred dvoma rokmi, pre náš magazín, podelila o svoju skúsenosť:
„Rozhovor s Robertom Smithom je vecou náhody. Sám o sebe tvrdí, že je veľmi nestabilný. Jeho nálada je kolísavá a v danom momente smerovala k šialenstvu spôsobom, aký je u skutočných umelcov vcelku bežný. V mnohých ohľadoch je to moderný anglický extentrik, ktorý so sebou na turné zobral ovcu (Robert: „nebola to ovca, ale jahňa a staral som sa oň celý mesiac. Nedávno som sa za ňou zašiel pozrieť a už si ma vôbec nepamätala“) a je zvyknutý byť zanedbaný a takisto večne mešká.“
Samozrejme, meškal aj dnes, hoci musím priznať, že tie dve hodiny zasa neboli až také hrozné. Našťastie v tomto prípade je toto stretnutie prísľubom zábavy. Robert má veľký zmysel pre humor, tak isto aj pre absurditu a žiadne jeho interview sa nepodobá na iné.
Takže, ak on je liek (The Cure), čo je potom choroba?
„Populárna hudba. Pôvodne sa The Cure mali volať „Suicide“ (samovražda), ale po nejakom čase to nabralo optimistický smer, keďže sme si uvedomili, že s tým niečo môžeme urobiť. A ten moment prišiel s vydaním skladby „10:15 Saturday Night“, kedy sme zistili, že mnohým ľuďom, ktorých sme rešpektovali, sa tá skladba páči.“
Tak spolu sedíme v typickom dublinskom prostredí – zapadnutá krčma so stolom plným prázdnych pohárov a plnými popolníkmi. Robert sa mi stihne pochváliť, že je neskutočne hrdý na fakt, že The Cure nikdy nebudú mať v Spojených štátoch veľký úspech. „Ak mám byť úprimný, jedna z mojich paranojí je postavená na možnosti, že sa raz ráno prebudím a zistím, že The Cure stratili náboj. Pre mňa by to znamenal koniec kapely.“
„Ak by sme mali zrazu obrovský úspech, povedzme v Kalifornií, tak by to bez pochýb znamenalo, že sme stratili vlastnú dušu. V tejto chvíli však Američania stále vnímajú The Cure ako podvratných punkáčov, čo ma teší a teda nekončíme. Také relácie ako The Tonight Show alebo Joan Rivers po nás nikdy nesiahnu. A to ma neuveriteľne teší!“
The Cure teda rozhodne nie sú mega úspešní v Amerike, ale v Austrálií sa pravidelne s nahrávkami objavujú v Top 40-tke. Táto popularita sa však rozhodne nedá zrovnať s tou, ktorej sa kapela teší vo Francúzsku alebo v Južnej Amerike. Tak spôsobujú doslova výtržnosti! Na uliciach ich obkolesujú masy ľudí. V minulom roku som si bol v Paríži osobne overiť, či všetko to šialenstvo okolo tejto kapely je skutočné alebo či ide len o ďalší výplod Robertovej fantázie. Musel som skonštatovať, že všetko je to pravda! Ich čiernu limuzínu po celom Paríži prenasledovali haldy áut plných fanúšikov. Zakaždým, keď z auta vystúpili, okamžite ich obkolesili davy ľudí, mladé dievčatá jačali, zúfalo sa k nim predierali so svojimi knižkami plnýmu autogramov. Francúzsko absolútne podľahlo šarmu The Cure. V tom týždni boli v celonárodnom hlasovaní na prvom mieste v kategógiach najlepšia kapela, najlepší spevák, najlepší skladateľ, najlepší hudobníci, najlepšie oblečená … A keď sa objavili v televíznej šou Champs Elysee, muselo sa nakrúcanie prerušiť, keďže na pódium prekĺzli fanúšikovia. To sa v histórií tejto relácie nikdy predtým nestalo.
