Prvá vec, za ktorú sa Robert ospravedlnil bol mejkap. Od posledného koncertu The Cure, v decembri 2016 ho nepoužil, ale dnes mal fotenie v Royal Albert Hall a myslí si, že črty jeho tváre sú bez mejkapu nevýrazné.
Úprimne, bol by som sklamaný, keby sa objavil bez mejkapu, vrátane jeho kapsáčových čiernych nohavíc a strieborných šperkov. Tie rozmazané očné linky, krvavo červený rúž a ten výbuch vlasov na hlave, to je od roku 1983 jeho ľudské logo, ktoré sa vďaka prácam ľudí ako Tim Burton a Neil Gaiman, pretransforomovalo do vizuálnej stránky morbídnej romantiky. Robert akoby zosobňoval samotný zvuk The Cure.
Ale aj bez tých „bojových farieb“ je zložité Roberta začleniť. V roku 1989, na vrchole svojej slávy, sa presťahoval do tichých končín južného pobrežia, kde dodnes žije so svojou manželkou Mary a nemá problém sa zúčastňovať komunitných stretnutí v miestnej hale. „Je to inak dosť chaotické,“ povzdychne si. „Než si na mňa zvykli, tak to začalo tým, že ma požiadali,aby som odišiel a nemali na to iný dôvod, iba ten, že som tam nebol vítaný. Pomyslel som si, ‚Urobil som obrovskú chybu‘.“ A ruky pritľapne k tvári, ako keby sa práve fotografoval.
Na to, že svojho času spieval, „je jedno, či všetci zomrieme“ si Smith viditeľne užíva radosť z poetickej komédie života. Rovnako ako v čase prvej Vojny v zálive, kedy usporiadal tlačovú konferenciu, aby trpezlivo vysvetľoval, že skladba „Killing An Arab“ (1979) je iba odkazom na dielo „Cudzinec“ Alberta Camusa a nie, ako to prezentovali niektorí rozhlasoví moderátori v USA, islamofóbna hymna. „Vysvetľovať tej mase zmätených tvári Camusa, to bolo niečo absolútne sureálne.“ Alebo, pre zmenu, rozhovor s Bowiem, ktorý robil pre rádio XFM a na ktorý prišiel opitý, no napriek tomu pokračoval v dvojhodinovej debate so svojim idolom. „Zahviezdil som už v úvode, keď som povedal, ‚Myslím, že sa obaja zhodneme na tom, že od roku 1982 si neprišiel s ničím skutočne dobrým‘,“ povie a trhne ním.
Napriek svojmu ľahkému, bláznivému šarmu, znamená Smith pre milióny ľudí presne to, čo pre neho samého znamenal Bowie. V tomto roku si The Cure pripomínajú 40. výročie prvého koncertu, ktorý odohrali pod svojim názvom (hrať začali už v roku 1976, pod názvom Malice), a s tým je spojených množstvo aktivít.
Kvôli dokumentu ich pravidelného spolupracovníka, Tima Popea, sa začal prehrabávať v krabiciach so starými nahrávkami a fotografiami. „Vedel som, že zopár ľudí chcelo – ako sa dá krajšie povedať slovo využiť? – osláviť toto výročie nejakými projektami,“ povedal. „Jasné, že som povedal nie, ale vedel som, že pokiaľ by som nedali jasne najavo, že niečo podnikneme, tak by sa na to vrhli aj tak.“ The Cure by dokonca mohli vydať prvý štúdiový album od roku 2008, ale k tomu sa ešte dostaneme.
Takže, prvá vec bola tá, že sa Robert stal kurátorom Meltdown festivalu 2018, ktorý sa konal v londýnskom Southbank Centre: 10-dňová záplava koncertov 90-tich umelcov. Robert uzavrie celú akciu po názvom Cureation25 – je tam dokonca prísľub účasti niekdajších členov kapely – a krátko na to budú The Cure vystupovať ako headlineri vypredanej akcie v Hyde Parku.
Na každé meno v jeho zozname prianí (účinkujúcich na Meltdown feste) poslal vlastnoručne napísaný pozývací list a takmer všetci odpovedali kladne. Je až zarážajúce, že každý z účinkujich, od Manic Street Preachers po Mogwai, od NIN po The Twilight Sad, boli takým, či onakým spôsobom ovplyvnení tvorbou The Cure.