„Paríž mám zo všetkých miest na svete najradšej. Prvýkrát som sa tam dostal ako 12, či 13-ročný, v rámci školského výletu, a okamžite som si to mesto zamiloval. Katedrála Notre Dame si doslova vyžaduje úctu, vyžaruje z nej majestátnosť. Je to akoby ste navštívili jeden z tých veľkých chrámov v Japonsku, kde si už len samotná atmosféra vyžaduje rešpekt.“
Keď začiatkom tohto roka koncertovali The Cure v Argentíne, vypukli výtržnosti spôsobené pubertiakmi, ktorým sa nepodarilo zohnať lístky. Nepokoje pred štadiónom, kde sa konal koncert, musela rozohnať polícia.
„Je to fakt šialený pocit, keď hráte pred 20 000-ovým hysterickým publikom a vonku pred štadiónom ešte viac hysterčí ďalších 5 000 ľudí, ktorí majú pocit, že ich musí byť počuť viac, nakoľko sa im nepodarilo zohnať lístky, tak začnú robiť bordel, podpaľovať autá a k tomu je tam polícia, ktorá rozhodne netúži po tom, aby niekto na koncerte zomrel a k tomu nie je v dobre nálade. V Buenos Aires sme odohrali dva koncerty: ten prvý bol brilantný, pretože ľudia stáli na sedadlách, tancovali na nich, potom ich začali podpaľovať, ale z čistej radosti. Ten druhý už taký zábavný nebol. Boli sme na pódiu, chcel som ľudí ukludniť, tak som zašiel za miestnymi roadies a spýtal sa ich, ako sa to povie a oni že „calma“. Tak som začal kričať do mikrofónu „calma“ a nejaký poondiaty fašista po mne hodil fľašu, čo riadne zabolelo. Tak som tam začal pobehovať a nadávať im do bastardov.“
„Argentína nám pripomína Francúzsko. Aj tam sme najväčšia zahraničná kapela. Zakaždým, keď sa tam objavíme, tak sú všade televízne kamery, limuzíny, jačiace davy na letisku … ale aj v Brazílií bola zábava, pretože tie koncerty boli ako karneval. Jednoducho sa tam parádne bavilo asi 15 000 ľudí. Ale bolo tam príšerne horko, čo fakt neznášam. Museli sme zájsť aj na pláž, kvôli fotografovaniu a to bolo už absolútne príšerné. Stáli sme na tom horúcom bielom piesku, nad hlavami nám pražilo slnko, ľudia tam na nás kričali, aby sme si kúpili tie ich umelé náhrdelníky alebo čokoľvek, čo sa dá predať. Ale tentoraz sme videli aj kus krajiny. Namiesto cesty lietadlom sme sa vydali na 10-hodinovú cestu autobusom cez džungľu a to bolo fakt nádherné. Akoby ste sa ocitli na úplne inej planéte. Mal som chuť sa tou džungľou prejsť, pretože bola nádherne farebná, odvšadiaľ sa ozýval rev zvierat, ale šofér busu mi to nedovolil, nakoľko tam bolo až príliš veľa jedovatých hadov.“
Prvá vec, ktorá ma na novom albume zarazila, je fakt, že mi príde veľmi veľmi oddychový.
„To je pravda. Myslím, že je to tak preto, že sme pri nahrávani boli opäť skutočnou kapelou, čo sa nám nedarilo od čias „Pornography“. Pri nahrávaní albumu sa nám opäť podarilo pochopiť jeden druhého, uvedomili sme si, o čo každému z nás ide, inštinktívne. Bez toho by sme neboli byť taký spontánni, akí sme byť chceli. Na druhej strane, „Head On The Door“ bol taký neprirodzený album, v tom zmysle, že sme ho špeciálne vystavali. Akoby ste vytvárali hudbu z čísel, no museli sme to urobiť, pretože to bol jediný spôsob, ako sme ho boli schopní dokončiť. Na pozadí toho všetkého sa v tom čase udialo veľmi veľa vecí …“
„Faith“ nie je zrovna jedna z tých skladieb, ktoré by sa očakávali od niekoho, kto raz povedal, „Viem si celkom predstaviť, že jedna z našich skladieb môže ľudí inšpirovať k samovražde, no nie k vražde“.
„No áno, je to trochu iné, je to skôr ako hymnus, „hej, ľudia, dajte sa dohromady a urobte to.“ Nuž, predtým som takého skladby nepísal.“
Nie je to trochu nebezpečné, ocitnúť sa v prostredí, ktoré môže lákať šialencov hľadajúcich odpovede a velenie?
„Oni by sa ku mne dopracovali tak či tak. Jednoducho sú ľudia, ktorí milujú byť niečím, či niekým posadnutí. A ak to nie je Robert Smith, tak potom napr. pápež.“
Do akej miery sú skladby The Cure autobiografické?
„Veľmi. Keď sa k tým starším albumom vrátim, vždy si poviem, „presne tak sa práve cítim“. Nie som si istý, ako dokáže ten ktorý album niekomu ukázať, ako som sa pri jeho tvorbe cítil, ale ja to vždy vycítim. V období albumu „Pornography“ som bol veľmi zlý, no aj sentimentálny a Mary mala veľký problém so mnou vydržať.“
Na tomto albume prezentuješ sex ako niečo humorné a v Tvojej sexualite cítiť jemný náznak brutality.
„Dobrý postreh. Myslím, že keď ste v kapele, tak sa z toho stane až niečo smiešne, pretože napr. keď som nedávno šiel po ulici, tak si také malé dievčatko myslelo, že som sexy len preto, že som spevák, tak jej rodičia chceli, aby som ju pobozkal a takéto niečo považujem až za extrémne smiešne. Sex môže byť prekrásny, ale väčšinou je veľmi zábavný. Myslím, že Mary, keď už príde na sex, keďže ona … teda, keď už k tomu dôjde … ono to nie je vždy medzi Mary a mnou (pozn. nastane pauza a zmena témy) … veľa ľudí vníma pornografiu ako počiatok posadnutosti sexom, mne však príde vulgárna. Fascinácia sexom mi príde ako niečo, čo je možné a v poriadku.“
Lol má takú teóriu, že The Cure sú tak populárni vo Francúzsku, pretože Francúzi majú zmysel pre detail, doslova vášnivú, a albumy Cure, ako aj ich obaly sú zrejme o detailoch.
„Myslím, že je to súčasť celkového nadšenia. S kapelou sme vždy mali dlhodobé plány a práve preto sme chceli byť úspešní mimo Anglicka skôr, než sme sa stali populárni aj v Anglicku. V Európe sme si užívali väčší rešpekt, pretože nás nevnímali ako anglickú kapelu.“
Čítaš Morrisseyho rozhovory?
„A mal by som? Veď je to jeden nudný bastard, nie? A hlavne má dve tváre. Je na tom lepšie než väčšina ľudí, tak ako sa môže sťažovať? Ak by som si od neho niečo prečítal, tak by som si isto pomyslel, „zabal to, choď a skap, ty … alebo Ti urobím tú láskavosť“.“
Čiže nie si až taký nešťastník, ako sa o Tebe hovorí?
„Nie, ja to skôr predstieram, pretože ľudia majú o mne predstavu, že by som mal byť nešťastný, evidentne ma tak vnímajú. Aj ja mám dve stránky, ako každý iný – ako humornú, tak aj tú vážnu – a každá z nich sa ukáže v inom čase. Ja osobne som so sebou veľmi spokojný. Nedávno mi niekto povedal, „príliš kecáš, nedávno som čítal jeden Tvoj rozhovor, v ktorom si povedal, že nemať ambície je dobrá vec a je príšerné niečo robiť iba preto, aby ste sebe a iným dokázali, že existujete“. V tej chvíli mi napadlo, že začínam byť až príliš spokojný.“
Takže by sa dalo povedať, že Simple Minds alebo U2 dosiahli spokojnosť vďaka ambícií.
„Simple Minds dosiahli spokojnosť vďaka tomu, že stíšili zvuk! Ha ha! Ale nie, ja fakt neviem. Odjakživa tvrdím, že ak vezmete trojuholník, do jedného bodu postavíte fanúšika Simple Minds, do druhého U2, do tretieho fanúšika The Cure a začali by súperiť, tak fanúšik The Cure by jasne vyhral! Fanúšik The Cure má svoju osobnosť, má v sebe predispozíciu byť fanúšikom The Cure!“
zdroj: Juke magazine, Australia, 01/08/1987