Má Robert rád iba umelcov a kapely, ktoré majú radi The Cure?
„Myslím, že by ste mali čo robiť, keby ste chceli násť umelcov, ktorí nemajú radi The Cure,“ povie. „Myslím, že nás ľudia obdivujú, aj keď im naša hudba nemusí byť úplne blízka. Ono to môže vyznieť povýšenecky, ale to nie je o mne, to je o kapele. My sme zostali verní sami sebe. Až keď ste členom kapely, až vtedy si uvedomíte, aké je to ťažké. Myslím, že ľudia obdivujú našu húževnatosť.“
Pozícia The Cure je nepochybne závideniahodná: milovaná kultová záležitosť, no pritom dostatočne mainstreamová na to, aby po nej siahla aj taká Adele („Lovesong“), či sa objavila v marvelovskom filme „Ant-Man“ („Plainsong“). Dokonca je po skladbe „Just Like Heaven“ (1987) pomenovaný romantický film s Reese Witherspoon, nie že by ho Robert niekedy videl. Podľa neho sú jedinou kapelou, ktorá je permanentne vnímaná ako samovražedná, tak aj náladová. No zachovala si svoju integritu a v súčasnosti sú bez zmluvy s nahrávacou spoločnosťou, nemajú k dispozícii ani manažéra, ani publicistu, no a koncertujú, prípadne nahrávajú, iba vtedy, keď sa na to Robert cíti.
Nie je pravda, že je jediným členom The Cure, na ktorom záleží (podľa jeho slov, ak by bassák Simon Galup niekedy z kapely odišiel, už by sa nevolala The Cure), no vždy sedel na šéfovskej stoličke. Kedy naposledy urobil niečo, čo vlastne urobiť nechcel? Ukáže na mikrofón a zasmeje sa: „to, že tu sedím“.
The Cure doslova preleteli 1980tymi rokmi spôsobom, ako sa to podarilo The Beatles v rokoch 1960-tych alebo Bowiemu v rokoch 1970-tych: boli veľmi plodní a neustále sa meniaci: „Je to veľmi zvláštny pocit, obzrieť sa späť,“ povie Robert. „Všetko sa robilo neuveriteľne rýchlym tempom. Život doslova presvišťal.“ Na 19-ročného nováčika z predmestia Západného Sussexu, z neznámeho mestečka Crawley, pôsobil Robert neuveriteľne sebaisto. „Kde sa vzala tá až groteskná odvaha?“ spýta sa sucho. „Možno za to mohol punk. Väčšina z tých punkových kapiel bola príšerná. Mal som pocit, že my sme v pohode a že sa postupne zlepšujeme. Väčšina z toho všetkého bol len hukot a blufovanie.“
Počas nasledujúcich rokov sa mladý punkáč sa stal stelesnením skazy: album „Faith“ (1981) znel akoby vychádzal z chladnej hmly. „Spýtal som sa sám seba, ‚Ako ďaleko dokážeme zájsť v pochmúrnosti? Buď vystrieľame zásobník s veľmi, veľmi tenkými zvukmi, do ktorých budem len šepkať alebo urobíme niečo úplne iné‘.“ Preto je nasledujúci album, „Pornography“ (1982) akýmsi tlejúcim peklom hnevu, nevoľnosti a zúfalstva. „Naša hudba vždy, v značnej miere, reflektuje na to, ako sa cítim psychicky.“
Narkotiká
Napätie a tlak z každoverečného hrania emotívne ničivých skladieb, v rôznych štádiach narkotického havarijného stavu, zničilo kapelu. Smith sa následne pripojil k The Banshees a mal v pláne používať The Cure iba ako prostriedok pre „nejaké hlúpe“ popové skladby ako „The Lovecats“. To všetko až do chvíle, než sa z tých popových skladieb stali hity.
„Zrazu ma napadlo, ‚No ale veď toto je omnoho príťažlivejšie, než sa s The Banshees flákať po svete!‘ Takže, s vlastnými dôvodmi som spokojný nikdy nebol.“ Následne dodal, že cynický kariérista by nikdy následne nevydal tak psychedelickú záležitosť, ktorá dvíhala žalúdok, akou bol album „The Top“. Bubenník Andy Anderson „zvykol mať ráno po ruke obrovský hrniec čaju z hubičiek a tým to vždy všetko začalo.“